Denník N

Roger Scruton nastavil zrkadlo disidentom, ale aj dobe, v ktorej žili

Britský filozof a estetik Roger Scruton napísal (aj) podľa vlastných spomienok román o dobe disidentských bytových seminárov a o svete samizdatu, ktorý bol svetom rovnosti, kde sa nerozlišovalo, kto má talent a kto nie, a kde sa nadšením čítalo či počúvalo čokoľvek bez ohľadu na kvalitu: stačilo, že to bolo zakázané.

Mladík Jan Reichl bol v Prahe roku 1985 osamelý muž v osamelej zemi, ako rozpráva o dvadsať rokov neskôr, keď učí na americkej univerzite. Jeho americký život je plný rozčarovania z povrchnosti, ktorú okolo seba vidí, aj z toho, že nie je schopný sprostredkovať, aké to vtedy za režimu bolo. Doba, na ktorú si spomína, bola poskladaná z dní, kedy ticho znamenalo bezpečie a kontakt hrozbu.

Jeho otca zatkla Štátna bezpečnosť za organizovanie čitateľských krúžkov, a „shledali jej vinným z podvracení republiky a ze spolupráce z cizími mocnostmi. Nikdy jsme se nedozvěděli, jaké mocnosti měli na mysli. Možná moc literatury… Každopádně dostal pět let vězení, které si odpracovával v dole. O tři roky později nám sdělili, že došlo k závalu, který pohřbil tucet nepřátel lidu. Táta byl jedním z nich.“ Po otcovej smrti sa jeho matka vzdala všetkej nádeje, že by sa ešte niekedy mohla stať rešpektovaným občanom s normálnym domovom a právom cestovať a tak začala, na jeho pamiatku, prepisovať samizdatové diela na písacom stroji.

Jan zatiaľ žije čítaním kníh, ktoré im po otcovi zostali (medzi nimi aj Zweigov Svet včerajška, ale najmä Dostojevského Zápisky z podzemí, a Scrutonov román sa volá rovnako nie náhodou: z akéhosi zvláštneho dôvodu to bola pre Jana dôležitá kniha, a názov zároveň odkazuje aj na svet podzemia československého disentu) a zároveň žije aj svojim imaginárnym svetom.

Cestami metrom pozoruje spolucestujúcich a vymýšľa si ich príbehy, ktoré spisuje do románu nazvaného Povesti. Ako ich autor nazýva sám seba súdruh Androš, pretože by veľmi chcel spoznať ten tajný život skutočného intelektuálneho podzemia. „Dlouhovlasí disidenti publikující v samizdatu, neoficiální rockové skupiny, tajně vysvěcení kněží – ti všichni patřili dolu pod město, tam, kde probíhal zakázaný život. Proto jsme tomu říkali underground, neboť angličtina byla symbolem svobody, a pronásledovaní lidé z undergroundu byli „androši“.

Keď stretne tajomnú Betku, podarí sa mu dostať do prostredia ľudí, ktorí sa schádzajú na tajných bytových seminároch, a svoj nový život vníma ako vo sne: „Někdy jsem měl pocit, že se to děje někomu jinému, že sedím v kině a sleduje příběh muže zapleteného do událostí, kterým nemůže porozumět. S otcem Pavlem jsem navštívil místa, o jejichž existenci jsem neměl tušení; setkal se s lidmi, o kterých jsem se domníval, že je odstranili z dějin; poslouchal jsem hudbu, která se nemohla veřejně hrát; četl knihy, které se nesměly vydávat.“ Dostal sa do sveta tých, „kteří se zapojovali do undergroundu, zpívali a hráli ve stylu Franka Zappy nebo Paula McCartneyho, scházeli se v zakouřených místnostech a četli básně, hry a romány, jež si vzrušeně předávali z ruky do ruky nikoli kvůli jejich kvalitám, ale protože byli zakázané.“

Nový svet aj nová láska sú síce omamné, najmä pre osamelého mladého človeka, ale Jan, hoci akoby nevnímal, že ho sleduje Štátna bezpečnosť, a že ak chce takto pokračovať, musí sa pripraviť na dlhodobý program zastrašovania, si napriek tomu začne postupne uvedomovať, že spôsob, akým Betka žije a myslí, je možný len pre osobu pod ochranou, a tak sa rozhodne vypátrať jej minulosť a tajomstvo, ktoré skrýva.

Ak sa pýtate, čo už nám môže anglický intelektuál povedať o našom (vtedajšom) svete, tak možno aj celkom dosť, ak ste ochotní počúvať. Roger Scruton sám viedol bytové semináre tzv. podzemnej univerzity v Prahe, Brne aj Bratislave za bývalého režimu a na vlastnej koži aj zažil represálie z toho vyplývajúce. Pasáže z vypočúvania na Bartolomejskej v Prahe tak možno opieral aj o vlastnú skúsenosť. „Strana má svůj vlastní výklad Kristových slov: když se dva či tři lidé sejdou ve jménu něčeho jiného než ve jménu našem, máme být mezi nimi.“

Jeho pohľad na povzneseného západného intelektuála s uhladenými názormi, za ktoré nemusí bojovať, ale aj na „sdílenou izolaci“ „solidaritu otřesených“ disidentov, ktorým prvý názorový konflikt ukáže nebezpečnú cestu jednotlivca hľadajúceho vlastnú cestu, ktorou sa budú v slobodnej budúcnosti musieť vydať, je zároveň neľútostný, satirický, aj citlivý. Nešetrí ani jednu stranu, a možno práve preto ide jeho príbeh tak pod kožu.

Ukazuje nám, že svet samizdatu bol svetom rovnosti, kde sa nerozlišovalo, kto má talent a kto nie. Každý, kto sa na to cítil a sám seba považoval za autora, si mohol dovoliť uverejniť svoje dielo bez toho, aby sa musel obávať akejkoľvek verejnej kritiky. Na prvý pohľad príbeh o láske, na každý ďalší pohľad o tom, čo si sami vyberiete. Ako sám hovorí, je to príbeh o pravde, hoci nie je skutočný.

„Napadlo mě, jaký užitek mohla mít vážená americká vysoká škola ze zatrpklého českého intelektuála, jehož jediná publikovaná práce, od které navíc neexistuje žádná kopie, se objevila v samizdatovém vydání v dobách, kdy si kdokoli mohl nárokovat titul spisovatele, básníka, umělce nebo skladatele a vydávat se za vyděděnce. Bětčina kniha na nás pěla falešnou chválu. Když se dnes podívám zpět mikroskopem, který na nás nastavila, je mi jasné, že jsme byli podvodníci. Využili jsme  situace a unikli kritickému soudu, prezentovali se coby géniové v dobách, kdy to nikdo nemohl veřejně vyvrátit. Jen pár knih, které matka v potu tváře opisovala, mělo cenu papíru, na němž byli napsány, a to i přesto, že papír by majetek v socialistickém vlastnictví, a tudíž prakticky bezcenný.“

––

Roger Scruton – Zápisky z podzemí. Z originálu Notes from the Underground preložila Zuzana Uhdeová, vydalo Centrum pro studium demokracie a kultury v roku 2015

Teraz najčítanejšie