Šachovnica osudu. Čo majú spoločné metal a rap?
O rap/hip hop som sa ako metalista donedávna príliš nezaujímal. Nejakou zvláštnou zhodou okolností som sa dostal k DVD filmu Straight Outta Compton. Dej filmu a následné napočúvanie si pesničiek z filmu a iných projektov Dr. Dre v spojení s mojou prirodzenou zvedavosťou a analytickým myslením ma doviedli k zamysleniu, či sú rap a metal v jadre naozaj až také odlišné.
Zdroj: pngall.com / science-all.com
O metale vznikli prvé serióznejšie dokumenty až v rokoch 2005 a 2007 a postaral sa o ne metalista-antropológ Sam Dunn.
Metalhead: A Headbanger’s Journey (Metalista: Cesta headbangera, pozn.red.) rozobrala všetky podstatné aspekty žánru od jeho vzniku, vplyvov, vývoja, až po sociálne aspekty. V Global Metal (Svetový metal) nadviazal na pôvodný dokument, keď predstavil kapely z kútov sveta, kde by to bežný poslucháč veru nečakal.
V oboch sa objavili sociálne zdroje mnohých podžánrov metalu. Dnes už zosnulý Lemmy Kilmister opisoval svoje detstvo na chudobnom predmestí, kde jediným miestom, kde sa dalo hrať, bola polorozpadnutá telefónna búdka. Bola totiž jediným miestom, kde aj po zotmení svietilo svetlo.
V tomto dokumente aj v rôznych rozhovoroch pre médiá sa mnohí metaloví hudobníci zdôverili, že sa v detstve alebo v neskoršom veku stali obeťami zneužívania či iných násilných činov. Často pochádzali z neúplných alebo rozvrátených rodín.
Hudobne aj v textoch sa s temnou minulosťou vyrovnávali kapely rôzne. Ešte zaťažené filozofiou „sex, drogy a rock ‘n‘ roll“ si najmä staršie kapely volili cestu otupenia alkoholom a drogami. Neskôr metal nabral na intenzite a moderné formácie predvádzajú pestrú škálu emócií od ventilovania hnevu a depresie až po vysporiadanie sa a prijatie minulosti. Power metalové zoskupenia zas volia cestu vnútornej očisty cez pozitívnu hudbu a motivačné texty, ako to robí napríklad Stratovarius.
Film Straight Outta Compton (názov zvolili tvorcovia podľa prelomového gangsta rap albumu od formácie NWA) vznikol na základe skutočných udalostí. Významne sa na jeho tvorbe podielali bývalí členovia NWA (Niggaz Wit Attitudes, pozn.red.) na čele s Dr. Dre.
Popri mapovaní kariéry NWA a Dr. Dre sa film sústreďuje aj na sociálnu situáciu v černošských getách v 80tych rokoch. „Epidémia cracku“ spôsobila sociálnu katastrofu. Rodiny nemali peniaze. Rástol počet predávkovaní, deti často vychovával len jeden rodič. Nezamestnanosť rástla a drogy zaplavovali ulice. Mladí, často bez perspektívy, sa utiekali ku gangom a predaju drog.
Situácia naberala masívne rozmery, čo v kombinácii s rasizmom, ešte stále prítomným v radoch LAPD (losangeleská polícia), vytváralo časovanú bombu, ktorá napokon vybuchla počas šesťdňových nepokojov v Los Angeles.
Film zobrazuje drsné scény policajnej šikany, kedy na telesnú prehliadku stačilo hoci aj postávanie skupiny černochov na ulici. Po jednom z podobných zásahov zložil Ice Cube skladbu F*** The Police.
Bola síce asi najviac priamočiara, ale aj iné skladby rapperov z NWA sa venovali podobným témam. Policajná šikana, rasizmus, absencia perspektívy, rozvrátené rodiny, drogy, gangy, smrť, ktorá môže človeka zastihnúť v podstate hocikde a hocikedy. Snaha vymaniť sa zo začarovaného kruhu drog a násilia.
NWA boli jedni z prvých, ktorí cez autentické texty spojené s hudbou založenou na funku (a iných hudobných štýloch, ktoré pochádzajú pôvodne od černochov). Dr. Dre si neskôr vybudoval aj úspešnú sólovú kariéru, ale predovšetkým „pomáhal na svet“ mnohým budúcim hviezdam ako 50 Cent, Eminem, Snoop Dogg či 2Pac.
Vyhľadával (a vyhľadáva) talenty „z ulice“, aby mohli vypovedať svetu o tom, aký je život v getách a zlých podmienkach. Sám si veľmi dobre pamätá osudy ľudí, častokrát blízkych priateľov, a za jeho snahami je aj akási podvedomá túžba vytiahnuť rapperov z kolotoča násilia. Ak sa ten-ktorý rapper stane úspešným, už „nemusí“ predávať drogy a vôbec viesť gangsterský spôsob života. Istým spôsobom sa tak snaží zachrániť život mladým, aby nekončili v rakvách, zmáčaných slzami ich rodín.
Metal, podobne ako rap, vychádzal z černošskej hudby, aspoň spočiatku, a niektoré prúdy využívajú tieto prvky dodnes. Prvé kapely, ktoré by sa dali označiť ako metalové, stavali svoje skladby na bluesových základoch. Svoje pri zrode štýlu zohrali aj jazz či rock ‘n‘ roll. Až neskôr sa väčšina metalovej produkcie zakladala na klasickej hudbe, elektronike a podobne.
Rap zas spočiatku čerpal z funku, motownu či jazzu, čiže znovu „černošské štýly hudby“. Nejde o rasistickú narážku, ale skôr o fakt, že takáto hudba takisto vychádzala zo životnej situácie černochov, a tak bola ľuďom aj v getách bližšia.
https://www.youtube.com/watch?v=N6voHeEa3ig&list=PLSqEL4Hv-jE-_i8vvCZfCjlG7kgv1io-E&index=27
Rap aj metal teda akoby vzišli z jednej matky, a životné cesty a kultúrne rozdiely ich odviali úplne iným smerom. Ale to jadro, snaha vymaniť sa z bezútešnej sociálnej situácie, vypovedať o nej svetu, aby mohla nastať zmena, a rebélia voči systému, ktorý nie vždy funguje tak, ako má, a odnesú si to predovšetkým obyčajní ľudia, najmä tí chudobní, bez možnosti obrany či úniku. Tie sú prítomné v oboch.
Metal išiel cestou orlieho letu, prípadne tanku rútiaceho sa vpred, stal sa operou na vlnách gitarových melódii.
Rap zas priniesol hlas ulice bez prikrášleného obalu a často s trpkou príchuťou, nesúcou sa na neúprosných beatoch.
Ak sú aj hudobne či celkovo kultúrne odlišné, jedno ich spája a vždy bude spájať – túžba vynoriť sa z temnoty do svetla.
