Denník N

Reportáž z najhlavnejšieho mesta

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Navštívila som Bratislavu, pretože sa tam práve konal literárny festival, Anasoft Litera Fest. Stretla som tu niekoľko známych aj menej známych osobností slovenskej literatúry. S podaktorými sa už poznám – niekto pozdravil, niekto prišiel prehodiť pár slov a niekto iba gánil.

Som konzervatívna – začnime chronologicky.

Dorazila som v piatok poobede a bežala najprv do kníhkupectva na Štefánikovej ulici, číslo popisné 3. Dole sa predávajú nové knihy, hore na balkóne je antikvariát. Tam práve stál postarší pán a dokladal do poličiek. Zastala som vedľa a všetko to zase vyťahovala. Takto tu môžeme stráviť celý život, hovorila som si spokojne. A uzdu svojej vášni som úplne popustila, keď povedal svoje áno na moju otázku, či sa tu dá platiť kartou.

Na poličke s domácou tvorbou som našla aj jednu svoju knihu. Niekto ma zrejme mal a odložil ma. Mohla som si sa kúpiť, ale nekúpila som si sa.

A práve keď som zniesla svoj nákup dole k pokladni, vošla do kníhkupectva dvojica dôchodcov – žena sa posadila do kresielka vo vestibule a odovzdane sa zahľadela cez sklené dvere na ulicu, muž rezko prikročil k nám, predstavil sa plným menom a všetkými titulmi a spýtal sa, či je tu na predaj jeho kniha. A myslel to vážne.

Bola vypredaná.
Treba dotlač! – zvolali sme.
Napísal som štyridsať kníh! – zvolal on, ako keby to súviselo.
Zostáva len vydať súborné dielo! – zhrnula som situáciu. Myslím, že bol rád. Pozrela som úkosom na jeho duchom neprítomnú ženu, ktovie, koľkokrát už toto absolvovala.

Možno tam chodia každý piatok.
Možno čoskoro vyčerpajú Bratislavu a presunú sa do regiónov.

Vyvliekla som svoje lásky na chodník a zabočila doprava, ako keby som vedela, kam idem. V našom najhlavnejšom meste som bola za celý život asi desaťkrát, predstieram smer, netrafím nikam. Chvíľu som posedela na lavičke pri fontáne pred prezidentským palácom a robila si veľké výčitky za tie knihy, za tie utratené peniaze. Fúkal premenlivý vietor, skrápal ma vodou z fontány. Obďaleč sedeli bezdomovci, čakala som, že si prídu niečo vypýtať, ale neprišli, slovenskí bezdomovci asi netrpia núdzou, alebo aspoň tí pred prezidentským palácom.

Otočila som sa palácu aj fontáne chrbtom a čítala si básne Ingeborg Bachmannovej, Nepoznám iný lepší svet, pretože túto knižku som chcela podarovať. Tak nech nepodarujem mačku vo vreci. Mačka má, ak sa ja nemýlim, jednu chybu hneď na obale, Bachmannová sa píše s dvomi N.

Pre radosť si odcitujem. Preruším exkurzy do slovenskej literatúry ukážkou nemeckej poézie; som programovo neatraktívna.

[…]
Stále sa s tebou rozprávam,
teraz už nie priateľsky,
mám priveľa otázok.
Aj o mieste tvojho pobytu.
Kde si ale bol v spoločných rokoch.
S kým si sa rozprával,
koho zadusil, koho si využíval,
na koho kričal.

Ja som ti bola úplne k dispozícii
často som sa bála, ale svoj strach
som vyháňala láskou, ani raz som
nemala strach z tvojich rúk
alebo len niekedy, a príliš neskoro.

Príliš neskoro, tento proustovský leitmotív, táto červená šnúra v našich životoch, prestal som hľadať samého seba; Rudin leží v loďke, krčím sa, chránim knihu vlastným telom, fontánu mám vo vlasoch. Bolo to na jeseň, jeseň v Ríme; Ingeborg spí vo svojom tichom byte, uprostred plameňov. Aj keby to prežila, aj keby to vtedy ešte prežila, tak čo?

Potom som – držme sa deja – potom som za pomoci niekoľkých miestnych opýtaných, ktorí ma navigovali, dorazila do kaviarne Berlinka. Schválne som tam chcela byť o hodinu skôr, nájsť si dobré miesto, aby mi náhodou neušlo, čo bude Ivana Gibová hovoriť o literatúre a o písaní. Keď sa krátko po šiestej vyštveralo na inak prázdne pódium malé dieťa, otrčiac na nás, hostí, svoje biele plienky, už som nejakú chvíľu tušila, že asi nie som správne. A naozaj, beseda sa konala v kultúrnom centre A4.

Nič to.

Videla som napokon aj tú Á-štvorku, okolo polnoci, stáli sme tam vonku, ako sme sa medzičasom pozbierali, štyria Seničania, vyslanci divokého Západu, pripravení tasiť, hovorila som si, je to na nás vidieť, že sme odinakiaľ? Trčí nám, obrazne povedané, slama z vlasov? Asi netrčí. Dávno sme kozmopolitní, prechodili sme šíry svet, aj do týchto vôd vkĺzneme hladko.

A tá budova sa mi veľmi páči! Čítala som si teraz niečo o jej histórii – lenže čo ma vlastne po nej? Pohľadom pátram po tých dverách, do ktorých zatlačí malý Jakob von Gunten, a za oknami tuším tajné izby, kde sa ako prízrak stráca slečna Benjamentová. V noci je ústav tichý, ale chlapci nespia, nespia.

Prekladáš reálne veci tenkým filmom príbehov a tak ich miluješ.

Svet je čarovný.

Aj Eurovea je čarovná. Zašli sme si tam v sobotu na obed, priznaná dekadencia, chceš čokoľvek vysmážané. Potom prechádzka popri Dunaji – ako rýchlo tá voda tečie! A aká je – hnedá. Žije v nej niečo? Vodník? Duše v hrnčekoch, topánky vyškerené ako v detských knižkách? Na brehu – na brehu ležalo niekoľko ľudí, zrejme ešte od predošlého dňa.

Odtiaľ sme cez očarujúcu Klemensovu ulicu zamierili do centra, do Mestskej knižnice, kde sa konal bazár, všetko za 50 centov. Utrhla som sa z reťaze. Načo mi to bude? Väčšinu tých vecí som už čítala. Pýta sa vždy rozum – srdce vie.

Začalo popŕchať, poprskávalo, dovievalo, dovievalo od nebeských fontán a všetky tie knihy bolo bezpodmienečne treba zachrániť. Kládla som chlapcom do náručia; niesli.

Oblomov v staršom českom preklade. – Ak si Oblomova spájate s lenivosťou, potom vás asi poteší scéna, kde sa Oblomov ide so svojou milou previezť po jazere na loďke, sám sa pohodlne oprie a slečnu nechá veslovať. Ale o tom to nie je, o tom nie.

O čom teda? Nepoviem.

Oľga je v kuchyni úplné drevo, pirôžky nepripraví; zato však pekne spieva. Jeho to úplne pošle do kolien. Zdrháš z večierkov? Jedna žena ťa priklincuje. Len tak.

„Copak vy jste v mé tváři něco zaznamenala?“ zeptal se Oblomov.
„Jistě, slzy… i když jste se snažil je potlačit. To je takový nepěkný mužský rys, stydět se za svá vnitřní hnutí. Což je taky ctižádost, ale na nepatřičném místě. Muži by se někdy měli zastydět za svůj rozum, protože ten chybuje častěji. Za své srdce se občas stydí i Andrej Ivanyč. Říkala jsem mu to, a on se mnou souhlasil. Co vy na to?“
„Při pohledu na vás musí člověk souhlasit se vším!“ odpověděl.
„Vida, další kompliment! A takový…“
„…banální,“ dokončil to Oblomov, který ji nespouštěl z očí.
Úsměvem potvrdila, že se nemýlí.

Banálne – zamiloval sa.

Lenže zamilovať sa – to je na chvíľu. Oblomov nepokojným krokom križuje svoju izbietku, izbietku na kraji známeho sveta, zvonka počuť sliepky, z dverí trčia holé lakte pani domácej – vyhrnula si rukávy, robí pirôžky…

Sbližoval se s Agafjou Matvejevnou, jako by se sunul blíž a blíž k ohni, z něhož je mu stále tepleji, ale milovat ho stejně nedokáže.

Ale zostane s ňou. Čo by nezostal. Z pekných Oľginých piesní sa nenaješ.

Potom tam bol Hečko, jeho spisovateľská rukoväť: Od veršov k románom. Čo píše o svojej matke – ach, slzy sa mi vtisli do očí. Alebo možno len – zasa odkiaľsi dovialo – neboli moje. Napíšem o Hečkovi v inom článku, alebo nenapíšem nikdy, rozum mi našepkáva, že sú tieto radosti neprenosné. Radšej sa bavme.

Bavme sa nad príručkou Moderná psychohygiena z roku 1981, štvrté, prepracované a rozšírené vydanie. Prekvapivo dôsledne pokrýva celý ľudský život, od vašich detských tráum cez úskalia manželstva až po starobu. Pozoruhodná je napríklad kapitola Siahanie na pohlavné orgány. Má osem riadkov. Prvé štyri riadky vysvetľujú, že to netreba vnímať ako zlozvyk a iba v prípade, že by to dieťa so sebaláskou trochu preháňalo, by sme ho mali vhodne zamestnať inými aktivitami. Ostatné štyri riadky, zdá sa mi, s témou úplne nesúvisia, ale možno som niečo nepochopila:

Za zlozvyk nemôžeme pokladať ani odhadzovanie každej hračky, ak nie je spojené s prejavmi zlosti alebo hnevu. Odhadzovanie predmetov je prejavom ďalšieho vývoja pohybovej zručnosti dieťaťa.

Dobre teda.

Listujeme ďalej. Kapitola o tom, ako si udržať ideálnu telesnú hmotnosť, je obdivuhodne vecná a chvíľami skoro demotivačná:

Výborný prostriedok na upevnenie morálky je zrkadlo. Postavte sa denne nahý pred zrkadlo. Nahá sebakontrola je mimoriadne účinná. Nenadávajte na autora tejto knihy, ak budete musieť radšej prižmúriť oči, ako sa dívať.

Vypísala som si aj niekoľko skvelých poznámok o umení, ktoré svojou osobitnou poznávacou funkciou významne dopĺňa vedu, v tomto storočí technických zázrakov a nadvlády triezveho rozumu takú preceňovanú. Ale neodcitujem, pretože bežíme ďalej, mesto pred nami, limonáda a zákusok v modernej kaviarni kdesi – viem ja kde? – a potom zasa v priestoroch A4, začína debata s Ondrejom Štefánikom, autorom románu Som Paula.

Neviem vlastne, čo o tejto besiedke povedať. Štefánik sa zrejme pred začiatkom trochu potúžil, dal si dačo malé na guráž, a napokon dokopy nič nepovedal. Ak to znie kriticky, mňa naopak zaliala vlna pochopenia, poznám tieto situácie. Čo ti mám rozprávať? Prečo píšem?

Tie pocity márnosti. –

Po polhodine, keď to moderátorka ukončila, Štefánik zmizol z obzoru a následne sa objavil pri našom stole – aby sa zoznámil. Prisadol si, rozprávali sme sa o knihách a filmoch. Zrazu bol živý. A bolo to super. Nebudem zhŕňať, čo sme si povedali – ale mám všeličo poznačené a až si pozriem a prečítam, možno sa k tomu postupne, v nasledujúcich rokoch a životoch, dostanem.

Vo všeobecnosti sa vo mne asi utvrdil dojem, že naši odborníci z Literárneho kvocientu sa zásadne mýlia, ak nazývajú druhú časť Štefánikovho románu napoly pejoratívne „apendixom“ a trvajú na tom, že v knihe nemala byť. Naopak. Ten „apendix“ je to cenné, tam je Štefánik doma. V budúcnosti.

Pravda, to sú také naše veselé dohady, teoretické prekáračky, uvidíme, čo autor vymyslí.

Odbíjajú nuselské zvony; preklopila som sa cez polnoc, tvárim sa, že ráno nejdem do práce. Ráno samozrejme vstanem a pôjdem tam, a budem sa tváriť, že tam nie som.

V kultúrnom centre A4 kultúrny život pokračoval; nezostala som. Myslievam na jednu Kierkegaardovu poznámku, mám pocit, že pochádza z jeho denníkov. Či ňou dokonca nezačínajú…

I have just now come from a party where I was its life and soul; witticisms streamed from my lips, everyone laughed and admired me, but I went away — yes, the dash should be as long as the radius of the earth’s orbit ——————————— and wanted to shoot myself.

Nikdy som nebola life and soul žiadnej párty a chuť zastreliť sa mávam výlučne počas, nie potom. Ale blízke mi to je. Vyrinúť, vyraziť sa von, do tichých ulíc, to je moja pomlčka, dlhá ako obežná dráha Zeme – ale to už je v poriadku, som sama a bežím a všetko mi to patrí.

Zostali sme doma, senická oáza na kraji starého mesta, pozreli sme si film a po filme hokej (Minnesota prehrala) a išlo sa spať. Izba môjho brata je moja izba, zrkadlíme sa cez hranicu – nábytkový minimalizmus, nad veľkou posteľou vianočné svetielka, na nočnom stolíku Fante, veľa ďalších kníh a ani jediná polička. Ráno počuť vtáky z vnútorného dvora.

Myslím, že prídem aj na Brak.

Zdá sa mi to krásne – je toľko miest, ktoré som prešla, toľko riek, pri ktorých som v noci stála (keď prvýkrát Neva…), a Bratislavu, Bratislavu nepoznám, čakala na mňa, kým sa vrátim, a už nikdy nemusím ísť ďaleko a nemusím sa ponáhľať, po kúskoch si ju ponachádzam a omakám, od hlavných ťahov po vlásočnice.

Ďakujem všetkým, ktorí mi spríjemnili pobyt v Bratislave, trebárs už len tým, že za mnou neliezli, keď som sa tvárila, že ich nevidím, a predovšetkým ďakujem Seničanom, ktorí nosili moje knihy.

Vo vlaku som prečítala Kariku, nabudúce teda bude článok venovaný Trhline.

Zostal mi tu jeden kúsok z Oblomova, ktorý sa mi nehodil do prúdu, tak ho vychrstnem pomimo. So mnou nijako vnútorne nerezonuje, ja mám nadšenia za celý národ, ale viem si predstaviť, že sa v ňom kdekto nájde.

Když člověk pořádně neví, proč žije, tak jen ze dne na den přežívá, raduje se, že má den za sebou a že uběhla i noc – a spánek naštěstí spolkne nepříjemnou otázku, proč ten den prožil a proč má vlastně prožít zítřejší.

Dobrú.

Teraz najčítanejšie

Mika Rosová

Tento blog je prevažne o literatúre, predovšetkým o slovenskej. • Nie som študovaná, som len vášnivý čitateľ a články sú určené širokej verejnosti. Podľa toho to tu vyzerá. • "Ľud mlčí, ťažko a hlineno." /F. Hečko/