Denník N

Riaditeľ musí zistiť, aký je on sám, aby mohol niečo zmeniť

Nedávno som mojim žiakom, takmer absolventom deviateho ročníka, položila na rannom stretnutí prvú zo série otázok Čo by som robil, keby som bol…Našou prvou funkciou bol riaditeľ. Deti mali 15 minút na to, aby porozmýšľali, čo by oni zriadili v svojej škole a ako by chceli, aby fungovala a vyzerala

 

  • Nerobila by som výnimky, ku všetkým by som bola spravodlivá a mala rovnaké pravidlá
  • Podľa mojich snov by vyzerala škola – nové lavice, nová dlážka, nové okná, tablety a učiť sa
  • Mala by som krajšiu školu – najkrajšiu na svete
  • Urobil by som v nej normálne izby ako obývačka, kde by sa učilo s poriadnym technickým vybavením (TV, internet, notebooky)
  • Nemala by som knihy, ale radšej notebooky
  • Dlhšie prestávky, počas ktorých by sme mali na chodbách k dispozícii oddychové miesta, konvice s čajom a pod.
  • Učitelia by menej učili
  • Mali by sme mladé upratovačky, aby vládali všetko upratovať a poriadne, nech máme čisto

A teraz pozor, prichádzajú moji favoriti! Aká by mala byť škola, žiaci a učitelia, ktorej by si riaditeľoval/-a?

  • Aby si deti nerozkazovali – vychovávať ich ako rodina, no neísť na ne tvrdo, ale cez vysvetľovanie
  • Žiadne útoky na učiteľov od detí (pozn. autora: Na to môj dotaz, že aký by teda mal byť učiteľ, aby predišiel útokom detí?) – Učiteľ by mal byť slušný a vedieť ukľudniť nervózneho žiaka
  • Chcela by som, aby sme neboli len deti z kolónie, ale aj biele deti, nech máme medzi sebou aj nových ľudí a nie len tých, ktorých vidíme každý deň v osade
  • Aby v nej neexistoval rasizmus
  • Horších (pozn. autorky: horších deti uvádzajú tých, ktorí sa nevedia dostatočne slušne správať) žiakov by som vylúčil a lepších motivoval vpred
  • Keby sa rodičia nestarali o deti, že by napr. chodili špinavé, tak by som ich nahlásila na sociálku a pomohla tak tým deťom. No zároveň by som ich nenahlasovala, keby nechodili do školy, ale snažila sa spraviť niečo, aby tam chceli chodiť
  • RIADITEĽ MUSÍ ZISTIŤ AKÝ JE ON SÁM, ABY MOHOL NIEČO ZMENIŤ

Prečo sú deti v školách nešťastné?

Podľa poslednej štúdie PISA (2012) sa slovenské deti necítia šťastne v školských zariadeniach. Túto vetu sme počuli snáď už tisíckrát. Ako mnoho z vás vie, spomedzi 64 krajín OECD sme skončili na čarovnom 62. mieste. Otázka šťastia však nie je samoúčelná. Kladú ju výskumníci z oblasti vzdelávania, ktorí sa snažia poukázať ako pocit spokojnosti determinuje výsledky učenia sa. Osvojovanie si vedomostí a nových zručností a miera aktívnej participácie bude určite odrazom toho, aké prostredie im MY – zodpovední vytvárame.

Milí stakeholderi – učitelia, riaditelia, zriaďovatelia, vedúci na sekciách školstva, samotné ministerstvo, verejnosť…

Jedno, čo som sa skutočne naučila od týchto detí je, že chcú byť vypočuté. Chcú, aby sme s nimi jednali ako s partnermi. Pod pocitom zodpovednosti sami sebe nedovolia sklamať. Nie zámerne. No všetci sme ľudia. Robiť chyby znamená rásť. A oni to vedia. Deti vás prirodzene obdivujú a chcú vás potešiť, pokiaľ cítia vašu vieru v ne.

Myslím, že nastal čas, aby sme nastavili uši a počúvali deti. Netreba sofistikovaných odborníkov a miliónové reformy, ktoré v praxi možno vyjdú a možno bude treba ďalšie. Stačí sa opýtať detí, ony chcú, aby sme vedeli, čo ich robí šťastnými.

Teraz najčítanejšie