Denník N

Róbert Bezák a naša potreba po obviňovaní

Rober Bezak
Rober Bezak

Videl som, ako ľudia, ktorí ho obdivovali, ďakovali mu za jeho kázne, chodili sa k nemu spovedať s bázňou, zrazu začali pochybovať a ospravedlňovať svoje mlčanie tvrdením „no, niečo musí na tých tvrdeniach o Bezákovi byť, inak by to Cirkev nehovorila.“

Róbert je pre mňa smutným príkladom najmä preto, lebo on sám, aspoň podľa môjho určite nedostatočného vhľadu, a preto tu sa môžem mýliť, si len veľmi ťažko a pomaly uvedomuje, že problémom nie sú „zlí ľudia“ v RKC, ale že problémom je samotná forma – inštitúcia. Nie ľudia, ale ideológie, kmeňová mentalita. Naznačujú to aj jeho posledné tvrdšie vyjadrenia, kde inštitúciu Cirkvi prirovnáva k mexickému drogovému kartelu. Zdá sa, že pripúšťa možnosť, že problémom je to inštitucionálne myslenie, ktoré René Girard, literárny historik, sociológ filozof, odhaľuje ako biblické „sily a mocnosti“ temna (viď. René Girard, I See Satan Fall Like Lightning). Náboženská inštitúcia vzniká a sústreďuje sa okolo ritualizovanej vraždy baránka, nevinnej obete. Róbert je len jedným z mnohých príkladov, keď inštitúcia opäť znovu zjednotí dav proti jednotlivcovi, ukáže na neho prstom ako na vinníka a davu veriacich je pohodlnejšie, bezpečnejšie sa spojiť a vyliať svoj hnev na túto obeť, ako spochybniť koreň zla, inšitucionalizované náboženstvo. To sa tak dlho vydáva za nepostrádateľné, až pre nich tvorí časť ich vlastnej identity.

Róbert viac a viac pociťuje, že ktokoľvek sa vzoprie inštitúcii, bude touto inštitúciou označený, prenasledovaný a obetovaný. Odpoveďou na inštitucionalizované násilie a ritualizované prenasledovanie nie je rekonštrukcia, obnova inštitúcie. Nie je možné odobrať základné piliere stavbe bez toho, aby sa tá zrútila. Kristus ako prototyp nevinného baránka obetovaného inštitucionalizovaným náboženským násilím judaizmu a štátnym násillím rímskej moci ukazuje ako jediný spôsob „obnovy“ radikálne odmietnutie podieľania sa na tomto násilí, radikálne odmietnutie vraždy baránka. Kristovou odpoveďou na ritualizované násilie v Chráme, ktoré vraj bolo a vraj je potrebné, na udobrenie si Božieho hnevu, bolo ukázanie povahy Otca, ktorý odmieta a ktorému sa bridí každá obeta. Ukazuje, že jedinou odpoveďou je opustenia týchto systémov.

My ospravedlňujeme existenciu inštitúcie a živíme ju svojou pomýlenou potrebou združovať sa okolo obete, ukazovať na vinníka, obetovať ho a následne ho „posvätiť“, zbožštiť, keď objavíme, že táto obeť nášho vlastného násilia bola nevinná (procesy vyhlasovania za svätých tých, ktorých inštitúcia za života prenasledovala, marginalizovala atp.) a uctievať na oltároch, ktorými odprosujeme v skutočnosti neexistujúcu nahnevanú božskú deitu. V príbehu Róberta Bezáka a reakciách inštitúcie i ľudí v nej združených môžeme vidieť tento mechanizmus v priamom prenose – od volania po jeho „ukrižovaní“,  cez zmierlivé vyzývanie k trpezlivosti, kde čakáme na zdanlivé víťazstvo spravodlivosti vo forme Róbertovej pokory,  až po istotu, že raz bude určite beatifikovaný a ospravedlnený.

Paradoxne Róbertovi prajem, aby nikdy za svätého vyhlásený nebol. Bolo by to opäť víťazstvo „síl a mocností“, ktoré cez nás „zavraždili“ nevinnú obeť v mene udržania sa pri moci. Zbožštili ju a nakoniec ju zneužili na posilnenie mýtu o svojej potrebe, na ospravedlnenie svojich obetných oltárov.

Róbertova svätosť, ktorú zdieľa s každým človekom, ktorá je najhlbšou identitou každého z nás, je zjavná a viditeľná práve v kontraste s inštitucionalizovanou mocou. Kiežby sme ju nikdy nepoložili na oltár a neposvätili sme ňou ďalší z radu našich oltárov postavených mŕtvemu, neexistujúcemu, obety vyžadujúcemu bôžiku.

Teraz najčítanejšie