Blog
piatok

Requiem pre znásilnené dievčatá

Keďže rodina začala dostávať výhražné esemesky, rozhodla som sa použiť nástroj, ktorý používam v krajnom prípade, keď už žiadna inštitúcia nevie alebo nechce pomôcť. Tým je zverejnenie príbehu. V článku budem anonymizovať zúčastnených, nakoľko nie som novinárka a mojím prvoradým záujmom je chránenie záujmov maloletých detí.

Requiem pro panenku je film Filipa Renča z roku 1991. Ak ste ho nevideli, pozrite si ho. A keď si ho pozriete, budete mať matnú a zjemnenú predstavu o tom, čím si prechádzajú dnes, o 25 rokov neskôr, dievčatá zatvorené v reedukačnom zariadení.

Problémy s pubertálnou dcérou a hľadanie pomoci
Keď mi pani Drahomíra rozprávala to, čím si jej dcéra a ich rodina za posledné mesiace prešli, zostala som hrôzou onemená.

Jej dcéra Natália mala štrnásť rokov, keď sa zamotala do partie deciek zo sídliska. Neboli to práve anjelici. Po krátkom čase si matka všimla, že dievča sa správa inak a zo školy sa dozvedela, že má neospravedlnené hodiny. Začala mať podozrenie, či dcéra neexperimentuje s drogami. Preto si v lekárni obstarala test a Natáliu otestovala. Bohužiaľ, jej podozrenia sa potvrdili. THC. Dcéra sa jej potom priznala, že vonku fajčia marihuanu.

Drahomíra je starostlivou matkou, preto začala okamžite zvažovať, čo urobiť pre to, aby svoje dieťa ochránila od zlej partie a pred pádom, ktorý by ju čakal, ak by s drogami pritvrdila. Išla sa preto poradiť na najbližší Úrad práce, aby jej tam na sociálke poradili, čo v takých prípadoch robiť.
Pracovníčka úradu jej poradila zariadenie, ktoré sa stará aj o maloleté deti, ktoré sú ohrozené závislosťami. Vraj tam majú odborný tím a o deti sa dobre starajú. Pobyt v tomto zariadení jej veľmi odporúčala.

Matka pristala a povedala, že ju tam teda na pár týždňov pošle na terapeutický pobyt.
Na to jej sociálna pracovníčka oznámila, že podá teda žiadosť na súd. Matka sa pýtala, či je to nutné, nezdalo sa jej totiž, že by sa mal do jej osobného rozhodnutia angažovať súd. Na to sociálna povedala, že je to tak jednoduchšie, nech sa ničoho nebojí, vraj ona bude jej kolíznou opatrovníčkou a o všetko sa potom postará. Aj o umiestnenie aj o kontrolu. Drahomíra naveľa súhlasila.

Rozhodnutím okresného súdu bol teda nariadený pobyt Natálie v resocializačnom centre. Dostala natvrdo 18 mesiacov.
Od toho času sa matka kontaktu so sociálnou pracovníčkou domáhala márne. Jedinou šancou bolo, číhať na jej fyzickú prítomnosť priamo pred jej kanceláriou.

Uplakané znásilnené Vianoce

O dva mesiace prišli Vianoce a Natália mala možnosť stráviť prázdniny doma. Keď nastal posviatočný kľud, mama zašla za dcérou do jej izby, že sa spolu porozprávajú, vysvetlia si veci, ktoré ich trápia, konečne sa v pokoji porozprávajú. Na posteli našla uplakanú dcéru. Myslela si, že sa trápi tým, že dlho nebola doma, že sa musí vrátiť. Keď sa ju snažila utešiť, Natália jej s vypätím síl a cez vzlyky začala rozprávať o tom, ako ju v zariadení zneužil terapeut. Drahomíra chvíľu nechápala, o čom to jej dcéra hovorí. Jej jediná dcéra. Jej dieťa. Poslala ju do centra pre to, aby sa vrátila zas šťastná a vyrovnaná. A teraz sa tu chúli na posteli zhanobená a utrápená. Spoločný žiaľ bol nesmierny. Štrnásťročné dieťa... čierna diera na duši. Plakali si v náručí a želali si vrátiť čas. Taká hrozná vec sa stala. Taká strašlivá.

Sľuby a prísahy

Keď sa nárek v objatí tíšil a opadal prvý šok, prišla ďalšia prirodzená emócie matky. Hnev. Okamžite zatelefonovala do reedukačky, žiadala si riaditeľa. Prerozprávala mu dcérin zážitok. Pýtala sa, ako sa niečo takéto mohlo v chránenom prostredí stať. Ako sa mohlo stať jej dieťa obeťou znásilnenia. Navyše ju zneužil človek, ktorý mal v popise práce sa o deti starať. Povedala, že okamžite podáva trestné oznámenie a skončila hovor.

O pár chvíľ sa jej naskytol nečakaný obraz. V ich obývačke na ich sedačke sedel riaditeľ ústavu so svojou manželkou, obaja ronili slzy a prosili ju o odpustenie a o to, aby trestné oznámenie nepodávala, že oni sľubujú a prisahajú, že všetko dajú do poriadku, zamestnanec bude potrestaný a prepustený, že oni sami naňho podajú trestné oznámenie, že nech ich ušetrí, lebo manželka je chorá na rakovinu a že ich rodinu by to zničilo a ústav navždy poznačilo. Že nech sa dievča vráti, a kým príde, dotyčný tam už nebude a budú sa o ňu príkladne starať, majú tam odborný personál, že ju tam dostanú aj z traumy.

Matka bojovala sama so sebou, či dievča poslať späť. Snažila sa dôverovať sľubom a slzám riaditeľa. Hnevala sa, aj žialila nad dcérou. Chcela pochopiť aj argumenty riaditeľa, že nehody sa stávajú. Chcela veriť v ich úprimnú ľútosť. Držala v rukách rozhodnutie súdu o tom, že ešte tri mesiace tam musí Natália pobudnúť. Potom sa môže vrátiť. Nevedela, netušila, v hlave mala zmätok. Sociálna jej nedvíhala telefón. Po prázdninách ju teda s ťažkým srdcom vyprevadila s tým, že ju čoskoro navštívi.

Hrozný návštevný deň

V sobotné ráno, keď mnohí ešte dospávali pracovný týždeň, Drahomíra sa chystala za dcérou do centra. Nabalila maškrty a oblečenie a tešila sa, že ju konečne uvidí. Keď dorazila na miesto, na bráne jej povedali, že dcéra má zakázané návštevy, lebo je chorá. To matku vystrašilo. Ako chorá? Veď ona je jej matka, ak je dieťa choré, musí o tom vedieť. No personál bol neoblomný. Nie, nesmie vojsť a nesmie ísť za ňou. Čudná reakcia a správanie personálu matku naplašili ešte viac. To už bola Drahomíra odhodlaná lámať bariéry. Bez zvolenia prebehla vrátnicou rovno do izby svojej dcéry.

To, čo tam uvidela, ju šokovalo. Natália ležala polonahá na zemi uprostred izby. V horúčke celá horela. Bola dezorientovaná, spotená, blúznila. Drahomíra  okamžite zbadala, že v rozkroku, na vnútornej strane stehien až po kolená má hnisavé mokvavé pľuzgiere. Zhrozená matka začala dieťa kriesiť, že ihneď odchádzajú. Námietky prítomných už nemienila počúvať. Vraj ju nepustia, majú rozhodnutie súdu. Ona im vraví – idem hneď podať trestné oznámenie. Veď je to dieťa! Ako ste ju tu takto mohli nechať? Oni – nie, zostáva, musí. Ona – tak volám políciu!

Videli, že jej rozhodnosti teraz už neradno odporovať. Naložila potácajúcu sa dcéru do auta a viezla do najbližšej nemocnice.

Vyšetrenia, liečenia, diagnózy

Matkin predpoklad bol, že dcérkine horúčky majú pôvod v sexuálnom zneužití. Keď ju uvidel prvý gynekológ, bol zhrozený. Povedal, že dieťa má na genitáliách zranenia, ktoré sú spôsobené pohlavným stykom a má aj vnútorné poškodenia na maternici, ktoré budú mať trvalé následky. Odbery a stery potvrdili dve pohlavne prenosné ochorenia, ktoré si vyžadujú dlhodobú liečbu. Genitálny herpes bol v rozvinutom štádiu a dovtedy nediagnostikovaný ani neliečený.
Štrnásťročné dieťa.

Všeobecný lekár konštatoval veľmi zlé výsledky z krvného obrazu. Dievčaťu vypísal dlhodobú PN až do odvolania. Odoslal ju na hematológiu, tam rovnako konštatovali, že krvný obraz je v rozvratnom stave a okamžite začali liečbu.

Sociálna pomoc a kuratela

Zakrátko volali Drahomíre z reedukačky, že dieťa má okamžite vrátiť späť, lebo súdne rozhodnutie. To už matka rozhodne a dôrazne odmietla.
Hneď na to sa jej nečakaným šťastím podarilo skontaktovať so sociálnou pracovníčkou. Vysvetlila jej, čo sa stalo, prečo má Natáliu doma, v akom hroznom stave ju zo zariadenia zobrala a aké sú výsledky vyšetrení. Sociálna pracovníčka v úlohe kolízneho opatrovníka sa vyjadrila krátko. Citujem: „Čo sa čudujete, však všetky tieto fetáčky sú kurvy.“
Do nasledujúceho diania kurátorka ničím nezakročila. Situáciu v zariadení neprešetrila, nepodala žiaden podnet, dieťa nenavštívila, nevypočula, ani žiadnym iným spôsobom sa s ním ani s rodinou neskontaktovala.

Drahomíru jej bohapustá arogancia nahnevala, ale bola odhodlaná za akúkoľvek cenu nechať si dieťa doma a dostať ho z katastrofálneho fyzického aj psychického stavu.

Volanie o pomoc

Matka teda sama zabezpečila pre dieťa pomoc. Pre dieťa, ktoré bolo v tej chvíli zverené zariadeniu, ktoré fatálnym spôsobom zanedbalo starostlivosť o dieťa zverené mu súdnym rozhodnutím. Okrem pomoci všeobecného lekára muselo byť dievča v starostlivosti gynekológa a hematológa. Pre zlý psychický stav dcéry vyhľadala matka pre dcéru aj psychiatra, ktorého pravidelne navštevovali.

Podala trestné oznámenie na konkrétnu osobu – terapeuta, ktorý dievča zneužil. Trestné stíhanie bolo zastavené. Z odôvodnenia o zastavení trestného stíhania je však zrejmé, že spáchanie skutku bolo potvrdené, len nebola preukázaná subjektívna stránka konania páchateľa. To znamená, že zamestnancovi tohto zariadenia stačilo, aby sa vyhovoril, že nevedel, že dieťa nemá ešte 15 rokov. Pričom vstupná nástenka oboznamovala všetkých prichádzajúcich o menách a dátumoch narodenia detí. Že by o tom nevedel zrovna zamestnanec, ktorý ich mal na starosti, o tom je dôvodná pochybnosť. Dieťaťa sa zas nikto na nič nepýtal.

Keď sa riaditeľ vrátil z dovolenky, opäť volal Drahomíre, aby okamžite vrátila dieťa do zariadenia, inak na ňu podajú trestné oznámenie.
Matka hneď po tom podala návrh na súd, aby zrušil výchovné opatrenie, nakoľko ona sama supluje starostlivosť, ktorú malo poskytnúť jej dieťaťu zariadenie. Zlyhali vo všetkom. Dieťa tam prišlo na terapiu, aby sa z jeho koketovania s drogami nestala zničujúca závislosť. Na pobyt odchádzalo zdravé dieťa. Domov sa vrátilo s nespočetnými diagnózami a psychicky zdevastované.  Súd doteraz nerozhodol.

Unesené dieťa

Napriek súdnemu rozhodnutiu bola teda Natália namiesto v ústave doma. Celý rok ju ani súd ani ústav nepostrádal. Najzaujímavejšie na tom je, že ju nikdy nevidela ani kolízna opatrovníčka. A nikdy sa jej na nič nepýtala.
Veľmi pomaly sa Natália dávala do poriadku. Pravidelne navštevovala ambulancie odborných lekárov, psychiatra a psychológa. Robila pokroky a jej zdravotný stav sa upravoval. Urobila prijímačky na strednú školu. Tešila sa. Aj jej mama sa tešila.
Až do chvíle, keď sa raz podvečer pre nejakú drobnosť pohádali. Natália buchla dverami tak, ako to len puberťáčky vedia. Okolo deviatej večer jej mama začala telefonovať. Chcela ju zavolať späť domov. No zistila, že jej telefón je asi vybitý alebo vypnutý. O hodinu rovnako. Začala sa o ňu báť. Vedela, že keď je na ňu dcéra naštvaná, tak sa ide vyžalovať svojmu otcovi. Lenže aj jeho telefón bol vypnutý. Kvôli krehkému zdraviu dcéry ju obchádzal strach. Ráno zistila, že u otca nie je, preto so strachom volala políciu. Tí ju zakrátko v meste našli, ale prv ako matku, upovedomili sociálku. Áno, presne tú sociálnu, ktorá sa o ňu celý rok nezaujímala. Sociálna pracovníčka bola na mieste prvá, naložila Natáliu do auta a rovnou cestou ju odviezla do ústavu. Do TOHO ústavu. Ktorý nechal dieťa znásilniť, v horúčkach sa trápiť pohlavnou chorobou, ktorý sa rok nezaujímal o to, čo s dieťaťom je a pritom naňho poberal financie.

Odvtedy matka nemá so svojou dcérou žiaden kontakt. Jej dcéra má zakázané návštevy a cez bránu k nej nikoho nepustia. Resocializačné stredisko neposkytuje matke žiadne informácie a odmieta komunikovať s matkou. Rovnako s matkou odmieta komunikovať aj poverená pracovníčka UPSVaR.

Drahomíra sa opakovane pokúša dostať k svojej dcére. Bránia jej.  Pred dvoma týždňami ju prvý raz po dvoch mesiacoch len náhodou zazrela, keď sa snažila k nej opäť dostať. Natália znovu vyzerala v zlom zdravotnom stave.

Pri bráne sa človek dozvie

Drahomíra nestojí a nečaká pri bráne sama. Sú tam často aj iné mamy a rovnako uplakané. Tak sa dozvedela, že mama Rebeky tiež podala trestné oznámenie na zariadenie. V rámci terénnej terapie boli zamestnanci s deťmi na výjazde na blízkej chate. Zástupca riaditeľa vraj nakúpil alkohol a na svoju izbu si pozval tri vybrané dievčatá. Do alkoholu im kvapkal tramal a potom ich brutálne znásilnil. Rebeka musela byť po tomto ohavnom čine dokonca ošetrená na chirurgii, kde jej ošetrovali zranenia spôsobené znásilnení, konkrétne jej zašívali konečník. Trestné oznámenie rovnako ako vo veci zneužitia maloletej Natálie bolo zastavené.

Ďalšia mama Monika chodí taktiež plakať k bráne zariadenia. Jej dcéru pustili na osemdňovú priepustku na rodinnú dovolenku. Rodina išla do Chorvátska a ako je to vo vysokej sezóne časté, kolóny na diaľniciach spôsobili to, že rodina dorazila na Slovensko nie poobede, ale v noci. Preto napísali esemesku riaditeľovi, že dcéru privezú hneď ráno. Svoj sľub dodržali. No o dva dni sa dozvedeli, že dievča bolo za trest 48 hodín zamknuté na samotke, kde bol len stôl a stolička a kde mala za úlohu napísať sto strán formátu A4 o tom, prečo sa oneskorila s príchodom.
Pár dní po tomto incidente dievča začalo prudko zvracať a malo kŕče v bruchu, čo riaditeľ vyhodnotil ako simulantstvo. Po úpornom zvracaní a hnačke napokon dievčina skončila v nemocnici, kde jej diagnostikovali helicobaktera. Ošetrujúca lekárka matke však oznámila aj inú diagnózu. Má vraj s dcérou okamžite po prepustení z nemocnice navštíviť svojho gynekológa, lebo má nález vo výteroch. Dieťa si z nemocnice prevzal späť ústav a matke nedovolia navštíviť s dieťaťom odborníka a zabraňujú jej v kontakte s dcérou.

Čo náhoda nechcela, Monika stretla v nemocnici aj inú klientku tohto centra so sadrou na nohe, ktorá sa s ňou dala do reči. Rozprávala jej, že dva týždne trpela a prosila, aby ju pustili k lekárovi, že ju bolí noha, lebo sa zranila. Noha bola zjavne opuchnutá a s podliatinami. Po dvoch týždňoch bolo dievča prvýkrát ošetrené, noha bola zlomená.

Drahomíra tam stretla aj jednu z dievčin, ktorá práve odchádzala. Po spoločnom rozhovore jej napísala takéto vyhlásenie, pre prípad, že by sa konečne niekto zobudil a počúval ich: „Potvrdzujem, že som sa zúčastnila terénnej terapie na chate, kde zástupca riaditeľa podával alkohol v kombinácii s tramalovými kvapkami ním vybraným klientkam a následne ich brutálne znásilnil.“

Drahomíra sa tam zoznámila aj s mladým mužom, ktorý tam bol na dobrovoľnom pobyte a osobným listom so svojim podpisom svedčí o tom, že on i ostatní klienti centra boli neustále hrubo a vulgárne urážaní, terapeutické sedenia vďaka tomu končili zrútením klientov a to pravidelne. Personál používal oslovenia ako „kurvy špinavé“ alebo „zasrané handry“. V liste tiež svedčí o tom, že riaditeľ s dvoma ďalšími zamestnancami zatvorili do drevárne mladého Róma, ktorého bili hokejkami po pätách, až kým nemal rozsiahle podliatiny a potom ho držali niekoľko dní zatvoreného na izbe, kde ho sám riaditeľ chodil kontrolovať, či sa mu podliatiny zahojili. Tento mladý muž vyjadruje v liste poľutovanie nad maloletými, ktorý sú v zariadení zatvorení bez možnosti ho dobrovoľne opustiť, pretože on tak urobil v vzápätí po tom, čo ho riaditeľova žena nazvala hovnom a začala na neho nepríčetne vrieskať len pre to, že si dovolil ju slušne upozorniť na jej správanie sa ku klientom.

A čo ďalej

V tejto chvíli je Natália stále zatvorená za bránami ústavu. Keď sa matka dozvedela, že naplánovali týždňový výlet s deťmi, obchádzala ju hrôza. Znovu sa môže čosi príšerné stať.
Podala nové trestné oznámenie, vo veci zneužitia svojej dcéry, ku ktorému priložila všetky dôkazy.
Keďže pracovníčka UPSVaR sa jej zatajovala, podala trestné oznámenie aj na ňu za zneužitie právomoci verejného činiteľa.
Podala návrh na predbežné opatrenie, aby jej dieťa okamžite prerušilo pobyt v zariadení. Súd doposiaľ nerozhodol. Sú to tri týždne.
Podala sťažnosť na ministerstvo práce a podnet na prešetrenie situácie v tomto dome hrôzy.
Podala podnet komisárke pre deti.
Volala do televízií, aby jej pomohli, že už nevie, čo robiť, že snáď reportáž by pomohla.
Zaslala svoj podnet do NR SR na výbor pre ľudské práva. Poslanci si budú mesiac študovať materiály.
Nezodpovednosť všetkých zodpovedných je donebavolajúca. Ak by aj okamžite všetci začali konať, na tele aj na duši detí už vznikli nenapraviteľné škody. Včera bolo neskoro. Týmto ich teda vyzývam, aby sa krutej realite postavili čelom a bezodkladne začali situáciu prešetrovať a riešiť. Vyzývam ich, aby ohrozeným a poškodeným deťom poskytli pomoc a podporu. Aby situáciu netutlali, lebo sa stanú spoluzodpovednými.

Prosí vás o to aj zúfalá matka v mene svojej maloletej dcéry.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Poslankyňa NR SR, predsedníčka poslaneckého klubu SaS, členka výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny

Blogy

|

Už viac ako 102296 z vás dostáva správy e-mailom