Rituál

Vošla, privítal ju hnusný ťažký vzduch. Mala pocit, že nemôže dýchať, skutočne nepríjemné, rýchlo odhrnie záclonu, prehodí ju poza okno a zhlboka dýcha. Hneď je to lepšie, kto iný by to mal vedieť, narodila sa vysoko v horách, to bola sviežosť, neporovnateľné so vzduchom v meste. Vonku je tma, len pouličné lampy osvetľujú ulicu, občas sa mihne náhliaca sa postava. Len psíčkari si ráno môžu dovoliť pomalšie tempo pri venčení miláčikov.

Ochladilo sa, vzduch v kancelárii sa vymenil, ešte chvíľku, potom zavrie. Dvere sa otvoria, široký úsmev patrí kolegyni. „Dobré ránko. Prečo je otvorené dokorán?“ Nevysvetľuje, len stroho odpovie: „Vetrám.“ Nebude jej popisovať podrobnosti, nepochopila by, lepšie je nepúšťať sa s ňou do debaty. Už je tu viac ako tri mesiace, ale chodiť do práce včas sa ešte nenaučila. Aj kolegyne z vedľajších kancelárií to už komentovali, nie sú slepé, všetci to vidia, opakuje sa to každý deň. Ona to nerieši, nenechá sa vťahovať do žiadnych treníc, to nikdy nikomu nič dobré neprinieslo. Má na celú vec svoj názor, ale zbytočne ho neprezentuje, dnes a nedá veriť nikomu. Skúsenosti ju naučili, už všeličo preskákala a vzťahy na pracovisku sú háklivé.

„Idem na cigaretku,“ ozve sa, len čo si zloží kabát do skrine. Lívia sa tvári sa neutrálne, nepotrebuje, aby jej to oznamovala, tento rituál majú všetci prečítaný. Čas pokročil, teraz začnú chodiť do roboty chlapi z technického úseku, to je niečo pre ňu. Postáva pri popolníku, pohadzuje vlasmi a spôsobne poťahuje z cigarety. Nesmie chýbať široký úsmev, treba zapôsobiť, kurizovanie jej ide.