Rozpadla sa mi moja istota náboženstva. Je cesta ďalej?
Po celom svete milióny kresťanov opúšťajú inštitucionalizované, etablované cirkvi a zbory. Deje sa tak najzjavnejšie v krajinách s rozvinutejším zmyslom pre osobnú slobodu a v denomináciách, ktoré nevykazujú také silné dogmatické a exkluzívne teológie 1. Na Slovensku aj vďaka dominantnému postaveniu Rímskokatolíckej cirkvi je tento jav menej viditeľný. No nie neexistujúci.
Mnohí z nás prechádzajú radikálnym posuvom na svojej duchovnej ceste. Pod vplyvom okolia a strachu z odmietnutia, samoty, prenasledovania, z označenia za heretikov, neposlušných, neverných si nechávame svoje pochybnosti a otázky vo viere pre seba. „Už vlastne ani neviem, či som kresťan,“ „Bojím sa, čo si o mne bude myslieť rodina, keď im poviem, že už neverím kostolným kázniam.“ A, bohužial, tento strach nie je neopodstatnený. Z vlastnej skúsenosti viem, že inštitucionalizovaná cirkev takmer vždy považuje za dôležitejšiu svoju existenciu, status quo ako jednotlivca. Náboženské prostredie je poväčšine netolerantné a neakceptujúce pochybnosti, inakosť, neuniformitu. Preto ak k nám prenikne tvrdenie, že Boh je väčší, ako naše boxy a teológie a cirkvi a rituály, na ktorých a v ktorých sme vyrástli, vnímame to so strachom a podozrením. No stále väčší počet ľudí nie je spokojný s naučenými frázami, s umelými úsmevmi, so zdanlivou neexistenciou pochybností, odlíšného nazerania na vieru a Boha. Mnohí začínajú otvorene odmietať, nesúhlasiť, spochybňovať zaužívané postupy, morálku, teológiu. Ich viera, ich spiritualita sa vyvíja.
Takýto posun vo viere je bolestivý. Nielenže nás oberá o pokoj, zaužívané návštevy nedeľných bohoslužieb, o falošný pocit bezpečia, dobrý pocit z patrenia do skupiny zdanlivo rovnakých ľudí ako ja, ktorí majú rovnakú vieru, rovnakých priateľov a, čo je často veľmi dôležité, majú rovnakých nepriateľov, duchovných i fyzických. Trpíme nielen stratou pocitu falošnej istoty. Utrpenie nie je len subjektívne. Objektívne sa pre našich doterajších priateľov, spoluveriacich, rodinu, zbor, cirkev, sektu stávame cudzím elementom. Najprv si myslíme, že si to len domýšľame, že sme príliš citliví, keď máme pocit, že sa s nami prestávajú ľudia rozprávať, že sa od nás odťahujú, že stíchnu pri našom príchode. Potom sa snažíme neveriť správam z druhej ruky, kde sa dozvedáme, že sa o našich pochybných ba až heretických názoroch zhovárajú za našim chrbtom. No po čase príde moment, keď to vzdáme a bolestivo si priznáme, že je to tak. Pomaly akceptujeme fakt, že sme naozaj cudzím a nechceným elementom. Inštitucionalizované náboženstvo nie je schopné takýto posun, osobnú transformáciu, hľadanie udržať a akceptovať.
Čo ďalej? Ako sa vyrovnať s touto stratou sociálneho a náboženského bezpečia uzavretej skupiny, cirkvi?
Aby som bol úprimný, zatiaľ presne neviem. A neviem, či vedieť budem. Zdá sa mi, že našim cieľom, kde chceme doraziť, je objavenie, že ním je práve tá cesta, ktorou kráčame. Skutočné bezpečie, sloboda, celistvosť, uzdravenie našej spirituality asi leží v prijatí Božej veľkosti a lásky, ktorá naozaj presahuje akúkoľvek denomináciu, cirkev, inštitúciu, teologický systém. Naša cesta je naším cieľom. Sme doma skôr, ako sme sa vydali na cestu. Vo svojej neistote, otázkach a pochybnostiach objavujeme úprimnú podobnosť s každým človekom, spolupatričnosť a príslušnosť k oveľa väčšej „skupinke“, akou bola tá, z ktorej sme sa slobodne rozhodli odísť, alebo ktorá nás sama zo seba kvôli našim nepohodlným názorom vypudila. Objavujeme, že sme ľudia.
Je celkom pravdepodobné, že sa cítime sami. Nie sme.
Je celkom pravdepodobné, že máme pocit zlyhania, strachu, že nás Boh potrestá, pochybností, či sme predsa len nemali držať hubu a krok.
Nemali. Nedokážeme sa pretvarovať, nedokážeme hrať hru na poslušnosť, na to, že nám je všetko jasné, že v tej našej krabici, v tej našej cirkvi je úplná pravda, že my sme tou jedinou pravou cirkvou, tým pravým náboženstvom, tými skutočne dobrými ľuďmi.
————————–
- http://www.pewforum.org/2015/05/12/americas-changing-religious-landscape/pf_15-05-05_rls2_1_310px/
