Denník N

Rodinkárstvo vo vysokom školstve a čo s ním?

Dekan vyberá budúceho dekana, v akademickom senáte sedí rodina a nik už ani len nepredstiera, že mu záleží na kvalite pedagogického procesu. Realita slovenského vysokého školstva.

(Toto je príbeh o tom, ako u nás fungujú niektoré malé fakulty v oblasti spoločenských vied.)

Popri súdoch je vysoké školstvo zrejme miestom s najvyšším výskytom rodinných väzieb na Slovensku. Na jednom pracovisku pracujú manželia, milenci, rodičia s deťmi, starí známi, ich rodina a rodina ich rodiny. Že to nie je v prospech kvality vzdelávania a výskumu, to je jasné už z prvého pohľadu na stav slovenských univerzít. Nízkokvalitné vedecké výstupy, apatia študentov a absencia našich vysokých škôl na popredných priečkach renomovaných svetových rebríčkov sú známymi mementami.

Už na začiatok treba uznať, že rodinné väzby v školstve nemusia byť vždy škodlivé. Niekedy je za nimi iba praobyčajná logika, keď deti nastúpia na kariérnu cestu rodičov. Celú mladosť počúvali o univerzitnom živote za katedrou, preto to mnohé z nich láka. Ak majú adekvátne výstupy, prispievajú k rozvoju školstva a na univerzitu sa dostali po transparentnom výberovom procese, všetko je tak, ako má byť. Bohužiaľ, vo väčšine prípadov u nás nie je splnený ani jeden z uvedených bodov. (Samozrejme, česť ostrovčekom pozitívnej deviácie!)

Problémov je hneď niekoľko:

1. Výberové konania

Výberové konania vysokoškolských pedagógov na našich univerzitách sú klasickým príkladom frašky na slovenský spôsob. Dekan zostaví spomedzi zamestnancov fakulty výberovú komisiu. Komisia pozve prihlásených uchádzačov, zasadne, každého sa spýta 2-3 ledabolé otázky a spíše svoje odporúčanie dekanovi. Tu môžu nastať dve situácie: Buď komisia vyberie dekanom vopred určených kandidátov (to je častejší variant), alebo sa postaví na hlavu a spraví si vlastný rebríček uchádzačov (to robia len naozaj odvážne komisie). Ale pozor, perlička na záver: hlas výberovej komisie je len poradný a dekan si napokon aj tak prijme, koho chce. Zahrali sme sa na demokratov, ale v konečnom dôsledku sme aj tak diktatúrou!

To vedie k tomu, že miesta odborných asistentov sú po známosti obsadzované ľuďmi bez akejkoľvek kvalitnej pedagogickej alebo vedeckej činnosti. Naopak, ľuďom s overenými výstupmi a pedagogickými kvalitami nie sú predĺžené zmluvy. Viem o mnohých prípadoch, a to najmä v spoločenských vedách, kde je tlak na kvalitu oveľa nižší ako v prípade prírodných a technických vied.

Aby sme si to zhrnuli: dekan stanoví komisiu, komisia vyberie uchádzačov a dekan napokon aj tak nemusí počúvať komisiu, ktorú sám ustanovil…

2. Pracovné zmluvy na dobu určitú

Ďalšou špecialitou slovenského vysokého školstva sú pracovné zmluvy na dobu určitú. Odborní asistenti dostávajú zmluvy na 1 až 5 rokov, pričom nie je nič nezvyčajné, ak niekto – bez ohľadu na kvalitu výsledkov práce – dostane tri roky po sebe iba ročnú zmluvu. Každoročne sa tak musí zúčastňovať frašky menom výberové konanie. V iných sektoroch je takéto konanie protizákonné.  Inými slovami, pracovné zmluvy sú nástrojom moci dekana a stačí sa zle pozrieť a dôvod na ich nepredĺženie je na svete. Rodina a známi, pochopiteľne, mávajú minimálne trojročné kontrakty, a to ani pohnúť prstom nemusia. Naopak, nádejní mladí vedci často zo školstva znechutene odchádzajú.

3. Koreň všetkého zla: akademický senát

Zaujímavé je, že mnohým pedagógom – zrejme čisto náhodne – končia zmluvy vždy niekoľko mesiacov pred voľbami dekana. Tu si musíme objasniť jedno špecifikum slovenského univerzitného systému: Dekana volí akademický senát, ktorý pozostáva zo študentov fakulty a z jej zamestnancov. Zamestnancov býva väčšina. Sú to tí istí zamestnanci, ktorí sú po mimoriadne transparentnom procese prijímaní do zamestnania rozhodnutím dekana a do akademického senátu sú volení všetkými fakultnými zamestnancami, ktorí boli tiež mimoriadne transparentným procesom prijatí do trvalého pracovného pomeru. Aby sme to skrátili: dekan vyberá zamestnancov, zamestnanci volia senát, senát volí dekana. Krásny kolobeh! Najmä na malých fakultách sa dá bez akéhokoľvek zveličenia povedať, že dekana vlastne volí dekan. A hoci ten istý dekan môže byť vo funkcii najviac dve po sebe nasledujúce volebné obdobia, je to ľahko riešiteľný problém: Po druhom funkčnom období dá zvoliť svoju predĺženú ruku. Tá sa po pár mesiacoch vzdá funkcie a starý dekan bude môcť byť dekanom znova. Ako Putin a Medvedev. Poznám jednu takúto „predĺženú ruku“, čo už dnes rozdáva funkcie prodekanov, pritom voľby sú ešte ďaleko. Zrejme si neuvedomuje, že o funkciách bude rozhodovať v konečnom dôsledku niekto iný…

Vráťme sa ale k tým pracovným zmluvám na dobu určitú, ktoré končia tesne pred voľbami dekana. Prečo? Nuž, vždy sa do senátu dostanú aj ľudia, ktorí nie sú dekanovi úplne po vôli. Predsa len, je ťažké ustrážiť všetko stopercentne. Navyše, na fakulte nemôže byť zamestnaná iba rodina a známi, veď niekto predsa musí aj robiť! Ak sa však niekto taký dostane do senátu, existovalo by reálne riziko, že s dekanom nesúhlasí a bude voliť v rozpore s jeho očakávaniami. Preto sa mu jednoducho nepredĺži zmluva a namiesto neho sa do senátu zvolí niekto iný, vhodnejší. Aké prosté!

4. Udeľovanie titulov

O titulovej turistike poľských „vedcov“ na Slovensku sa toho už popísalo veľa. Problémom degradácie vedeckých titulov u nás sú hlavne nezmyselné pravidlá pre inštitút garanta, kvôli ktorému sa za uplynulých 7-8 rokov vyprodukovalo celé množstvo „rýchlo kvasených“ profesorov a docentov. Pochopiteľne, keďže na tieto tituly neexistuje právny nárok a každá univerzita si stanovuje vlastné pravidlá a výnimky z týchto pravidiel, k titulom sa dostávajú najmä ľudia, ktorí majú tie „správne“ kontakty. Opäť sa dostávame k starej známej pesničke, že rodina a známi sú docentmi hneď, ale pedagógovia s kvalitnou výučbou a niekoľkonásobne lepšími publikáciami musia čakať. Buď sú „príliš mladí“ alebo sa im priamo povie, že priority sú inde…

Samostatným vtipom je funkčné miesto „mimoriadneho profesora“, čo je vlastne docent, ktorého univerzitná komisia vyberie na funkciu profesora. Čo na tom, že dotyčný často nemá poriadne splnené podmienky ani na docenta, a v zahraničí by asi neukončil ani doktorát?

5. Kvalita vzdelávania na poslednom mieste

Ako bonus na záver si treba pripomenúť, načo existujú vysoké školy – aby vzdelávali novú generáciu, ktorá bude tvoriť našu budúcnosť. Ide o takú dôležitú úlohu, že by sa zdalo, že štát by mal túto funkciu vysokých škôl strážiť. Omyl! Koľko položiek nedávno ukončenej akreditácie sa týkalo kvality pedagogickej činnosti, uplatniteľnosti absolventov na trhu práce a zahrnutia nových trendov do univerzitných kurikúl? Presne nula!

Keď nad kvalitou vzdelávania nebdie štát, mali by to robiť samotní študenti. Zo zákona majú dokonca možnosť raz ročne sa vyjadriť ku kvalite učebného procesu. Ale prečo by to robili, keď vedia, že sa nič nezmení, pretože práve tí problémoví pedagógovia sú rodinou alebo dobrými kamarátmi dekana?

Problémov je, samozrejme, oveľa viac a v ich menovaní by sa dalo pokračovať ešte dlho. Uvedené sa týkajú predovšetkým malých fakúlt v oblasti spoločenských vied. Najsmutnejšie na tom je však to, že všetko je v súlade so zákonom.

Ako tento bludný kruh preťať? Riešenia sú pomerne jednoduché, no len ťažko môžu nájsť podporu v parlamente, kde sedí hneď niekoľko pochybných docentov a známych „rodinkárov“:

  • Stanoviť jednoznačné, prísne kritériá výberových konaní na miesta odborných asistentov, a to bez akýchkoľvek výnimiek. Udeľovať prvú zmluvu na dva roky a ak sa odborný asistent vedecky osvedčí, automaticky mu zmluvu predĺžiť o ďalších päť rokov.
  • Stanoviť jednoznačné, prísne kritériá udeľovania titulov docent a profesor. Tieto tituly by mali byť založené predovšetkým na kvalite vedecko-výskumnej činnosti a mali by sa udeľovať na základe rozhodnutia medzinárodnej komisie. Odstrániť akékoľvek výnimky v procese. Som dokonca toho názoru, že pri splnení určitých kritérií by daný titul mohol byť nárokovateľný, pričom kritériá nemôžu byť čisto scientometrické.
  • Neudeľovať tituly docent a profesor celoživotne, ale pravidelne, každých päť rokov ich prehodnocovať. Vedcom, ktorí prestanú spĺňať kritériá, by tituly mali byť odňaté. V zahraničí je tento systém pomerne bežný a osvedčený.
  • Znížiť kompetencie dekana a zvýšiť význam akademického senátu. Zmeniť systém volieb dekana tak, aby boli reprezentatívnejšie.

Za 26 rokov od nežnej revolúcie sa toho v slovenskom vysokom školstve k lepšiemu veľa nezmenilo. Pôsobím v ňom vyše 7 rokov a trend je skôr negatívny. Som však optimista. V uplynulom období sa objavilo hneď niekoľko iniciatív, ktoré majú aj iné ciele ako iba obligátne zvyšovanie miezd (ako napríklad iniciatíva Za živé univerzity). Ak sa k tejto téme podarí vyvolať celospoločenská diskusia, možno nás na vysokých školách čakajú lepšie časy. Zatiaľ sa však zdá, že cesta bude mimoriadne tŕnistá…

Teraz najčítanejšie

Martin Grančay

Vysokoškolský pedagóg, výskumník, projektový manažér, cestovateľ, sprievodca cestovného ruchu, obdivovateľ leteckej dopravy. Odborne sa venujem teóriám medzinárodného obchodu, gravitačným modelom a ekonomike medzinárodnej civilnej leteckej dopravy. Mám rád Slovensko a ako sprievodca ho predstavujem zahraničným turistom, aby sa sem chceli vrátiť a aby o nás šírili dobré meno. Milujem cestovanie, najlepšie všade tam, kde môžem spoznať nové kultúry. Čím dlhší a komplikovanejší let, tým lepšie. :-)