Denník N

Ruky komika

Naše ruky o nás hovoria kto sme, čím sa živíme, koľko máme rokov a ak z nich vieme čítať tak ako z očí, ktoré sú zrkadlom duše, tak naše ruky sú zrkadlom našej spoločnosti.

Naše ruky o nás hovoria kto sme, čím sa živíme, koľko máme rokov a ak z nich vieme čítať tak ako z očí, ktoré sú zrkadlom duše, tak naše ruky sú zrkadlom našej spoločnosti.

Ako sa pozerať na naše ruky vo víre udalostí posledných dní, keď v televízii vidíme ako sa slovenská spoločnosť stavia k utečeneckej kríze? Je to zvláštne, ale jediné, čo ma napadá sú ruky schizofrenického komika. Ruky, ktoré zabávajú, ukazujú kúzla, vyvolávajú na tvárach obecenstva úžas, smiech, prekvapenie, údiv, zdesenie. Ruky, ktoré na jednej strane vítajú ľudí v núdzi, ale na strane druhej im ukazujú prostredník. Ruky, ktoré sa snažia pohladiť utrápené tváre, ale takisto ruky, ktoré vedia ukazovať na vedľajšie dvere, alebo sa prinajlepšom tvária, že sa ich to netýka. Človek má dar, keď ako jediný tvor na tejto planéte, vie zobrať do rúk predmety a nástroje a tým meniť svoje okolie, a tým aj celý svet. Maďari postavili vysoký plot a my namiesto soli a chleba ponúkame na našom malom území veľký bič.

Komici sú tu preto, aby nás zabávali. A naše činy a gestá za posledné dni vyznievajú dosť podobne – komicky. Ruky, zvyknuté za posledné roky iba brať a keď nastane moment, keď je potrebné niečo dať, tak zostávajú zasunuté vo vreckách – nečinne až odmietavo.

Naťahujem ruky k oslepujúcemu slnku a čiastočne si nimi zakrývam oči pred jeho silnou žiarou. Zohýnam ukazovák a prstenník a zrazu sa ruky zmenia na dva kríže. Alebo sú to iba dva zdvihnuté prostredníky?

Téma utečeneckej krízy nie je vôbec jednoduchá a rozdeľuje našu spoločnosť. Akékoľvek rozhodnutie vyvolá v opačnom tábore nevôľu. Nemali by sme však zabúdať, že aj my sme len ľudia a v podobnej situácii sa môžeme ocitnúť hocikedy. A keď raz doba ľadová dorazí do našej krajiny, my budeme utekať na juh.

Teraz najčítanejšie