Rok 2014: Odvaha v umení a umenie odvážnych

Toto ľudstvo, to je vám čudné spoločenstvo.
To, že trvá na istom množstve vzduchu, vody, tepla a jedla, sa dá pochopiť. Jemu je to však málo. Potrebuje svoje škatuľky, vďaka ktorým má poriadok nielen v detských izbách a obývačkách, ale aj v takých nepodstatných veciach, akým je čas. Vari ho tu necháme len tak mirnix-dirnix bezprízorne plynúť?
Kdeže. Pekne ho upraceme, zviažeme začiatkom a koncom, nech ho potom môžeme do nemoty spočítavať. Dokonale zviazanú časovú otiepku následne zhodnotíme, pomenujeme prívlastkami, porovnáme s inými, aby sme ju mohli slávnostne založiť do fascikla minulosti.
Prišiel zase koniec roka?
No tak, smelo doň!

Súkromne prideľujem dva-nula-jedna-štvorke prívlastok Rok odvážnych projektov. Ja totiž ľudskú odvahu, aj takú celkom maličkú, obdivujem (pozor, nezamieňať s drzosťou). Napríklad odvahu ozvať sa alebo urobiť niečo inak. Pustiť sa do vecí, ktoré nie sú isté. Kašľať na storočné zvyky. Riskovať prachy, postavenie, priateľov, a občas aj holý život.
Poviem vám niečo o odvahe v kultúre. Alebo v umený, ako tomu rozkošne hovoria Radošinci. A kde inde, ak nie práve tu, na mieste, ktoré vzniklo vďaka odvahe?
Netrúfam si analyzovať veľké, ba priam svetové počiny. Mám tu len zopár odvážnych ľudí, ktorí to robia inak ako väčšina.

Dvaja odvážni režiséri – dva výborné filmy

• Predstavte si, že ste režisér. Nechcete však skončiť pri nejakej hlúpej reklame. Túžite natočiť dielo, ktoré bude krásne, ľudské, pravdivé a múdre, na ktoré budú diváci spomínať aj dlhšie ako päť minút po uprataní pukancov z koberca.
  Máte predstavu, o čom to bude, kde to bude i koho obsadíte – a tak sa pustíte do zháňania peňazí. Prídete k prvému producentovi a poviete mu, šéfko, pustite nejaký ten miliónik, natočím vám kvalitu. Žiadne krvavé strieľačky, ani bezduché komédie o Santoch. Bude to o živote jedného chlapca, ktorý nebude robiť nič svetoborné, len rásť a chodiť do školy. Bude tam s ním jeho mama, otec a sestra, ale nebude to úplne šťastná rodina, lebo však kto je dneska úplne happy, nikto, však? Dajte mi teda prachy a o desať, možno dvanásť rokov, máte naozaj super filmík do kina i na vianočnú obrazovku.
  Nejako takto to možno vyzeralo, keď sa Richard Linklater rozhodol nakrútiť Chlapčenstvo. V brandži, kde sa všetko meria ziskom a počtom nabúchaných hviezd, lebo len tak sa peniaze točia vo vysokých obrátkach, to bola jeho odvaha, čo stvorila film, zatiaľ ocenený niekoľkými cenami na festivaloch nezávislých filmov, nominovaný na Zlatý Glóbus a čaká sa, či nie aj na Oscara.

• Mám tu ešte jeden skvelý film, ktorého tvorca má odvahu robiť veci inak.
  Príbeh je to vcelku ošúchaný. Hovorí starých dobrých časoch, ktoré sa síce striedajú so zlými, ale priateľstvo, to tu vždy ostane. Odohráva sa v krajine, z ktorej – hoci je celkom vymyslená – máte taký ten zvláštny pocit, že ste ju už kdesi zažili.
  Hlavným hrdinom je mladý hotelový poslíček, čo si maľuje nad pery fúziky, ale inak sa na neho môžete absolútne spoľahnúť. Presne tak sa dalo kedysi spoľahnúť na jeho priameho nadriadeného – dnes by ste mu hovorili prevádzkár hotela, alebo niečo také.
  Už viete?
  Geniálny Grandhotel Budapest, nakrútený Wesom Andersonom. Jeho obrazy sú gýčovito farebné a aj oko kamery má akýsi divný pohľad. Mieša sa v nich groteska s čiernym humorom a vy neviete, či sa na nich smiať alebo plakať. Vlastne ste už dávno chceli robiť niečo užitočnejšie, ale z nejakého dôvodu nemôžete od tých obrazov odísť.
  Mám silné podozrenie, že Anderson nebude z tohto sveta. Že je to černokňažník alebo také niečo. Očarený divák totiž sedí v kine s tými pukancami v náručí a hltá niečo, čo sa totálne vymyká hlavnému prúdu súčasnej kinematografie (ak si spomeniete na český film Tajemství hradu v Karpatech, tak tomu hádam porozumiete). Navyše, Anderson zakaždým presvedčí veľkú kopu dobre platených holywoodskych hviezd, aby s ním išli na túto jazdu v podstate za bagateľ.
  Musia byť za tým čary, inak to nevidím. Ja ešte stále začarovaná som, a to som Grandhotel Budapest videla už tri razy (nielen kvôli Ralphovi Fiennesovi, ale aj kvôli Harveyovi Keitelovi, ktorého si užijete síce v drobnej, zato fascinujúcej úlohe potetovaného zločinca).

Bedeker od/pre odvážneho Petržalčana

• Knihu si zvyčajne kupujem vtedy, keď je už vytlačená. Viem, o čom asi bude, lebo mi to napíšu na záložke. Jej autor a vydavateľstvo potom zvyčajne tŕpnu, či si ju kúpi dostatok ľudí, lebo to znamená, že bude na vydávanie ďalších knižiek. Ak sa to nepodarí, autor sa začne živiť nejakou výnosnejšou prácou a vydavateľstvo sa pokúsi vylízať z rán vydaním niečoho, čo na ľudí nastopro zaberie. Alebo aj nie.
  V tomto roku som prvý raz skúsila iný postup. Kedysi dávnejšie vydal Martin Kleibl na vlastnú päsť publikáciu Prekvapivý sprievodca mestskou časťou Petržalka. Je to taký ten nadšenec, ktorý nezbiera známky ani motýle, ako každý slušný Slovák, ale pikošky, staré fotky a infošky zo súčasnej a minulej Petržalky. Jeho text sa dal dokonca stiahnuť do počítača, nad čím musel každý čitateľ zaplesať. Takže – kde je tá odvaha?
  Teraz mi budú rozumieť najmä tí, čo nedajú dopustiť na vôňu knihy a iné fetiše. Takáto knižka sa skrátka musí čítať pomaly, listujúc a vracajúc sa k obrázkom. Takúto knižku si môžete pribaliť do ruksaku a vybrať sa s ňou na bicykli objavovať históriu každého kameňa, o ktorom ste si doteraz mysleli, že je to betónový panel zabudnutý stavbármi (on je to zatiaľ protitankový bunker). A takúto knižku sa rozhodol vyrobiť aj Martin Kleibl.
  Musí to byť srandista a zároveň aj odvážny človek, lebo – predstavte si to – núkal nám, investorom, okrem publikácie aj ďalšie benefity, ktoré sa v bežných kníhkupectvách ku knižkám nebalia.
  Ak ste si priplatili ku knižke desať eur, dostali ste okrem nej aj posedenie s autorom v kultovom pohostinstve Meteor. Ak ste mali záujem o výklad priamo v teréne, mohli ste si za ďalší príplatok pribaliť živého Kleibla do batožiny. V ponuke bola prehliadka Petržalky pešo, na bicykli alebo autom.
  No povedzte, ktorý autor dokáže vstúpiť spolu so svojimi čitateľmi takpovediac in medias res?

Hudobné lahôdky nielen roka 2014

• Ak som spočiatku spomínala niekoľko základných ľudských potrieb, sama pre seba pridávam ešte jednu. Potrebu vnímať hudbu. Čím som staršia, tým viac trvám na tom, aby to nebola hudba odfláknutá. Nemyslím tým kvalitu nahrávky, myslím tým poctivý prístup k tvorbe, hľadanie nových zvukov a melódií, či spájanie tradičného s novodobým. A ak je to hudba živá, viem sa rozplynúť v hmle a umrieť s posledným tónom skladby.
  Preto tu mám hneď niekoľko skutočne poctivých hudobných produkcií, ktoré ma v tomto roku dostali na kolená.
  To, že je tu nejaký Korben Dallas, si už mnohí všimli. Beriem do úvahy aj to, že nie každému ich tvorba sadne, ale mňa títo traja (občas štyria) muži bavia.
  Viva Musica! je zase festival, ktorý opäť ocenia len konzumenti tzv. vážnej hudby. Odvaha spojiť jedno s druhým určite nechýbala tomu, kto sa ich v júni 2014 rozhodol spojiť do jednej akcie.
  Korben Dallas Symphony bol zážitok, na ktorý sa nezabúda. Užívali si to nielen diváci, ale aj trojka tak trochu vydesených Korbeňákov, ktorí sa zrazu ocitli medzi tridsiatkou ofrakovaných hudobníkov symfonického orchestra a museli na slovo, teda vlastne na taktovku poslúchať Braňa Kostku. Bola by to naozaj veľká škoda, keby orchestrálna úprava Slava Solovica vyšla navnivoč, preto dúfam, že sa potvrdia dobré jazyky, ktoré minule jednej pani šeptali, že z toho vznikne celkom pekný hudobný nosič.

• Bolo by smutné, keby to bol jediný koncert, ktorý v roku 2014 stál za niečo. Objavila som aj ďalší výborný živý projekt, ktorý sa dokonca opakuje v mesačných intervaloch. V Štúdiu S sa okrem divadla dá užiť aj hudba, a to vďaka civilne pôsobiacemu moderátorovi Pavlovi Danišovičovi a trojici muzikantov v zostave Oskar Rózsa – Martin Valihora – Eugen Vizváry.
  Tí si do programu  Music à la cARTe zakaždým pozývajú skvelých hostí. Ak máte radi rock, džez, klasiku, ale vlastne čokoľvek poctivo zahrané, príďte. Určite ma niekde v hľadisku nájdete.
• Možno sa teraz mimobratislavskí čitatelia naštvali a celkom im rozumiem, tiež som kedysi hrešila na to, že to mám do hlavného mesta priďaleko. Ponúkam preto zopár skvelých hudobných zážitkov, ktoré ma v tomto roku pripútali k reproduktorom alebo slúchadlám.
  Mám tu Janu Kirschner, odvážnu babu, ktorá kašle na hlavný prúd a splieta zvuky ako sa jej zachce. Posledné tri cédečka Krajina rovina a obe Moruše – Biela, aj čerstvá Čierna, sú to najlepšie, čo u nás vzniklo. Chcete dôkaz?
  Kto ma pozná, vie, ako nenávidím žehlenie. Odkedy som do toho zapriahla aj Janu Kirschner, žehlí sa mi akosi ľahšie. Fakt.
• Ešte niekto alebo skôr niečo mi robí radosť. Ide o rádio – našťastie mu môžem robiť reklamu, lebo si ho platíme všetci. Verejnoprávne FM-ko je odpoveďou všetkým, čo večne frflú na kvalitu slovenskej, ale i českej produkcie. Neverili by ste, koľko novej neošúchanej hudby dokážu hudobní redaktori nájsť medzi prostým ľudom vďaka svojej Demovnici. A nielen to. Ak vám lezú na nervy všetky tie desmody, elány a iné odrhovačky, buďte odvážni a prepnite sa na Rádio FM. To vyťahuje z archívov skvosty, ktoré sú síce staršieho dáta, ale nejednému poslucháčovi otvoria oči. Poslepiačky preto vyberám len tri starinky, ktoré som takto „nečakane“ objavila – čo takto Bratři Orffové, Noisecut, Tomáš Sloboda?
  A vôbec, čokoľvek, čo nielen v roku 2014 vydalo Slnko Records, stojí za vypočutie.

Sherlockománia alebo kto tu píše scenár

•  Ak ste podľahli čaru anglickej verzie Sherlocka Holmesa s Benedictom Cumberbatchom a Martinom Freemanom, možno ste začiatkom roka 2014 zachytili zvláštnu hystériu okolo uvedenia tretej trojdielnej série. Druhá séria totiž končila pádom detektíva zo strechy, pri ktorom zomrel. Vlastne nezomrel, lenže nikto nevie, ako sa to stalo.
  A práve tento fakt zapálil rozbušku fantázie, vďaka ktorej prišlo na svet niekoľko stoviek, ba čo stoviek – možno aj milión rôznych uletených teórií. Diváci celého sveta skúmali každý záber, hľadali tajné okná, vymenené mŕtvoly, či záhadne zaparkované autá, ale na nič neprišli. Viacmenej sme všetci (áno, aj ja) čakali, ako tú Sherlockovu smrť-nesmrť vymysleli v BBC naozaj.
  Oceňujem odvahu scenáristov Stevena Moffata a Marka Gatissa vo chvíli, keď 1. januára 2014 spustili vysielanie prvej časti novej série. Neprezradili nám totiž vôbec nič. Naopak, niekoľko z tých konšpiračných teórií drzo zakomponovali do deja s dovetkom, že takto to NEbolo. Pri obrazovkách vtedy sedelo takmer 10 miliónov Britov a niekoľko ďalších miliónov sledovalo seriál na nete. Najhoršie na tom je, že štvrtá séria sa zatiaľ nakrúcať ani len nezačala, lebo z hlavných dvoch hercov sa vďaka seriálu stali také hviezdy, že na Sherlocka nemajú v diároch ani len malé miestečko.
  Diváci sa zatiaľ pustili do čítania pôvodných príbehov detektíva z pera sira Arthura Conana Doylea. A to je dobrá správa.

Staršie články autorky nájdete aj na blogu Sme a na Sieťovke.