Ruiny
(po) búrke na mori
Včerajšia múza kopala riadne, nie nečakane. Dostalo sa von čosi čiastočné, ale konečne. Večer ma však Noe zobrali do najstaršej kartúzy vo francúzskom Grenoble… Trochu z pokoja, pri pohľade zvrchu na komplex, obkopený prekrásnymi horami, na mňa doľahlo tak pozitívne, že Vám z toho niečo nechávam.
Naše vnútro je symbolicky záhadné. Je ako ruiny toho pôvodného neďaleko miest, kde teraz žijeme – bývame…
Moderátor, putujúci za Holanďanmi hoci aj s rehoľnou funkciou po celej Európe, poprosil o možnosť stráviť noc práve v tomto kláštore, bez kamier, s ktorými sa takmer všade dnu dostane. Prior, ktorý ho sprevádzal po celý čas tohto dielu seriálu, mu to dovolil. Na druhý deň dostal otázku, ako sa mu spalo, čo by k tomu povedal…
Začal teda od témy Ticho, ktorej zasvätili tento diel. Vraj bolo v „cele“, ako nazývajú rehoľníci izby v kláštore, nepredstaviteľné. Bolo to ticho tichšie ako ticho… Nebolo počuť žiadny zvuk. Plynulo dodal, že si vie predstaviť, ako by sa ľudia dokázali z takého ticha zblázniť…
Prior sa vľúdne usmieval. Pôsobil ako zakladateľ Bruno v opisoch aj v knihe z inej kartúzy na juhu Talianska (Boh chce s nami tancovať, rozhovor novinára a mladšieho priora). Hovoril, čo už vieme – ticho je významné, aby sme v ňom my sami uvideli seba. V nočných hodinách, kedy v príslušnom časopriestore väčšina spí, v kláštore tohto typu sa učia za nás stále chváliť…
Vieme… Ale ako to žijeme?
Je to liek – niečo viac ako krása… Učme sa to pripomínať.
