Rozkvitnutá čerešňa, vôňa, bzučanie včiel a ako k tomu príde dieťa, ktoré zanedlho zomrie

Dnes na želanie citát z Dostojevského Bratov Karamazovcov /tradičné čítania tu/

„Najprv mi vysvetli, prečo si stvoril svet, na ktorom sú obetovaní nevinní a mučené deti! Ak nevysvetlíš, nechaj si svoju nesmrteľnosť a spásu. Najvyššia harmónia (Nebo) nestojí za jedinú slzu čo len jedného mučeného dieťaťa, ktoré sa bilo pästičkou do pŕs a nevykúpeným plačom sa v smradľavej diere modlilo k pánbožkovi. Tieto slzy ti Bože JA, Ivan Karamazov, neodpustím, ani keby ti odpustilo to dieťa a jeho matka! Neuverím v teba. A keby si predsa len existoval, vstupenku do neba ti čo najúctivejšie vraciam.“

Občas ho chceme chytiť pod krk

Michal Patarák

Spomienka 1: Sedím pod rozkvitnutou čerešňou, nasýtenou vôňou a bzučaním včiel. V sladkom teplom vzduchu sa sediac na tráve modlím a žasnem nad všetkou tou krásou, harmóniou, súzvukom. Keby celý svet fungoval v takej jednote ako tento strom!

Spomienka 2: Skláňam sa nad posteľou dieťatka, ku ktorému som privolaný ako psychiatrický konziliár, a ktoré veľmi pravdepodobne zanedlho zomrie. Oloveným časom prikutý do bieleho nemocničného okamihu sa modlím a pýtam, čo vlastne môžem urobiť tam, kde Boh už len ukončuje svoje dielo. Aký to má všetko zmysel?

Naša skúsenosť má zásadne diskontinuálny charakter. Nemáme šancu porozumieť ani zlomku udalostí, ktoré sa rozvíjajú pred nami a v nás. Tisícero vplyvov vedie k dieťaťu, čo sa búcha pästičkou do pŕs, tisícero vplyvov, ale my z nich všetkých radi obviníme jediného Boha. Chceme ho chytiť pod krk ako Jób od Woodyho Allena, a nechceme uvoľniť svoje zovretie, kým nám to všetko nevyklopí.

Ale ten, koho škrtia, nepovie nič. Musíme ho nechať ísť. Len tak sa strasieme svojho spravodlivého hnevu a len tak budeme môcť počuť, čo povie ten, čo vládne čerešňovej harmónii i krutej smrti. Aj keby hovoril iba pod spôsobom prazvláštneho mlčania.

Pravdu má asi Ivan

Róbert Dyda /autor/

S Karamazovcami som prišiel prvýkrát do styku niekedy okolo šestnásteho roku života na Malej scéne SND. Otca hral dokonalý Karol Machata, syna Ivana Martin Huba. Aľošu som už žiaľ v podani Ivana Mistríka nestihol, nahradil ho Jozef Vajda. V jednej scéne sa Karamazov obracia s otázkou na synov sediacich ako svätá trojica po jeho bokoch. Ateista Ivan vľavo a zbožný Aľoša vpravo. „Ivan je Boh?“ „Boha niet!“ „Aľoša je Boh?“ „Boh jest!“ Po opakovanom kolečku rovnakých otázok a odpovedí sa rozhodne starec vyriešiť rébus. „Myslím, že pravdu má…“ pritaká smerom k Aľošovi, aby sa v posledom okamihu zvrtol „Ivan!“ a smutne potľapká budúceho kňaza po chrbte ruky.

Fjodor Michajlovič sa započúval do Božieho slova a vzniesol vážne námietky, ktoré nevieme zodpovedať. Už predtým tvrdil ústami Raskoľnikova, že ak nie je Boh, všetko je dovolené. Tu zašiel ešte ďalej. Nevie prijať Boha, čo nevypočuje prosby dieťaťa, čo dokaličilo psa, aby ho vzápätí jeho majiteľ nenechal besnou svorkou roztrhať na kusy.

Slzy bezbranného dieťaťa, ktorému nevieme pomôcť, sú pre mnohých kritickou skúškou ich vzťahu k Bohu. Ale nemusí ísť len o utrpenie spôsobené ľudmi. Stačia len bežné choroby, zvýšená teplota, rast zubov. O chorobách, čo nevieme liečiť, ani nehovoriac. Niekto si bolesť najmenších vysvetlí ako dar, obohatenie života, božský budíček a iný, podobne ako Ivan Karamazov, vráti radšej vstupenku do neba. Lebo pre neho je to Boh bez lásky. Tyran, čo nemá zľutovanie a len trestá ľudí v rámci hry, ktorej zmysel pozná len On.

V jednom svojom skvelom vtipe český karikaturista Vladimír Jiránek, zobrazil postaršiu dvojicu z čias, keď ešte kaviareň nebola dehonestujúcou nálepkou a muž smutne konštatuje: „Prečítal som celého Dostojevského. Čo by som dal za to, keby som na to mohol zabudnúť.“ Mám silný pocit, že stretnutie s ním zo mňa urobilo zlopovestného neznaboha (túto krásnu charakteristiku som našiel kedysi u starých rodičov v prvorepublikovej príručke Zbožný mladík). Dnes prekračujúc päťdesiatku som však skôr náchylný k postoju, že prepočúvame Boží príkaz: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy.“ Potom by aj tých sĺz, ktoré žiadny raj nenahradí, mohlo byť menej. Lebo miesto otázky, kde bol Boh, ktorý to dovolil, sa treba pýtať, kde boli v prvom rade ľudia.

Pokračovať v debate ste vítaní na Facebooku:

Nenechali ste si uniknúť seriál komentárov k liturgickým čítaniam. Používame v ňom tradične na mieru vypočítané úryvky z Biblie pre aktuálny deň a hovorovo ich tlmočíme pre každého, kto nesrší práve fundovanou teológiou a azda by sa aj rád trochu vyznal. Môžu to byť kľúče k súkromným alebo celospoločenským problémom, aj ak znejú značne zákulisne, lebo nie sú bežne dostupné nezainteresovaným alebo majú chronicky nepríťažlivú reputáciu. Touto iniciatívou oprašujeme tisícročné texty, aby sme zistili, čo v nich toľkí pred nami videli, vidieť mohli alebo vidieť chceli. Keď aj rozprávame rovnakou formou ako naši oponenti, či predkovia, hovoríme niečo úplne iné. Tak sa stáva štýl komunikácie vo všetkých sférach základom nesprávneho spracovania informácií. A neživiť nedorozumenia je predsa prvým predpokladom skutočných riešení.

Autori 
Mária Bruneau, pôvodne servisná manažérka v IBM, má tri deti (jedno s Downovým syndrómom), píše, žije vo východnom Francúzsku. 
Michal Patarák, psychiater vo Fakultnej nemocnici F.D.Roosevelta, má tri deti, píše, prednáša, žije na strednom Slovensku.
Pišta Vandal Chrappa, muzikant, spisovateľ a moderátor v Slovenskom rozhlase, má jednu dcérku, žije v Jure. 
Verona Šikulová, spisovateľka, pracuje v Malokarpatskej knižnici v Pezinku, má dve deti, píše, moderuje, žije v Malých Karpatoch. A ako bonus komentáre hostí z alebo mimo fachu.