Denník N

Rinaldova vydláždená cesta

Práve som sa vrátila z víkendového sústredenia v prírode, sebarozvoj pre začiatočníkov, spoznaj sám seba za dva dni, takže som úplne vyrovnaná, rozoznávam svoje sklony k pasívnej agresii a mám ich pod kontrolou – som čistý zen a tento článok bude žblnkať láskou a porozumením. Sme len ľudia, všetci robíme chyby. Pravda, sú tu korektori, platení za to, aby ich po nás opravovali, a nerobia to, ale dobre, dobre, nádych, výdych.

Aj toto už tretíkrát prepisujem, pretože by som chcela byť milá, úplne úprimne milá, a milé mi to trebárs vychádza, ale je to taký úsmev so zaťatými zubami, žilka v oku.

Nuž, nejako sa do toho predsa len pustime.

Keď bol nedávno zverejnený zoznam próz nominovaných na našu najprestížnejšiu literárnu cenu Anasoft Litera, myslela som si, že to niekto skompiloval zo žartu, zavrela som počítač a išla spať. Ráno prišlo ťažké vytriezvenie. Nič to. Ak toto porota myslí vážne, budem predpokladať, že za tým bude nejaká logika.

Do vlaku, na cestu za svojím lepším ja, som si zobrala nominovaného Staviarskeho a jeho novelu Rinaldova cesta. Vo chvíľach zamyslenia, keď som knihu zavrela a prechádzala prstami po nepeknej obálke, sa kdesi z podvedomia vyplavoval intenzívny dojem, že som takéto čosi nedávno videla. A naozaj. Kondolencie. Asi pred mesiacom som hľadala v papiernictve kondolenčné prianie a všetky vyzerali presne takto – obrázok v päťdesiatich odtieňoch šedi a niekde vedľa hĺbkotlačou vyrazený text v zlatej farbe. Treba vidieť. Po tejto stránke sa teda autorovi rozhodne nedá vyčítať, že by sa snažil zapáčiť.

Ale nie sme povrchní, nebudeme knižku súdiť podľa obalu.

Lezie to zo mňa ako z chlpatej deky a nudím sa a je mi to ľúto. Za vás; ja s nudou nemám zas taký problém.

Zhrňme dej, možno to ešte niekto nemá prečítané. Rómsky chlapec Rinaldo žije so svojou mamou a sestrou pri veľkom smetisku, kde ich do svojho skromného príbytku prichýlil ožran menom Zoro. Situácia je ťažká, malý hrdina sa pokúša prispieť do rodinného rozpočtu výrobou a predajom metiel, napokon však radšej utečie, aby vyhľadal staršiu sestru, už dávnejšie odcestovavšiu za lepším životom do Maďarska. Po menších peripetiách ju nájde a zisťuje, že o lepšom živote nemôže byť ani reči. A tak sa opäť vydáva na cesty, tentoraz do rodnej dediny za jej bývalým priateľom a svojím dobrým kamarátom Jokerom, aby ho poprosil o pomoc. Pozor, spoiler, Joker ich zachráni.

Pohľad do tiráže ma zmiatol. Ako redaktor textu je tam uvedený Vlado Balla. Priznám sa – vzbudilo to vo mne isté očakávania. Tie ešte vzrástli, keď som sa dočítala, že jazykovým korektúram sa venovali hneď tri osoby. Vymenujem? Lucia Ološtiaková, Soňa Rešovská, Dagmar Magincová. Prvé dve pôsobia na Inštitúte slovakistiky na Prešovskej univerzite, tretia je trochu otázna, no nebudem ju hľadať, veď aj dve slovakistky by na takých sto päťdesiat strán mohli stačiť, nie?

Nie.

Cítim, ako zo mňa ten zen vyprcháva. Nozdrami.

Nájdeme tu okrem iného zbytok, prehlásiť, za chvíľu, prádlo, napadlo ma, jeden veľmi podozrivo vyskloňovaný diván, a naopak nenachádzame niekoľko čiarok za vloženými vetami. To je všetko stará dobrá slovenská klasika, neprekvapilo by ma. Ale že to ozaj prešlo cez troch ľudí? Možno aj to prebiehalo tak po našom, že jedna robila, dve stáli obďaleč a prizerali sa?

A toto – detail, ja viem, ale o čom inom než o detailoch je korektorská práca – že:

Okolo auta sa zbiehali romáci s dlhými palicami, na ktorých mali ostré háky, ako kopie, vrhli sa na smetie a začali ho triediť.

Kopie?
Fakin kiddin me, man?
V mojom súkromnom rebríčku najväčších korektorských failov suverénne prvá priečka. Dĺžeň by to ešte spasil, dĺžeň by poukazoval na preklep, automatickú opravu, neviem, ale kopie, kopie, z toho nezaspím. Zabiem ťa kopiou. A Balla ten text čítal? A nechal to tam? Aj ty, Brutus?

Opriem sa ešte do jednej veci, nech máme fakovaciu časť za sebou. Staviarsky vytrvalo a úplne nezmyselne používa odporovaciu spojku no. Aby bolo vidno, aké veľmi je to vytrvalé a aké hlboko nezmyselné, potrebovala by som odcitovať aspoň stranu, a to si odpustíme. Hodím ilustratívne pre fajnšmekrov pars pro toto:

Pomyslel som si, že Miki má asi Moniku veľmi rád, keď jej chce dať prsteň s opálom. No všimol som si pred sebou malý gombík. Stlačil som ho a otvorila sa mi skrinka.

Problém nespočíva v tom, že vám chýba kontext. Kontext nie je.

Uvažovala som, či by sa toto „no“ (zavše ešte „však“, zato napodiv len zriedka „ale“) nedalo chápať ako rozprávačova idiosynkrázia, teda svojrázny prvok v jazykovom prejave jednotlivca. Všetci máme svoje slovíčka. Trebárs „vlastne“. Vlastne je úplne mor. Možno aj „úplne“. Strácam sa? Nech sa stratím. Splyniem s vesmírom. Príbeh, uvažovala som ďalej, naostatok rozpráva cigánsky chlapec, zvyknutý na mnohé protivenstvá, a patologické používanie odporovacej spojky to teda názorne ilustruje, áno? Nie. Aby to mohla byť idiosynkrázia, musela by byť použitá konzistentne, frekvencia výskytu však po čase klesá, s menšou intenzitou sa vracia v závere, to nás nespasí.

Neviem, nerozumiem tomu.
Ľudia už nevedia používať ani spojky.

Alebo je to zase môj autizmus.

Čo by sa autizmu rozhodne dalo pripísať – vyrušuje ma, ak sa nejaká postava smeje, keď na to nemá ani najmenší dôvod. Tento postup sa dá dobre pozorovať v ženskej literatúre, tam sa každú chvíľu „smeje“ nejaký biceps vo chvíli, keď sa nič veselé nepovedalo ani nestalo. Podľa mňa to vzniká tak, že autor, aby sa neopakoval a v uvádzacej vete k priamej reči nehovoril dokola, že ktosi „povedal“, prípadne „odvetil“, prípadne „spýtal sa“, siahne k tomuto akože smiechu.

„Stále mi niečo núka a otravuje. Možno si kráti čas,“ smial sa Miki.

Nie, Miki sa nesmial, Miki vôbec nie je ten typ, to je vám od začiatku jasné, a aj keby náhodou bol, na čom sa to smeje? Na ničom. Toto nie je humor.

Naozaj sa strácam. Teda, ja viem, kde som, len môj smútok, zdá sa mi často, je neprenosný. Akiste sa zdá, že sa navážam do drobností. (V podstate je to tak.) Azda pochopíte lepšie, až si to prečítate. Akurát, obávam sa, tomu zatiaľ nerobím takú reklamu, že by sa do takého čítania niekto hrnul.

Teraz to napravím?

Vyššie spomenuté výhrady si teraz odmyslime a povedzme si, že priemerná štylistika je v tomto type textu úplne prípustná a kompozične je príbeh vystavaný výborne. Všeobecne, ak si pripomenieme slová klasika literárnej kritiky, pána Černého, ktorého meno padlo už v jednom z úvodných článkov, že by malo byť dielo hodnotené vzhľadom na to, nakoľko sa autorovi podarilo dosiahnuť to, o čo sa snažil, potom sa zrejme Staviarskemu dá vyčítať len málo, ak vôbec niečo. Staviarsky si podľa všetkého knihu vydal sám, viem si však predstaviť, že by bola vyšla v trebárs v Ikare. Tam by najskôr zvolili inú obálku a možno by s ohľadom na bežného čitateľa skúsili text rozdeliť do kratších kapitol, ináč je to úplne ikarovské pole – nenáročná, ľahko stráviteľná, primerane pútavá vec.

Takže keď si to tak zhrnieme, Rinaldova cesta naozaj je celá ako tie kondolencie s predtlačeným textom. Ak sa vám nechce príliš premýšľať, ak chcete nejakú nekomplikovanú, uniformnú emóciu, tu ju máte.

Ohľadom tej nominácie – porota vo svojom vyhlásení stručne objasnila, prečo je výber taký pestrý, konkrétne že „dobre napísaná žánrová literatúra môže byť presvedčivejšia ako menej zvládnutý pokus o umelecký text, i keď s vyššími ambíciami.“ S tým sa tiež dá súhlasiť. Možno mala pani Eva Klíčová, popredná česká literárna kritička, na mysli čosi podobné, keď minulý rok v sérii článkov zadefinovala svoj pojem druhé patro. Ja som si ho teda stále predstavovala ako čosi, čo má aspoň nakročené k tomu vyššiemu poschodiu, ale to som asi bola zbytočne optimistická.

Moje poznámky k zanedbaným korektúram sú objektívne, na druhej strane, stále je to menší nepodarok než Balko alebo Kepplová.

Ináč je táto próza dobrá. Pokiaľ si priznáme, že je to mainstream, naozaj môžeme pochváliť. Ale ten mainstream treba podčiarknuť. Anotácia, ktorú nájdeme aj v závere knihy pod medailónikom autora, nás zavádza vyhlásením, že „silnou devízou“ Rinaldovho príbehu je „jeho sociálno kritický rozmer“ a že je tento príbeh zároveň „pútavou sondou do života rómskej komunity“.

(Viem, chýba tam spojovník. Spýtajte sa tých troch sestier, na čo mysleli.)

Rinaldova cesta je, naopak, rozprávka, a to úplne klasická. Malý hrdina sa vydáva na skusy, putuje za šťastím, a nám je od začiatku do konca jasné, kto je tu dobrý a kto zlý, aj ako to všetko skončí. S usporiadaním sveta sa tu nepolemizuje – je načrtnuté a potvrdené. Rozprávky nevyrušujú, nekladú nečakané otázky, a tak aj Rinaldo predstavuje ideálny svet, kde je odvaha odmenená a zlo potrestané. Príjemným bonusom bude humor. Ak sa na tento druh humoru dokážete naladiť. Je to balkovský humor, ja som z toho ešte trochu traumatizovaná. Mateo a Kápia by si mohli podať ruky.

Odbieham.

Prosto, je to sépiová fotografia, dočítame s dobrým pocitom. Sociálno-kritický rozmer tu ani pri najlepšej vôli nevidím. Kde? Len zato, že je tu národnostná menšina? Nie je tu jediný reálny konflikt. Toto sú cigáni, ako ich všetci máme radi: príjemne exotickí, pôvabne živelní, a hlavne fiktívni. Staviarsky idealizuje, ako vládze.

Ak vám takáto literatúra vyhovuje, vrelo odporúčam.

Pre ostatných – spomenula som si pritom na román Děvčátko, rozdělej ohníček. Keby sa tie literárne ceny dali ešte brať ako známka kvality, za túto knihu získal kedysi Martin Šmaus Literární cenu Knižního klubu a následne aj Magnesiu Literu v kategórii Objev roku. V každom prípade reálne dostanete to, čo v anotácii k Rinaldovi zostalo v rovine sľubov.

Mám tu od Staviarskeho ešte Človeka príjemného. Aby som nesúdila podľa jedinej veci. Aj jedného staršieho Kopcsaya. Popravde však uvažujem, že zrecenzujem seba. Objektívne to asi nebude, na druhej strane, iste si nejeden čitateľ tohto blogu neraz povedal, že by som sa nad sebou mohla zamyslieť. Tak aby bolo jasné – zamýšľam. A tiež sa pri tom nešetrím.

Uvidíme.

Zatát.

P.S. Je 4:48 (hello, Sarah), ešte ma trhá, že by som to rozsekala a prepísala – Beckett: Jak to říct? – lenže to nemá odpoveď. Zabudnime. Toto sa so mnou už asi týždeň vlečie: pesnička. Počúvnite si to bez klipu, lebo – slovenský klip – čo si budeme hovoriť. Ten diktát od prvej minúty ďalej, to je už príliš dobré. Len intro – pre mňa to končí tou loptou. Tá lopta! A vôbec, cigánsky chlapec Staviarskeho bielou optikou versus true sídliskový disskurz. Kto je tu smiešny? To nie je rečnícka.

Teraz najčítanejšie

Mika Rosová

Tento blog je prevažne o literatúre, predovšetkým o slovenskej. • Nie som študovaná, som len vášnivý čitateľ a články sú určené širokej verejnosti. Podľa toho to tu vyzerá. • "Ľud mlčí, ťažko a hlineno." /F. Hečko/