Roadtrip podkarpacki (I.)

Je fajn mať maturitné vysvedčenie v ruke a môcť prestať vstávať do školy už koncom mája. Umožňuje vám to napríklad… vstať už o štvrtej. S prietržou mračien za oknami. Po polnoci, ktorú ste nedokázali prespať. S autom v garáži a stanom v jeho kufri. S rozmazanou predstavou cesty pred sebou. Konečne prišiel čas.

Ale najprv raňajky pri zázname rokovania Národnej rady (a prvé poučenie výletu: nikdy uprostred noci nezapínať druhý kanál našej verejnoprávnej televízie). Potom vyzdvihnutie spolucestujúceho na prešovskom sídlisku a úvodná káva na čerpacej stanici. A už len vyraziť, každým kilometrom si pripomínajúc, prečo tak milujem šoférovanie…

Už pár mesiacov sme plánovali osláviť ukončenie strednej školy výletom do Podkarpatského vojvodstva v juhovýchodnom Poľsku. Neodradilo nás ani to, že počet kamarátov, ktorí sa k nám chceli pridať, sa po výraznej fluktuácii ustálil na nule. Aspoň sme si pri hľadaní ubytovanie užili zopár žartovných otázok, či chceme spať spolu alebo osobitne.

Podkarpatský región je nádherný, hoci Slovákom, berúc do úvahy jeho blízkosť k nášmu územiu, až príliš neznámy. A pomerne nedostupný, keďže cezhraničná verejná osobná doprava medzi východným Slovenskom a Poľskom už niekoľko rokov prakticky neexistuje. Najkratšie pravidelné vlakové spojenie medzi Prešovom a týmto regiónom vedie cez Oravu (prípadne dokonca aj cez Bohumín); cesta trvá viac ako šestnásť hodín. Využitie auta bolo teda logickou voľbou, hoci železničný výlet do Poľska sme si ponechali ako dobrodružný nápad do budúcnosti.
Poznámka: Ak niekto vie o pravidelnom autobusovom spojení medzi východom Slovenska a Poľskom, ktoré mi ušlo, budem rád, ak o ňom napíše v komentároch.

Najväčším lákadlom oblasti bol pre nás Bieszczadzki Park Narodowy na hornatom juhu. Chceli sme ju však preskúmať komplexne, a tak sme si, s ohľadom na predpoveď počasia, vyhradili prvý deň výletu na prehliadku miest a zvyšné dva na potulky prírodou. V to upršané ráno sme teda zamierili na Bardejov a potom na hraničný priechod Nižná Polianka – Ożenna. Naším prvým cieľom, okrem samotnej cesty, bolo hlavné mesto wojwewództwa podkarpackiego, Rzeszów. Chceli sme sa vyhnúť hlavnému cestnému ťahu vedúcemu z Prešova cez Svidník a Dukliansky priesmyk, pretože sme sa chceli vyhnúť zdržaniam na jeho viacerých rekonštruovaných úsekoch a pretože sme chceli nahliadnuť nahliadnuť aj na iné scénerie, ako ponúkajú hlavné ťahy. Do Rzeszowa sme teda prišli prevažne po vojvodských cestách (ekvivalent slovenských ciest II. triedy), prechádzajúc obcami s poetickými názvami ako Nowy Żmigród, Frysztak či Strzyżów, a do miestnej metropoly sme dorazili asi o desiatej hodine.

Ako kritérium na hodnotenie navštívených miest sme si zvolili otázku: Dokázali by sme tu žiť? Ja som za sto minút, ktoré sme strávili občerstvením v mliečnom bare a prechádzkou po upršanom meste, usúdil, že áno. Mesto na mňa pôsobilo dobrým dojmom, a to vrátane zvládnutia dopravy; azda jediným, čo by som bol považoval za nedostatok, ak by som sa bol niekam ponáhľal, bola značná absencia smerových tabúľ mimo obchvatu. V rámci výletu nám však táto situácia umožnila vidieť väčšiu časť mesta, ako sme plánovali, a preto zodpovedným osobám ďakujem.

Po chvíli cesty zlým, respektíve iným, smerom sme natrafili na správnu križovatku a opustili mesto juhovýchodným smerom cez obec Tyczyn. Kvalitnými vidieckymi cestami sme smerovali do obce Kuńkowce, ukrývajúcej malú fantasy dedinku — Wiosku Fantasy. V slnečných dňoch, akým tento nebol, sa tu stretávajú fanúšikovia fantastického umenia na rôznych akciách. Najmä môj spolucestujúci, ktorý k týmto fanúšikom patrí, by sa sem chcel na jednu z nich vrátiť.

Hneď za Kuńkowcami, desať kilometrov od ukrajinskej hranice, leží druhé najväčšie mesto Podkarpatského vojvodstva, Przemyśl. Zhodli sme sa, že aj toto mesto je pekné, hoci ja som sa tu necítil až tak doma ako môj spolucestujúci. Medzi najzaujímavejšie veci, na ktoré sme natrafili, patrili zámok, katedrály, socha Švejka na námestí a železničná stanica, v ktorej priestoroch je dostupný bezplatný internet.

Po dvoch hodinách sme už vyrazili smerom k našej konečnej destinácii, Bieszczadam. Jedenásť kilometrov od mesta sme sa zastavili pri zámku v obci Krasiczyn, ktorý objavil môj cestovný kolega a ktorého reštauráciu sme si zvolili ako miesto obeda. Trochu nepríjemne ma prekvapilo, že vstupné do zámockého parku sa platí aj v tom prípade, ak cezeň chcete iba prejsť k zámku. O marketingových schopnostiach Poliakov mám totiž vyššiu mienku; vstupné však bolo viac-menej symbolické, a tak sme ho zaplatili a rýchlo sme sa dostali k druhému prekvapeniu: zámocká reštaurácia bola na vyššej cenovej úrovni, ako dvaja slovenskí študenti — cestovatelia očakávali. Obed sme teda vyriešili tradičnou poľskou pizzou o pár obcí ďalej a vybrali sme sa po Drodze krajowej (štátnej ceste) 28, ktorú som si so všetkými serpentínami ako nadšený vodič vychutnal ešte viac ako tú pizzu, do podhorského mesta Sanok.

Aj Sanok je iste pekný, no keďže od nášho ranného vstávania už uplynulo asi štrnásť hodín a ešte nás čakala cesta k ubytovaniu, naša prehliadka sa obmedzila na krátku prechádzku po meste a návštevu obchodného centra (akých je tu, mimochodom, na 40-tisícové mestečko dosť veľa). Cez mestá Zagórz a Lesko sme iba prešli a v obci Uherce Mineralne sme odbočili smerom k Solinskému jazeru — najväčšej poľskej priehrade, na brehu ktorej sme mali vyhliadnuté ubytovanie.

Po ubytovaní sa v campingu v obci Polańczyk na západnom brehu jazera sme pozbierali zvyšné sily a vrátili sa na jeho severný koniec, k osemdesiatmetrovému priehradnému múru, ktorého horná stena je prístupná chodcom. Pohľad cez zábradlie odporúčam všetkým záujemcom o prekonávanie strachu z výšok.

Zvyšok večera sme po návrate do izby strávili počúvaním poľského komentára na športovom kanále, opätovne si pripomínajúc, prečo tento jazyk máme tak radi. Približne po osemnástich hodinách a tristopäťdesiatich kilometroch za volantom som zaspal, cítiac sa spokojný so svojím životom.

Pokračovanie nabudúce.