S odstupom 70, 100, 200 rokov…
Vo vojne umiera ktokoľvek.
Dnes vás nechám zamýšľať sa len tak v tichosti. Nebudem búšiť do vás slovami, ale fotografiou. Sú to fotografi z cintorína vo Valašskom Meziříčí a troch pamätníkov vzdialených od seba pár kilometrov.
Na úvod sú to dve fotografie cintorína, kde sú pochovaní ľudia.Vedľa seba tam uvidíte náhrobky Nemcov, ktorí bojovali proti židom, ktorý tam tie náhrobky majú vedľa Turkov, ktorí tam bojovali po boku alebo proti otcom tých Nemcov. A dole nižšie ležia české deti tých otcov, čo ich všetkých v prvej aj v tej druhej vojne pobili.
Priatelia, hranica je len čiara. Všetci sme ľudia. Na oboch jej stranách. Ach ako ja nemám rád hranice.
Je piatok, no dobre štvrtok pred štátnym sviatkom a na piatok som si dal záväzok, že budem uverejňovať geocachingové články. Aj tento je tak trochu geocachingový. Na ten cintorín ma upozornila práve neďaleká keška. A keď som uvažoval, aký námet by mala mať moja prvá multina, tak mi napadlo, ako mi otec (a môj otec, to je veľký syn svojho národa) spomínal, že máme tu za humnami 3 rôzne pamätníky. A tak vznikla keška „Vo vojne umiera ktokolvek“.
Postupne sa prejdete po 3 rôznych pamätníkoch trom rôznym skupinám obyvateľov
Na prvej zastávke v obci Lutila sa nachádza pomník Rómskym obetiam. Boli to takí Rómovia, ako žijú vo vašom susedstve. Nie nebudeme sa tváriť super pietne a o dve hodiny doma zas nadávať. Len si na úvod pripomenieme, že vojna si nikdy nevyberá politicky korektné obete. Skôr naopak.
Akých ľudí vidíte za tým nápisom na tom pomníku? Ja miestnych roľníkov, baníkov, nádenníkov čo chodili zo Slaskej na žatvu pomáhať do Rakúska či do Čiech na panstvá. Takých, akými boli moji starí rodičia. Mohli to byť starí rodičia mojich spolužiakov. Títo moji spolužiaci sa nikdy nenarodili, lebo ich starký tu má pomník.
Na tých nápisoch a dátumoch je vidieť tá nekonečná irónia dobíjania tohoto územia a smrti. Janova Lehota je stará nemecká dedina založená počas nemeckej kolonizácie v 14. a 15. storočí. V roku 1938 postavili tento pomník svojim kamarátom v boji a o 7-8 rokov boli všetci Nemci z dediny preč. Ten pamätník je nielen pripomienkou na tých padlých, ale aj pripomienkou na tých, čo ho v roku 1938 stavali.
Vo vojne umiera ktokoľvek!
Začiatok mája je čas, kedy sa patrí si to pripomenúť. Zbytok roka je 365 dní, počas ktorých by sme z tohto pripomenutia mali žiť.
Neviem ako vy, ale ja sa pridám k výzve nášho prezidenta. A pôjdem na najbližší cintorín zapáliť sviečku a pomodliť sa ako ma to učí moje náboženstvo. Nie, za žiadne vznešené ideály to nebude. Bude to za dušu toho pochovaného mŕtveho. A odlovím si nejakú cintorínovú kešku. Aby som si pamätal.
