Denník N

S ochrnutím bicykloval po troch svetadieloch. Môžeš všetko na svete, hovorí Jiří Čeloud

Keď mal Jiří šestnásť rokov, na školskom výlete skočil do plytkej vody a zlomil si krčnú chrbticu. Ostal na vozíku s ochrnutím všetkých štyroch končatín, napriek tomu to nevzdal a na špeciálnom bicykli, takzvanom handbiku, prešiel tisícky kilometrov na území troch svetadielov. „Ísť niekam k moru ma neláka. Jednoducho ma to najviac baví na handbiku a je mi jedno, či jazdím po Česku alebo pôjdem na Zéland,“ hovorí s úsmevom.

JIŘÍ ČELOUD (25)

Pochádza z juhočeských Dačíc. Pracuje v Prahe ako predajca v charitatívnom obchode Hvězdný bazar. Pred deviatimi rokmi utrpel úraz krčnej chrbtice, ktorý ho pripútal na invalidný vozík. Na handbiku prešiel trasu, akú pred ním žiadny kvadruplegik neabsolvoval: 1600 kilometrov za 44 dní. S dvoma spolujazdcami precestoval Čechy, Island, Izrael a Palestínu, začiatkom roka si na zoznam pripísal s obmenenou partiou i Maroko. Zážitky z ciest uverejňuje na stránke 3handbikes.com. 

rsz_img_2412
Jiří Čeloud prešiel na handbiku rekordných 1600 kilometrov za 44 dní. (Foto: Alica Vosková)

Napriek hendikepu si neuveriteľne aktívny. Čo ťa po úraze hnalo vpred?

Po úraze som bol šesť mesiacov doma totálne nesebestačný, so všetkým mi museli pomáhať rodičia. Keď som zistil, že už nebudem chodiť, začal som robiť všetko preto, aby som bol nezávislý na cudzej pomoci. To bol asi najsilnejší impulz.

Mal si k športu blízko aj pred úrazom?

K športu celkovo som mal blízko, robil som atletiku a športy, čo chlapci vonku robia. Ale že budem cestovať na bicykli, to mi vôbec nenapadlo. Myslím, že by som necestoval, keby som nebol na vozíku. Vždy som hovoril, že v Česku je krásne a že sa mi nikam cestovať nechce.

Ako si sa dostal k handbiku?

Prvýkrát ešte v rehabilitačnom centre. Vlastný handbike som mal už asi rok po úraze, ale zo začiatku to bolo náročné, pretože som vôbec nemal silu. Prešiel som napríklad päť kilometrov a hneď som si musel ísť zase ľahnúť. Takže tých päť – šesť rokov som sa len dostával do fázy, keď som už mohol na handbiku normálne fungovať.

Ako si sa dal dokopy so svojimi spolujazdcami?

Najprv som spoznal Mateja a asi o rok neskôr Jendu. Keď sme mali asi trinásť rokov, tak sme všetci traja balili to isté dievča a potom sme sa skamarátili.

Jiří Čeloud_Vpravo_3handbikes_1
Jiří a jeho spolujazdci na ceste po Islande. (Foto: Archív J. Čelouda)

Ako vznikla prvotná idea cestovať na handbiku?

Napadlo mi to krátko po úraze. Videl som v Košumberku (rehabilitačné centrum, pozn. aut.) malý odznak. Bol na ňom Dušan Petřvalský, ktorý šiel na handbiku z Českej republiky do Ríma. Vtedy som si povedal, že také niečo by som chcel urobiť tiež. Po pár rokoch som sa k tomu priznal v bare a všetci povedali, že je to super a že by do toho šli so mnou. Zakrátko sme vyrazili cez južné Čechy. O pár mesiacov neskôr sme premýšľali, kam by sme šli ďalej a Jenda povedal: Poďme na Island. A tak sme šli na Island.

Ako reagovali ľudia v tvojom okolí?

Najprv boli všetci prekvapení. Keď som povedal, že idem na Island, mysleli si, že som sa úplne zbláznil. Potom ale pochopili, že sa to naozaj chystáme urobiť a začali nám fandiť. Osobne som sa nestretol s negatívnou reakciou.

Čím je tvoj spôsob cestovania výnimočný?

Asi tým, že to nikto iný nerobí. Mám ochrnuté aj ruky, takže je to pre mňa oveľa náročnejšie. Ani vo svete nepoznám nijakého kvadruplegika, ktorý by takto cestoval na handbiku. A tiež tým, že sme šli tak dlho a „naťažko“, čo znamená, že každý z nás ťahal ešte tridsať kíl výbavy. Nešlo s nami nijaké sprievodné auto. Nespali sme v hoteloch, ale v stane na karimatke. Cestujeme lacno, napríklad Maroko nás stálo dokopy štyridsaťpäť tisíc korún. Myslím, že to je veľmi zaujímavá cena za päť týždňov.

Čo znamená ísť s podporným tímom a ísť bez neho?

Ísť s podporným tímom znamená, že s tebou ide dodávka alebo karavan, ktoré vezú všetky veci. Ráno si sadneš do handbiku, prejdeš trebárs sto kilometrov, a večer ti donesú vozík. Máš teplú večeru a vyspíš sa v karavane na matraci. Občas máš k dispozícii sprchu, občas fyzioterapeuta alebo niekoho, kto sa stará o chod tej výpravy. Keď máš podporný tím, tak len ideš na handbiku a to zvyšné už nie je také náročné. My ideme bez takýchto vymožeností, čiže musíme popri tom riešiť nákup jedla a všetky organizačné veci. Nie je to len o šliapaní na bicykli.

Čo bezpodmienečne nesmie chýbať vo výbave handbikera?

Všetko čo potrebuješ k životu – peniaze, jedlo, voda, toaletný papier. My vozíčkari máme veľké problémy s dekubitmi, teda preležaninami, preto je strašne dôležité voziť so sebou veľkú lekárničku, aby sa do tela nedostala infekcia. Ďalej klasika ako lepenie, nejaké náradie. A teplý spacák!

Aké si mal očakávania?

Vždy mám predstavu, že to bude strašne jednoduché. A potom sa to úplne zmení hneď v prvý deň. Pamätám si, ako som si pred cestou na Island hovoril, že si proste len sadneme na bicykle a pôjdeme. Vôbec som si nedokázal predstaviť, že to bude také náročné. Ale mal som aj strach z toho, ako to moje telo zvládne a dosť som sa obával práve dekubitov. Nakoniec som si vždy priviezol oveľa viac zážitkov, ako by som čakal.

Podľa čoho ste vyberali destinácie?

Keď už sme boli na Islande, vymýšľali sme, kam by sme sa mohli vybrať ďalej. Mali sme tri plány: Irán, Vietnam a Izrael. Vietnam bol strašne drahý a Irán sme zrušili, keď sme po ceste domov sledovali v Nemecku správy. Hovorili tam o chemickom útoku na Sýriu a o tom, že Irán sa do toho asi bude montovať. Nič také sme riskovať nechceli. Takže sme zvolili Izrael. Maroko som potom vymyslel pri počítači, pretože som našiel lacné letenky. Takže to bolo väčšinou dosť spontánne.

Nebol problém dostať sa do takýchto krajín?

Do Izraela nie, v Palestíne to bol celkom problém. Pôvodne sme chceli ísť do Jordánska, ale turistická polícia nás nepustila cez hranice. Nemali sme nijaké špeciálne povolenia, možno sme ich mali mať. V Palestíne nás potom občas zastavili vojaci. Pýtali sa, čo tam robíme a upozorňovali nás, že je to tam nebezpečné.

Sú to územia, ktoré evokujú neustále nepokoje. Aká tam bola atmosféra?

Je vidieť, že tie dva národy sa nenávidia. Ťažko hodnotiť, kde je pravda, pretože každý si stojí za svojím. Keď sme sa blížili do Palestíny, tak nám všetci Izraelčania vraveli, aby sme tam nešli, pretože je to nebezpečné. V skutočnosti sú Palestínčania veľmi pohostinný národ a veľmi nám pomohli. Ale raz, keď sme sa zastavili a rozbalili sme si jedlo, prišli sa nás spýtať, či sme ho kúpili v Izraeli alebo v Palestíne. Povedali sme, že v Palestíne a oni odišli s tým, že je to poriadku. Čo by sa stalo, keby sme povedali, že je z Izraela, neviem.

Ocitli ste sa aj v nebezpečenstve?

Nie. Hoci raz sme spali v mínovom poli. Zložili sme sa tam, pretože to vyzeralo ako pekné miesto na spanie. Bola tam plechová ceduľka s nápisom „Danger – mines“ a my sme spali pred ňou. V Maroku nám chceli akurát vykradnúť stan.

Stalo sa, že ste sa na ceste zasekli a nevedeli ste, ako ďalej?

Na každej z ciest nastal nejaký problém. Na Islande sme zlomili rukoväť a nemohli sme pokračovať. Pomohol nám miestny chlapík, ktorý všetko zariadil, pohostil nás a ďalší deň nás vzal na ryby. Potom nám občas zavolal, aké bude počasie alebo že v reštaurácii tridsať kilometrov pred nami máme objednané jedlo. Proste čím väčší problém prišiel, tým lepšieho človeka sme stretli.

V Maroku sme mali asi najväčší problém, keď sme prechádzali cez Veľký Atlas. Boli sme už dosť vysoko, keď začalo hrozne snežiť, zavreli sa všetky cesty okolo a my sme nemali kam pokračovať. Miestny policajt nám zakázal u kohokoľvek bývať a nútil nás, aby sme sa vrátili do mesta pätnásť kilometrov späť. Lenže v tom snehu by sme tam nezašli ani za dva dni. Potom šiel okolo chlap menom Cruz a ten im povedal: Tí chlapci ostanú u mňa, či sa vám to páči alebo nie. A boli sme u neho tri dni, kým otvorili cesty. Nevedeli sme, či vôbec stihneme spiatočné lietadlo. Ale nakoniec všetko dobre dopadlo.

Jiří Čeloud_Maroko_3
„Keď začalo v Maroku snežiť, bol to jeden z mojich najkrajších zážitkov na handbiku. Po týždni to bol jeden z mojich najhorších zážitkov,“ spomína Jiří. (Foto: archív J. Čelouda)

Zmenil by si niečo, keď sa na to pozrieš spätne?

Vždy sa dá niečo urobiť inak. Lepšie sa pripraviť, mať väčšiu výbavu a viac peňazí – pre istotu. Napríklad na Islande sme dosť trpeli hladom. Dva týždne sme vyberali jedlo z kontajnerov. Ale bolo z toho nakoniec dobrodružstvo. Ľudia tam vyhadzujú neuveriteľné veci. Vlastne práve vďaka tomu sme na Islande začali poriadne jesť.

Ktorá z ciest bola najnáročnejšia?

Celkovo najnáročnejší bol Island, pretože to bola prvá veľká cesta, bolo tam najhoršie počasie, vietor, a stále pršalo. V Maroku som si potom myslel, že už nič horšie nezažijem, ale cesta cez Atlas v snehu boli moje najnáročnejšie dni na bicykli.

Aký bol tvoj najbizarnejší zážitok?

Tak to ani nemôžem povedať nahlas (smiech). Najbizarnejšie je vždy to, ako strašne dlho sa neumývame. Na Islande sme sa umývali štyrikrát v prvej polke a potom sme šliapali dvadsaťpäť dní. Myslel som si, že to už nikdy neprekonám a potom som ich v Maroku napočítal tridsaťpäť. V Izraeli sme sa celkom umývali, tam má každý sprchu s teplou vodou, no v Maroku nemá sprchu nikto.

Ako na handbike reagujú ľudia?

Väčšinou vôbec nevedia, čo to je. Nechápu, že šliapem rukami kvôli tomu, že som vozíčkar. Myslia si, že som bohatý Pražák a jazdím na divnom bicykli, pretože je to asi „cool“. Raz sme stretli matku s dieťaťom, ktoré sa pýtalo, prečo v tom bicykli ležíme. Povedala mu, že to preto, aby sme mohli odpočívať. Tak som si pomyslel, nech si taký odpočinok pokojne skúsi… Ale keď ľudia zistia, prečo jazdím na takom bicykli, väčšinou mi fandia. Ruky nahor a trúbia. Často si chcú handbike sami vyskúšať.

Vnímaš, že by si mohol byť vzorom pre ľudí, ktorí sú v podobnej situácii ako ty?

Dobrá otázka. Asi áno, ale nepriznávam si, že by som mohol byť takou inšpiráciou. Ale keby som bol v pozícii človeka čerstvo na vozíku a videl by som, že niekto robí to, čo ja, asi by som si hovoril: Ak to môže robiť on, prečo nie ja? Ako keď som videl Dušana Petřvalského. Ak ideš za tým, môžeš všetko na svete. Keď nad tým uvažujem, tak by to mohlo inšpirovať aj zdravých ľudí.

Aké sú tvoje ďalšie plány?

Pracujem na polovičný úväzok, takže mám dosť času robiť prednášky, ktoré robím rád. Mám ich už za sebou okolo štyridsať. Ľudia tam chodia, pretože ich to zaujíma a nie preto, že by ma museli počúvať – a to je fajn. Chlapci, ktorí so mnou boli v Maroku, sú obaja fotografi, takže z tejto cesty vznikne tiež film.

Teraz najčítanejšie

Alica Vosková

Pochádzam z Banskej Bystrice. Študujem Management v kultúre a Žurnalistiku v Brne. Blog vznikol na prezentáciu žurnalistických zadaní. Majte zľutovanie :)