Roztratení v rozmanitosti

Boli rozhorčení už z vyhlásenia Československej národnej rady v Paríži, že z českých a hornouhorských žúp po skončení vojny bude vytvorený nový štát Československo. Preto čím viac sa k územiu Spiša blížili česko-slovenské vojenské jednotky, tým viac sa Nemci usilovali o vyhlásenie Spišskej republiky – Scepusia köztársazág. Tú si predstavovali ako malé Švajčiarsko, ktoré by bolo kondomíniom Maďarska.

Tento plán sa nakoniec nikdy nezrealizoval a hoci nemecká menšina na Slovensku si ešte dlho vytvárala kladný vzťah k svojej novej vlasti, práve novovzniknuté Československo vytvorilo priaznivé podmienky pre jej kultúrny rozvoj a aj politickú emancipáciu. Paradoxne tá Nemcom na Slovensku najviac ublížila, pretože s nástupom nemeckého nacizmu sa aj ich otázka stala jedným s nástrojov Hitlerovej expanzívnej politiky.

Po vojne prišiel trest. Ako po takýchto politických eskapádach často býva, vina bola žiaľ kolektívna. Za hriechy otcov boli potrestaní aj potomkovia. Nemecká menšina bola politickými zásahmi úplne zdecimovaná a na Slovensku dnes majorita ani netuší, že najväčšie spišské mesto Poprad – vstupná brána do Vysokých Tatier, vzniklo po komunistickej územno-správnej reforme z piatich bývalých nemeckých hornospišských miest.

Poprad sa pôvodne volal Deutschendorf a jeho súčasťou je dnes aj Georgenberg (Spišská Sobota), Matzdorf (Matejovce), Miehelsdorf (Stráže pod Tatrami) a Felka (Velká). Premenovaniu sa nevyhli ani ďalšie pôvodne nemecké mestá,  a tak sa napríklad z mestečka Wagendrüßel stalo Nálepkovo.

Priznávam sa, že je to na inak hanbu, že sa o týchto historických skutočnostiach dozvedám prostredníctvom knihy rakúskeho autora. Kniha sa volá Roztratení Nemci a jej autor – rakúsky spisovateľ a reportér Karl-Markus Gauss, v nej pátral po roztrúsených nemeckých enklávach, v trojuholníku Litva, Spiš a Ukrajina.

Nejedná sa však o historiografickú akademickú monografiu. Gauss používa najmä reportážno-esejistický štýl. Je skôr pozorovateľom, videné a započuté reflektuje ako cestopisec. Hoci často naráža na tragické osudy nielen jednotlivcov, ale aj celých spoločenstiev, vyhýba sa subjektívnym súdom, a preto sa jeho kniha v konečnom dôsledku číta s ľahkosťou.

Aj keď texty vznikali na konci milénia, ešte stále nestratili nič na aktuálnosti, pretože za ostatných povedzme 17 rokov sa na poli renesancie nemeckých enkláv vo východnej Európe zmenilo asi len pramálo. V tomto kúte Európy je totižto stále najväčším problémom strata jazykov a kultúrnej identity etnických menšín, ktorá sa zastavuje veľmi ťažko.

Vlčie deti z Litvy

Gauss vo svojej knihe ponúka historický kontext tohto degeneračného javu a jeho prvá cesta vedie do Litvy k tzv. vlčím deťom. Tento pojem sa používa na nemecké siroty z východného Pruska, ktoré na sklonku druhej svetovej vojny ako utečenci a žobráci doputovali do Litvy. Tam sa ich z rôznych pohnútok ujali noví rodičia, pričom deti na celé desaťročia zabudli, že predtým mali aj nemeckých biologických rodičov.

Dnes sú ako dôchodcovia stále stratení a rozhorčení, pretože sa im nepodarilo presvedčiť svet o utrpení a krivde, ktorá sa im stala. Sú frustrovaní, pretože majú pocit, že neboli uznaní ako obete vojny a cítia zášť nielen k preživším litovským Židom, ale aj k iným skupinám nemeckej menšiny, žijúcej na území Litvy.

Ďalšiu skupinu totižto tvoria Nemci, ktorí sa na územie Litvy dostali v stredoveku ako zakladatelia stredovekých miest, remesiel a obchodu. Na území Litvy sa však ocitli aj tzv. ruskí Nemci, ktorí v druhej polovici 18. storočia prichádzali do Ruska na pozvanie cárovnej Kataríny. Pôvodne sa síce usádzali v povodí Volgy a na Kaukaze, ale počas existencie ZSSR sa do Litvy presúvali ako odborníci na rôzne priemyselné odvetvia a tiež ako príslušníci sovietskej armády.

Štvrtú skupinu tvoria obyvatelia Memelu, dnes Klaipėda, kde od 13. storočia žilo pôvodné pruské obyvateľstvo. Autor čitateľovi ponúka základný historický exkurz do dejín všetkých týchto samostatných skupín rozvrstvenej litovskej nemeckej menšiny a popisom rozmanitosti nešetrí ani v prípade tzv. karpatských Nemcov.

Spiaci Nemci zo Spiša

Prvá zastávka Hopgarten  – Chmeľnica. Odľahlosť tejto nemeckej enklávy spôsobila, že sa v tejto slovenskej dedine zakonzervovalo zvláštne nemecké nárečie. Izolovanosť od súvislého nemeckého osídlenia a aj samotná odľahlosť územia tiež spôsobili, že sa na týchto Nemcov počas druhej svetovej vojny zabudlo, takže ich našťastie nepostihol osud ako v prípade väčšiny karpatských Nemcov.

Karpatskí Nemci ako pojem vznikol až v 20. storočí a z etnografického hľadiska je nepresný, pretože počas novovekých storočí, keď sa formovali nacionalistické atribúty národov rakúsko-uhorskej monarchie, sa nemecké obyvateľstvo nevymedzovalo voči Slovákom alebo Maďarom ako jednotný národ.

Identifikovali sa skôr s regiónom, špecifickým nárečím alebo vlastnou históriou. Preto sa jedni nazývali spišskými Nemcami (Sasmi), iní boli Hauerlanďania – teda nemeckí osadníci banských stredovekých miest a svoje špecifiká mali aj Nemci z Bratislavy a okolia.

Často ich okrem toho rozdeľovali aj konfesie, jedni boli katolíci, druhí protestanti, pričom ešte aj v nimi používaných jazykoch boli veľké rozdiely. Napríklad nemeckým nárečím Horného Spiša bol potokš a ľudia z Dolného Spiša používali mantáčtinu.

Nemci z Chmeľnice ešte aj na konci milénia, teda po viac ako 750 rokoch od osídlenia hovorili, že najskôr sú Chmeľničania a až v druhom rade Nemcami. Potom sú samozrejme aj Slovákmi, no s dovetkom, že dobrými Slovákmi, lebo Nemci robia všetko poriadne.

Gauss prezentuje Spiš ako stratený nemecký jazykový ostrov. V minulosti bol regiónom európskeho významu, napojený na strategické spojnice kontinentu. Počas ostatných dvoch storočí sa však žiaľ postupne presunul na okraj. Zostala mu len historicko-kultúrna významnosť, ktorú však často zatieňujú sociálno-ekonomické problémy celého regiónu.

Tie sú následkom nekompetentnej politiky, násilných zásahov do demografie celej oblasti, narušenej rovnováhy národností, územno-správneho členenia a tiež zlyhávania sociálnej politiky. Teda na 21. storočie stále veľmi bolestivé konštatovanie aj vzhľadom na to, že sociálne problémy Spiša stále jatria nové rany celospoločenskej frustrácie, ktorá neraz vedie k iracionálnym sympatiám so samozvanými riešiteľmi a ilegálnymi hliadkami vo vlakoch.

Čiernomorskí (Ne)nemci

Najsmutnejším čítaním je reportáž z Ukrajiny. Nemci sa tu usadili na začiatku 19. storočia. Stovky nemeckých rodín sa z Falcka, Bádenska, Württembergu, Hessenska, Bavorska a Alsaska vtedy vydali na cestu, aby si vytvorili novú vlasť na juhu dnešnej Ukrajiny.

Zavolal ich sem cár Alexander I., ktorý chcel, aby nemeckí kolonisti zaľudnili a hospodársky zveľadili pusté oblasti v okolí Čierneho mora. Im sa to skutočne podarilo. Trvalo im iba jednu generáciu, aby vytvorili sebestačné kolónie, ktoré boli schopné zásobovať svojimi produktmi aj multikultúrnu Odesu.

Osud týchto významných nemecký enkláv bol však asi najbolestnejší zo všetkých osudov roztratených Nemcov východnej Európy. Stali sa obeťami režimov, poškodili ich nacisti po útoku na ZSSR, a ešte viac ich zdecimoval stalinský režim.

Boli figúrkami na šachovnici. Stalin ich násilne presunul za Ural: na Sibír, do Kazachstanu, Kirgizska, Uzbekistanu alebo až k Severnému ľadovému oceánu. Množstvo z nich zahynulo počas nútených prác. Ruskí a ukrajinskí Nemci si žiaľ v týchto násilných diaspórach nedokázali udržať svoju kultúrno-jazykovú identitu tak, ako sa to podarilo povedzme Krymským Tatárom, ktorých postihol podobný osud.

Krymskí Tatári  – deportovaný ľud, si totižto zachovali aj v nanútených sídlach Uzbekistanu jazyk, politickú jednotu a aj sociálnu súdržnosť. Čiernomorskí Nemci tieto atribúty v absolútnej väčšine stratili. Po páde sovietskeho režimu väčšina netúžila po ničom inom, iba aby získali azyl na území ich vzdialených nemeckých predkov.

Mnohým to nebolo umožnené aj preto, že už dávno stratili nemeckú identitu, neboli schopní zapracovať na svojom kultúrnom obrodení, pretože zostali uväznení v mantineloch vykoreneného, zbedačeného, frustrovaného, zleniveného a lacnou vodkou opojeného sovietskeho človeka.

 

Karl Markus Gauss: Roztratení Nemci (Na cestách po Litve, Spiši a pri Čiernom mori), Vydavateľstvo: Absynt, 2017, Preklad: Petra Thomay