Rozprávaj sa so mnou…

Komunikácia medzi ľuďmi je životodarnou miazgou, ktorá je nevyhnutná, preto nikdy nebude dosť kníh a článkov na túto tému. Pomerne dlho som hľadal knihu ktorá by sa vyhýbala klišé – rozprávajte sa o počasí a zvieratkách… a išla k podstate – čo je komunikácia a ako ju zlepšiť. Pred časom sa mi dostala do rúk kniha Johna Powella na túto tému a na jej podklade Vás pozývam k spoznávaniu tajomstiev komunikácie…

Túžba po stretnutí

Začiatkom každej komunikácie, je túžba rozprávať sa. K tomu aby začala komunikácia, stačí jeden. K tomu aby pokračovala, treba dvoch… Často vnímame komunikáciu ako systém, cez ktorí si odovzdávame informácie. Avšak komunikácia je oveľa viac, je rozhovorom a spôsobom, ako toho druhého pochopiť!

Základom úspešnej komunikácie je človek, ktorý je ochotný otvoriť sa druhému a porozprávať mu o sebe. A o svojich tajomstvách. Nerozprávame sa so všetkými ľuďmi. Stihneme sa porozprávať len s niektorými a aj tým prezradíme niečo, čo iní nepoznajú. Samozrejme, čím dôvernejší vzťah, tým viac prezradíme o sebe. A platí to aj naopak, naša otvorenosť je výzvou tomu druhému, aby sa tiež otvoril a prezradil čím žije a čo ho trápi.

Významnou prekážkou v komunikácií s druhým, sme my sami. Často pred druhými nosíme masky, dokonca hráme rôzne role. A veľmi často tým zmätieme aj samých seba. Strácame prehľad o tom, kto sme a preto sa nám ťažko o nás hovorí. Sami pred sebou sme veľkou hádankou. Preto sa často bojíme otázok na telo a radšej nechceme vedieť, kto sme. Stačí, že žijeme. Či skôr prežívame? Nie sme v tom sami. Kedy sa Vás naposledy niekto spýtal, po čom naozaj túžite?

Základom je počúvanie

Komunikácia prináša aj zaujímavú výzvu. Čím hlbšie tajomstvá vynášame na svet a zdieľame ich s inými, tým zraniteľnejšími sme. Okrem toho naše slová sú spojené s emóciami. Zdieľať sa s druhým, môže aj bolieť. Môže nás bolieť to, o čom hovoríme, ale aj to, čo hovorí ten druhý. Potrebná je zrelosť, nedovoliť emóciám, aby sme sa uzavreli. Ten druhý hoc nevedome môže povedať niečo, čo nás zraní, ale toto riziko patrí ku komunikácií. Komunikácia vyžaduje zrelosť o to viac, že ten druhý je pre nás veľkou záhadou a možno sme jeho slová dobre nepochopili, alebo sme do nich niečo naprojektovali (dali sme im zmysel ktorý nemali).

Ako ľudia sme jedineční a individuálni. Zároveň platí, že skúsenosť je neprenosná. Veľa z toho, čo sme zažili a čo si myslíme, nie je jednoduché odovzdať a pre toho druhého pochopiť. Nie, že by nepočúval. Ale niektoré veci ten druhý pochopí, až keď sám bude mať takú skúsenosť. Ak sa s niekým zdieľate, berte na to ohľad. Vaše skúsenosti sú cenné, ale nie je ľahké ich odovzdať a ak ste ich premenili na životnú múdrosť, nie sú všeobecne platnou a prijatou pravdou. Preto si treba vypočuť aj iných a snažiť sa na svet pozrieť aj ich očami. Možno majú práve ten úlomok k pravde, ktorý Vám chýba…

Tento pohľad je veľmi zaujímavý – profesor Powell tvrdí, že emócia v podobe pocitu, akoby niesla viac informácií, ako myšlienka. Myšlienka, to sú slová, do ktorých môžeme čo to naprojektovať a majú svoj obsah a význam. Avšak emócia v podobe pocitov, to je naša skúsenosť a predovšetkým naša bytostná a celostná skúsenosť. Keď sa s niekým zdieľame o tom, čo prežívame a ako sa cítime, hovoríme o veľmi hlbokých a vnútorných veciach  o niečom, čo nie je ľahké uchopiť slovami a to dokonca ani pre nás. Preto tak veľa umelcov sa pokúšalo veľké idey – o pravde a kráse, stvárniť cez hudbu a maľby… slová nestačili…

Zahodiť masku

Ak má byť naša komunikácia pravdivá, musíme mať dosť odvahy na to, aby sme boli k sebe úprimní. Povedali si navzájom o komplexe menejcennosti, o obavách z toho, že zlyháme… Je znakom zrelosti prijať skutočnosť, že nie som dokonalý a mám slabosti a chyby. Hovorí sa, že mýliť sa je ľudské. A je v tom kus pravdy. Keď sa otvoríme tomu druhému vo svojej krehkosti, urobíme prvý krok k tomu, aby nás nasledoval a sám sa rovnako otvoril. Keď zhodíme svoju masku, staneme sa autentickí, ľudia vycítia, že sme to my, že sme sami sebou. Nám sa uľaví a ich vyzveme na podobnú cestu. Iste, s týmto odhalením sa spája aj isté riziko zneužitia, ale zároveň platí, že to najhlbšie odhaľujeme pred ľuďmi, ktorých milujeme a ktorých preveril čas. O exhibicionizme bude rozhovor inokedy :).

Klásť otázky

Keď už sme objavili hĺbku komunikácie, tak pri komunikovaní na tejto úrovni, sa človek človeku stáva darom. Zdielať sa, znamená obdarovať sa navzájom o kus seba :).

Často sa sťažujeme na to, že niet toho, kto by nás vypočul. V Japonsku jeden chlapík zarába nekresťanské peniaze na tom, že ľudia mu platia za to, aby ich počúval. Nedáva im rady. Nepýta sa ich. Jednoducho sedí a oni rozprávajú… Ak má prebehnúť komunikácia, potom jeden musí rozprávať a druhý počúvať. V tejto činnosti sa môžu viac krát prestriedať. Komunikácia nie je o tom – rozprávať na niekoho… alebo akoby cez niekoho… ale s niekým. A počúvať, to je schopnosť venovať pozornosť tomu druhému a od reakcií typu „uh“ a „eh“, prejsť k otázkam, ktoré sú znakom záujmu, túžby dozvedieť sa viac… Ak schopnosť vypočuť a klásť otázky je málo bežným javom, ešte menej častým je vďačnosť… Vďačnosť za to, že nás niekto vypočul… Nie je to samozrejmosť.

Prijatie

Všetci vieme aké to je, keď klopeme na dvere a nikto neotvára. Rovnaké to je, keď rozprávame a ten druhý nepočúva. Možno je fyzický prítomný, ale duchom je na míle vzdialení.

Život je cestou. A každý človek kráča z jedného miesta do druhého. Jeho poslaním je pochopiť kto je a kým sa má stať. A prijať to, je pre neho výzvou. Máš rád umenie? Tak maľuj. Máš rád ľudí? Pomáhaj im. Rád vymýšľaš nové veci? Tak hľadaj spôsob ako uľahčiť život ľuďom. Všetko čo budeš robiť, bude mať tvoj rukopis. Ako keď maliar namaľuje svoje dielo. Taká Mona Lisa od Rembranta, by vyzerala inak. Ak by ju namaľoval nejaký kubista, nespoznal by si ju :). Aj keby to bola tvoja suseda :).

Každý z nás je na ceste. To znamená, že sa mení. A dúfame, že k lepšiemu. Prechádzať vývojom, meniť sa, napredovať… to všetko prináša veľa neúspešných pokusov a omylov… Ale je to nevyhnutné. Bez pádov nemožno znova vstať. Potrebujeme niekoho, kto nás príjme, takých, aký sme. Veľmi nám pomáha, ak nás niekto na tejto ceste sprevádza a ak nás počúva a neodsudzuje za to, kým sme… takáto komunikácia je veľmi liečivá a doslova je darom…  Prijať toho druhého, počúvať, pýtať sa a nesúdiť. A radiť až na požiadanie. Nové pojmy v mnohých ľudských slovníkoch…

Stretnutie na rovnakej vlne

Zosynchronizovať dve zariadenia môže byť pomerne jednoduché. Ale skúste prepojiť gramofón s najnovším Full HD televízorom a urobiť z nich mediálne centrum. Hoci pustiť ľudovku na platni k futbalovému zápasu, by bola zaujímavá skúsenosť :). Pre synchronizáciu je dôležité, aby dve zariadenia boli kompatibilné. To isté platí pre rozhovor medzi dvoma ľuďmi – byť naladení na toho druhého.

Aj keď si nájdeme čas pre seba a ponoríme sa do svojho vnútra, do veľkej miery sme záhadou sami pred sebou. O to väčšou záhadou je pre nás ten druhý. V komunikácií často projektujeme do druhého naše myšlienky a pocity, z časti nám to pomáha vcítiť sa do toho druhého, no z časti ostáva nepochopený. A niekedy z tej väčšej časti. Projekcia nám na jednej strane pomáha pochopiť toho druhého – na druhej strane skresľuje naše informácie o tom, čo cíti a prežíva. Je to ako písanie slov v sms, ak systém po prvých písmenkách vám ponúkne celé slovo, ktoré len niekedy je rovnaké s tým, čo ste chceli napísať.

Ak má ísť komunikácia naozaj do hĺbky, potom musíme veľa času venovať tomu aby sme sa uistili, že sme naozaj pochopili toho druhého. Čo cítil a prežíval. Niekedy treba ísť doslova na „kosť“.

Slová = emócie

Spomínate si na okamih, kedy ste sledovali futbal, alebo hokej a lomcovali Vami emócie? V určitých zlomových okamihoch Vami trhlo, akoby ste vy strieľali na bránu… alebo keď ste sledovali film, kde muž sa konečne zachoval ako chlap a ochránil ženu, prípadne si získal jej srdce? Tak také emócie túžime všetci prežívať v rozhovore. Smiať sa, dotýkať , gestikulovať… a ak treba, aj plakať. Rozhovor, to sú emócie. Rozhovor bez emócií, to sa môžete rozprávať so sochou v múzeu, alebo v parku. Prekážkou empatie je, ak myslíme na seba (vtedy je ťažšie počúvať, radi hovoríme o sebe) a ak nedokážeme prijať skutočnosť, že bohatstvo sa skrýva v rôznosti pohľadov. Ten druhý s nami nemusí súhlasiť a predsa nás má rád. Možno veci vidí inak, možno ich nevidí našimi očami a možno má pravdu…

Prejsť spolu kúsok cesty

Často sa rozprávam s ľuďmi. Hovoria mi o svojich problémoch a skôr než im poradím, musím sa uistiť, či som ich pochopil. Niekedy to znamená zopakovať im v skrátenej verzií to, čo povedali, prípadne ujasniť si, či dobre chápem to ktoré slovo.

Porozprávať sa s niekým, neznamená stať sa zodpovedným za situáciu, v ktorej sa ocitol, či niesť za neho zodpovednosť. Rozhovor znamená prejsť s ním určitý úsek cesty, podeliť sa o svoje skúsenosti, radosti i problémy. A ak sa objaví taká príležitosť, spolu nájsť riešenie. Akoby ste chvíľu niesli batoh toho druhého a po rozhovore, keď si odpočinul, mu ho vrátili…

Podmienky dobrého rozhovoru

Pre dobrý rozhovor je potrebné aj vhodné zázemie. Tým prvým je čas. Už ste skúšali niečo dôležité povedať niekomu, kto uteká na vlak? Druhým je intimita. Miestnosť plná ľudí nie je vhodným miestom pre zdieľanie tajomstiev. Treťou je prostredie. Rozprávať sa niekde, kde sa obaja cítia dobre a uvoľnene. Či už v pozadí hrá hudba, alebo v miestnosti rozvoniava káva. Štvrtým je rovnováha vo vzťahu a zdravý vzťah. Pamätáte sa, kedy naposledy ste sa niekomu ospravedlnili, alebo sa niekto ospravedlnil Vám? Pri vzájomnom dotyku, hoci sa dotýkame len slovami sa občas „popicháme“ a prekonať tieto rany znamená ospravedlniť sa. Všimli ste si niekedy dvoch ježkov, ako sa k sebe schúlia bez toho, aby sa popichali? Tým posledným je prijatie a láska. S láskou prijať a tým vytvoriť priestor – „môžeš prísť, byť sám sebou a otvoriť sa…“

Nástrahy komunikácie

Znelo to tak sľubne – rozprávaj sa so mnou… a skĺzli sme do teórie komunikácie. Nie neskĺzli. Komunikácia má svoje čaro a pravidlá. Zároveň však platí, že existujú určité mužské a ženské aspekty komunikácie.

Ženy rozprávajú viac ako muži. Je im to prirodzené. Muži prestanú pri rozhovore počúvať skôr, ako ženy. Tiež je im to prirodzené. Ženy sa často pri rozhovore potrebujú vyrozprávať. Z mnohých problémov sa vyrozprávajú. Pre muža je rozhovor o probléme často zhoršením problému, pretože problém, ten beťár ešte stále nezmizol. Ak sa muži rozprávajú o problémoch, nechcú sa vyrozprávať, chcú ho vyriešiť. Vyriešiť problém, znamená tu a tam sa utiahnuť do samoty a premyslieť si riešenie. My muži vieme ísť do hĺbky. Ale to chce čas.

Muži vnímajú slová striktne – doslova. Ak žena povie nikdy, muž sa zameria na nikdy, pretože vie, že občas to bolo inak a prestane chápať kontext. Ak žena povie nikdy, chce zdôrazniť, že málokedy.

Kľúčom k dobrej komunikácií je povedať si, či v tej chvíli je cieľom len sa porozprávať, alebo aj hľadať riešenie. A my muži preferujeme tu kratšiu verziu, to nám na pochopenie základných vecí stačí, na ostatné sa spýtame.

Ešte jedna dôležitá črta. Ak sa stretnú dve ženy, rozprávajú sa a rozprávajú, rozprávajú zoširoka a dlho. Ak sa stretnú dvaja muži, prehodia pár slov na úzky okruh tém a potom mlčia. Stačí im, že ten druhý stojí pri nich. My muži sa na svet pozeráme inými očami, ale zaujímame sa o Váš svet a radi sa s Vami zdieľame, hlavne ak veľa času trávime spolu a nie sme dva opustené ostrovy. Zároveň však platí, že nemáme ambíciu v dĺžke rozhovoru a v spŕške slov nahradiť Vašu kamarátku… Tá zas pre zmenu nemôže nahradiť nás, pretože v rozhovore s manželkou muž povie niečo, čo nepovie nikomu inému. Intimita, dotýkanie slovami…

.

Komunikovať spolu, to je úprimné a otvorené zdieľanie o tom, kto som vo svojom vnútri, o moje ja a čo prežívam, čím žijem. „Ostáva my dúfať, že budeš počúvať a že to čo ti ponúknem, vezmeš nežne do svojich rúk…“ Láska, to je schopnosť otvoriť sa riziku toho, že nás ten druhý zraní. Láska, to je odhaliť sám seba, otvoriť sa tým, ktorých milujem a ktorí milujú mňa. To je skutočný dar lásky. Dať seba.

–th-

John Powell je autorom mnohých kníh. Avšak kniha o komunikácií: kto prvý hodí kameňom? je jeho majstrovským dielom. Precízne v nej prepája poznatky z psychológie, z antropológie, z filozofie (jazyka), ale aj spirituality a z teológie. V každej kapitole prináša množstvo príkladov z praxe a zo života a sám sa vyberá na cestu zraniteľnosti – opisuje príbeh ako prišiel za študentom a ospravedlnil sa mu, pretože sa na situáciu nepozrel jeho očami… Treba uznať, že jeho kniha je odbornejšia, ale vďaka tomu nie je plytká. Prináša postrehy, ktoré dokážu skvalitniť rozhovor a v žiadnom „plátku“ ich nenájdete…

Zdroj fotografie:

www.tutzone.org