Ružová topánočka pre dievčaka
Pondelky bývajú v škole väčšinou ešte o jeden odtieň šedivšie ako dni, ktoré idú za ním. Učiteľom ani žiakom sa nechce odtrhnúť zrak od víkendových myšlienok väčšieho pokoja, ticha a spomalenia. A tak do pondelkových činností musíme byť tlačení väčšou silou zaprenia a prekonania sa.
Odhliadnuc od toho, že pondelok vždy zostane pondelkom, a nie je to pokojná sobota, alebo piatkový večer, ja mám pondelky celkom rada. V pondelky mám na môjho ufúlaného Jožka oveľa viac času ako iné dni, keď mám plnú triedu. Pondelok je taký náš súkromný.
Tak ako každé ráno, prišiel Jožko do triedy oveľa skôr ako bolo prvé zvonenie. Znova ufúlaný, oblečený do rovnakých pachov, ako to bolo v piatok. Deravé ponožky, deravý sveter po staršom bratovi. Ešte také dva roky a bude mu dobrý, začnú z neho vykúkať už aj ruky.
Každé ráno stojí pred dverami triedy a víta ma milým úsmevom a otázkou: „Budeme sa spolu ušiť?“ Hlásku „č“ ešte nevie povedať čisto. Posadím si ho na kolená (jeho váha a vek mi to ešte dovoľuje), postískam ho a spýtam sa, čo bolo doma. Odpovede sú väčšinou také isté, len s malými obmenami.
„Mama bola opitá a bolela ju hlava.“ „Odkazuje Vám, že doma sa nemám ušiť, že iba v škole sa mám. A ani som sa neušil.“ Detská úprimnosť je jedna z tých najčistejších vecí v tomto živote. Kiežby sme aj my, dospelí, zostávali takými čistými a priesvitnými ako je detská duša.
Štyri hodiny nám spolu prešli veľmi rýchlo. Od raňajšej rozprávky, cez artikulačnú a dychovú rozcvičku, cez čítanie, čítanie, čítanie a vlastne ani nie čítanie, ale rozpamätávanie sa na písmená, ktoré asi z hlavy povyskakovali cestou do školy.
Piata hodina: Pracovné vyučovanie, je spojená hodina s piatakmi, šiestakmi ŠZŠ a k nim ešte môj malý Jožko. Nejednotne jednotná skupina so spoločným cieľom, získavania pracovných zručností a návykov. Téma a zameranie nepustí ….všetkým nám rozdávam fúriky a lopaty. Pánboh pomáhaj, ideme voziť zem na pestovateľské políčko. Veľkí piataci a šiestaci chodili sami, s primerane naloženým fúrikom zeme. My s Jožkom sme išli za nimi. Jožko chodil iba s fúrikom bez zeme. Najdôležitejší zakladný bod je predsa naučiť sa šoférovať fúrik, kde budeme niekedy niečo voziť.
„Pani ušiteľka, pani ušiteľka…..jéééj,“ kričal na mňa Jožko aj keď som išla hneď za ním.
„Čo sa stalo?“
„Pozrite sa, čo som našiel. Mohol by som to zobrať môjmu dievčakovi domov?“
Bola to špinavá, ale pekná ružová topánočka pre dievčatko.
„A kto je to dievčak?“
„No, predsa malý dievčak, čo je doma.“
Pochopila som, že je to malá sestrička. Moje vnútorné premýšľanie o kráse jeho srdca prerušil kto iný, ako on sám…
„…viete, ešte nájdem jednu a bude mať obidve a potom ich môže nosiť.“
Čistota jeho srdca ma úplne odzbrojila od realistického zvažovania a prehovárania, že druhú topánočku už asi nenájde. Išli sme spolu do triedy zobrať tašku, do ktorej sme polovičné prekvapenie pre dievčaka zabalili.
Keď bola topánočka v taške, usmial sa na mňa úsmevom tajného spojenca .Vtedy som bola na istom, že sme spravili správnu vec.
Mať takú bielo-bielu farbu jeho srdca, mala by som v sebe veľký poklad. Našťastie, že ho mám vo svojej triede, budem sa od neho učiť aj takýmto odtieňom lásky.
