Denník N

Salsa sebalásky

Lucia Jančulová
Lucia Jančulová

Opýtala som sa starej ženy pri rozprave, či sa ľúbi.

-,,Že či čo sa mi má ľúbiť?“ Uisťovala sa, či správne počula na nedoslýchavé ucho.

-,,No, že či sa máte rada“, trúfala som si.

Prehrabla si v dávnejšie zafarbených vlasoch gaštanovej farby a zadívala sa na topánky, akoby na nich bola zašnurovaná odpoveď.

-,,Takto veru nerozvažujem. Keď sa mi podarí koláč z rebarbory, vtedy sa pochválim, ale…“, krútila hlavou, akoby sa jej zrazu nevedel pripomenúť význam toho slova.

Nie sme si sami sebou istí. Vysokí ľudia chodia zhrbení, nízki nosia platformy. To sa nikto nechystá byť so sebou kamarát? Na starého vlka, čo má jazvu miesto oka s grimasou gánime, pri štíhlej, upravenej slečne zas narýchlo dostávame demenciu z menejcennosti. Moríme sa s rozdeľovaním sveta na pekný, škaredý a ,,normálny“ a usilovne lavírujeme medzi týmito nezmyselnými hranicami. Sme náchylní velebiť ideál, ktorý vlastne nikto nikdy nestanovil. Lebo svet iba je. Len my sa krivo dívame.

V jednej chvíli si vyhradzujeme právo súdiť, v inej sa odsudzujeme. Kde je balans? Prečo nie je? Chýba. Lebo strácame schopnosť dať vlastnému vnútru to, čo mu najviac dĺžime. Sebaúctu.

Ako málo ľudí vie, že najdôležitejší sme pre tento svet takí, akí sme. So všetkými ryhami a zádermi.

Musíme sa najprv prežrať dokonalosti, aby sme zistili, že je len ilúziou. Potom si snáď odpustíme, prijmeme sa a svet začne tancovať ďakovnú salsu. Poznám minimum ľudí, ktorých telo, duša, mienenie usporadúvajú na vlastnú počesť čajový dýchánek a žijú v harmónii. Veru, v tomto sa náš milovaný kraj ešte posiera do plienok.

Že ešte stále hľadáme niečo dôležitejšie, ako sme my sami.

Teraz najčítanejšie