Denník N

Rovnostárstvo a jeho opak

O tom, že extrémy škodia, no zlatá cesta nevedie stredom. Zlatá cesta sa dá vytýčiť len v odlišnej súradnej sústave.

Predpokladám, že nie som sám, komu chodia e-mailom rôzne reťazové listy. Moji známi ma takto s dobrým úmyslom informujú o veciach, o ktorých si myslia, že by mi snáď mohli byť užitočné, alebo by ma mohli aspoň pobaviť. Ale poznáte to – väčšinou sú to riadne nezmysly. No občas sa nájde niečo zaujímavé a výnimočne aj niečo, čo stojí za hlbšiu úvahu. Toť nedávno ku mne touto cestou prišiel nasledujúci text:

Jeden americký profesor ekonomie na místní vysoké škole nikdy nenechal propadnout jediného studenta, ale v poslední době nechal propadnout rovnou celou třídu.

Třída trvala na tom, že Obamův socialistický model funguje, že nikdo by neměl být chudý ani bohatý, všichni by měli být zhruba na stejné úrovni.

Profesor řekl: „OK, uděláme v této třídě experiment Obamova plánu. Známky z jednotlivých testů zprůměrujeme a všichni tak budou dostávat stejnou známku jako je průměr třídy, takže nikdo nepropadne, ale nikdo ani nedostane za 1.“

Po prvním testu byly známky v průměru a každý student dostal za 2. Studenti, kteří tvrdě studovali, byli trochu zklamaní a studenti, kteří studovali málo, byli spokojení.

U dalšího testu studenti, kteří studovali málo, studovali ještě méně a ti, kteří studovali hodně, se rozhodli, že jim průměr stačí, takže i oni studovali málo. V tomto testu byl průměr 4! Nikdo nebyl spokojený.

Při třetí zkoušce byl průměr 5. Jak zkoušky pokračovaly, průměr se nikdy výrazně nezvýšil, vše se zvrhlo v následné hašteření, obviňování a nadávky. Nikdo nechtěl studovat ve prospěch někoho jiného. K jejich velkému překvapení všichni propadli.

Profesor konstatoval, že socialismus už z principu nemůže fungovat, protože odměna za práci může být skvělá, lidé mohou mít motivaci uspět, ale když si vláda celou odměnu vezme, nikdo se nebude snažit nebo nebude chtít uspět.

Text z e-mailu ešte pokračuje, ale na pochopenie hlavnej myšlienky stačí aj toto. A musím uznať, že je to vysvetlené veľmi dobre – stručne, jasne, s trochou vtipu, alebo (v prípade tých študentov) skôr čierneho humoru. Teraz už musí byť každému jasné, že rovnostárstvo zabíja motiváciu a brzdí tak rozvoj spoločnosti.

Ale je tu ale. Nie v tom napísanom texte, ale v tom, čo napísané nebolo, čo ostalo zamlčané a pritom je rovnako dôležité. Skúsim to doplniť a potom vysvetliť.

Na inej škole iní študenti mali tiež svojho profesora ekonómie, ktorí im ich názory na Obamove socialistické reformy nijako nekritizoval. O ich názory sa totiž vôbec nezaujímal. Dokonca ho veľmi nezaujímali ani ich vedomosti. Pri známkovaní používal jednoduchý systém:

  • dcéra jeho starého priateľa, syn váženého sponzora školy a jedna študentka, ktorá bola presne profesorov typ, dostali jednotky,
  • potomkovia jeho menej dôležitých známych dostali dvojky,
  • ostatní študenti mohli dostať maximálne trojku,
  • tí, čo sa na neho škaredo pozreli, dostali štvorku
  • a keď sa škaredé pohľady opakovali, daný študent prepadol.

Študenti veľmi rýchlo prišli na to, že sa im neoplatí učiť. Tí, čo mali dobré známky, ich mali aj bez učenia a ti druhí sa mohli učiť koľko len vládali, dobrej známky sa nedočkali. Vedomosti týchto študentov boli podobne slabé, ako u študentov vyššie spomínanej školy, hoci priemerná známka v triede bola lepšia.

Tento typ spoločnosti, kde má každý dopredu vyhradené miesto a len malú alebo žiadnu šancu to zmeniť, by som nazval elitárskou. Nuž a vyzerá to, že podobne ako rovnostárstvo, ale aj elitárstvo ľuďom znižuje motiváciu a ubíja v nich tvorivosť. Vlastne pri tej tvorivosti to nie je také jednoznačné. Ak si ľudia nemôžu polepšiť normálnou prácou, začnú tvorivo vymýšľať iné metódy ako si pomôcť. Napríklad korupciou a klientelizmom.

Apoštoli voľného trhu teraz prikyvujú a myslia si: veď mi sme to vedeli už dávno, že byrokracia, korupcia, klientelizmus a iné sprievodné javy elitárstva a rovnostárstva sú brzdou spoločnosti a pre dobro nás všetkých treba odstrániť všetky prekážky voľného trhu, vrátane tej najväčšej: štátu. Ich argumenty vyzerajú jednoducho a logicky. No realita je aspoň o stupeň zložitejšia.

Povedzme, že máme dokonale fungujúci voľný trh. Vďaka vlastnej pracovitosti, šikovnosti alebo vrtkavej náhode sa niektorým ľuďom bude dariť lepšie ako iným. Budú mať viac prostriedkov, ktoré môžu investovať do ďalšieho rozvoja, alebo povedzme do vzdelávania svojich detí (čo je vlastne investícia do rozvoja ďalšej generácie). Tieto investície zvýšia ich šance na ďalšie zisky, ktoré môžu znovu investovať a zarábať stále viac. Jedným z dôsledkov fungovania voľného trhu je, že bohatí budú mať stále viac možností zväčšovať svoje bohatstvo a chudobní budú mať stále menšie šance vyrovnať sa bohatým. Stačia 3-4 generácie a voľný trh je schopný z každej spoločnosti spraviť elitársku, kde sa jedni majú aj bez námahy dobre a druhí sa majú zle, nech by robili čokoľvek.

Pokiaľ ide o vyrovnávanie ponuky a dopytu, správa sa voľný trh ako systém so zápornou spätnou väzbou. Dopyt zvyšuje ponuku, no vyššia ponuka znižuje dopyt a celé to speje do rovnovážneho stavu, keď sa ponuka aj dopyt vyrovnajú. V prípade hromadenia kapitálu je to inak. Vyšší zisk umožňuje vyššie investície, ktoré generujú ďalší zisk a tak dookola. V tomto prípade sa voľný trh správa ako systém s kladnou spätnou väzbou a miesto rovnováhy speje k extrémom.

Ako sa tie extrémy prejavujú v praxi? Ako revolúcie a vojny, ale podobným efekt môže mať aj prírodná katastrofa. Problém je v tom, že kolapsy nasledujúce po extrémoch sa neprejavujú len znížením rozdielov medzi bohatými a chudobnými, ale všeobecným znížením životnej úrovne, kvality života a dôstojnosti človeka. Je to veľmi horká medicína na predstavy, že všetko je OK a problémy voľného trhu vyrieši ešte voľnejší trh.

Čo s tým? Riešenie je priam čítankovo jednoduché: Ak chceme, aby sa študenti učili, treba ich odmeňovať (známkovať) za vedomosti alebo zručnosti, ktoré učením získali. Ak chceme, aby ľudia poctivo pracovali, musia cítiť, že práve poctivá práca je najistejším spôsobom zlepšenia ich života. Škoda len, že uviesť tieto základné poučky do praxe už jednoduché vôbec nebude. Ale treba to aspoň skúsiť.

PS 1

Existuje aj iná motivácia k štúdiu alebo práci, ako odmeňovanie známkami alebo výplatou. Pri štúdiu je to zvedavosť a túžba po vedomostiach. Pri práci je zase dôležitá zmysluplnosť vykonávanej činnosti. Je možné, že v tej prvej triede (kde študenti dostávali spriemerované známky) by sa pár študentov učilo len preto, že sa chcú učiť. Tento spôsob motivácie však nikdy nie je prevažujúci, funguje skôr ako výnimka.

PS 2

Keby som mal spomínané dve triedy študentov prirovnať ku konkrétnym typom spoločnosti, tak tú prvú (rovnostársku) sme tu mali približne od roku 1948 do roku 1989. Ale len veľmi približne. Silný dôraz na rovnostárstvo bol kladený len na začiatku budovania komunizmu, neskôr sa v ňom rozmohla byrokracia, korupcia a klientelizmus, čím sa spoločnosť pomaličky menila z rovnostárskej na elitársku. Vlastne to nie je vôbec prekvapujúce a predpovedal to už George Orwell – všetci sme si boli rovní, ale niektorí boli rovnejší.

Potom prišiel rok 1989. Oficiálne bol socializmus nahradený kapitalizmom, no čím som starší, tým viac vo mne silnie pocit, že len boli s veľkou slávou odstránené zvyšky rovnostárstva, aby už elitárstvu nestálo nič v ceste a mohlo sa plne rozvinúť. Nečudo, že niektorí jedinci si žiadnu veľkú zmenu nevšimli.

PS 3

Dalo by sa uvažovať aj o tom, ako blízko ku kolapsu je súčasná spoločnosť. Správy uvádzajúce, koľko percent svetového bohatstva patrí najbohatšej hŕstke, znejú veľmi pôsobivo. Príjmová nerovnosť je naozaj veľká, ale to je len jeden z atribútov elitárskej spoločnosti. Ďalším (a myslím že dôležitejším) je presvedčenie ľudí o nemožnosti zmeniť tento stav vlastnými silami.

Teraz najčítanejšie