Samostatné deti, samostatní dospelí – skúsenosti montessori rodiča 4

Písať o samostatnosti a montessori je za odmenu. Toľkokrát som bol prekvapený, čo moje deti samy dokážu, že to zmenilo celý môj  pohľad na rodičovstvo. Napíšem len pár príhod, ktoré snáď pomôžu ilustrovať to, že nielen v mojich, ale vo všetkých deťoch sa skrýva potenciál, ktorému treba dať priestor.

Volá Volkswagen

Medzi moje veľké prekvapenia, ktoré som pred rokmi zažil, bol telefonát, v ktorom mi ženský hlas oznámil, že volá z Volkswagenu a potrebuje hovoriť s pánom Dobríkom. Predpokladal som, že je to dílerka a snaží sa mi predať auto. Reagoval som trochu otrávene, že nemám záujem o žiadne auto. Ona však odpovedala podobným tónom, že nemá na starosť predaj áut. Pri ďalšej vete som pochopil. Volá pre upresnenie detailov pána Dušana Dobríka, ktorý si objednával exkurziu vo výrobe. Takže som odovzdal mobil svojmu vtedy 12-ročnému synovi, ktorý v tom čase ešte mobil nemal a ako telefonický kontakt uviedol moje číslo. Dušan dohadoval “going out“, jednu z pravidelných školských vzdelávacích vychádzok na miesta, ktoré žiakov zaujímajú. Nebolo to prvýkrát, kedy Dušan a jeho spolužiaci niečo podobné vybavovali, ale bolo to prvýkrát, kedy som si povedal, že by sa mu hodil mobil.

Vysoká škola

Porovnať montessori prístup so štandardnou základnou školou je temer nemožné. V montessori škole sú deti od prvej návštevy vedené  k samostatnosti. Škola si nekladie za cieľ deti len naučiť vzdelávaciu osnovu, ale pripraviť ich na život. A samostatnosť je skvelá cesta, ako svoj život realizovať. Montessori pohľad na deti ako na samostatne rozmýšľajúce a pracujúce osobnosti sa dá pri bežnom školstve asi najbližšie porovnať len s vysokoškolským prístupom. Montessori od začiatku podporuje rozvíjanie schopnosti samostatného vzdelávania, plánovania alebo zručnosti spojené s prezentáciou svojich znalostí. Deti majú veľký vplyv na to, akej oblasti sa budú venovať a akým tempom. Spoluorganizovanie “goingoutov” im dovoľuje dokonca dopĺňať obsah svojho štúdia, deti si samy určujú čas, kedy sú pripravené na preskúšanie.

Tu možno pedagógovia z vysokých škôl zapochybujú, pretože tieto schopnosti mnohí vysokoškoláci nemajú. To však nesvedčí o nedostatočnosti súčasných vysokoškolákov, ale o nevhodnom systéme, ktorý vlastnosti očakávané u vysokoškolákov nepodporuje. Proste po rokoch príkazov sa samostatnosti nenaučíte.

Pomôž mi, aby som to zvládol sám

V montessori škole sa so schopnosťou samostatného nielen vzdelávania, ale aj úsudku, počíta od začiatku. Už deti v prvom ročníku, rozhodujú nielen o tom, čomu sa budú venovať, ako som písal vyššie, ale aj o tom, kedy si dajú desiatu, s kým budú spolupracovať atď.

Škola, samozrejme, vníma limity, ktoré vývoj detí prináša, a učivo je upravené tak, aby bolo vždy samostatne zvládnuteľné. V škole sa nepoužívajú učebnice. Učivo je rozdelené do množstva malých úloh, ktoré si deti môžu samostatne skontrolovať. V prípade, že dieťa považuje úlohu za zvládnutú, nechá sa „preskúšať“ a môže pokračovať ďalej. Ak dieťa nevie s niektorým krokom pohnúť, môže sa vrátiť o krok spať, alebo svoj problém konzultuje so staršími spolužiakmi alebo učiteľmi.

Na tento systém by sme mohli pozerať s obavami, či to naozaj funguje. Podľa mojich skúseností funguje omnoho lepšie, ako keď je dieťa pri učení „vedené za ručičku“ a všetci v triede spoločne sledujú výklad učiteľa s tým, že tí šikovnejší sa nudia a menej šikovní nestíhajú.

Pri Montessori prístupe neexistuje veta typu: „Toto neviem, lebo som chýbal.“ Dieťa si totiž rytmus určuje samo, a keď je choré, učivo ho proste počká.

Pri tomto type výuky je pozornosť učiteľov kľúčová a som vďačný všetkým učiteľom, ktorí sa mojim deťom venovali. Učitelia na Montessori škole nerobia nezmyselný dozor, aby v triede všetci pekne ticho sedeli, ale sú partnerom, ktorý deťom pomôže napredovať, keď to potrebujú. Táto úloha je náročná, ale verím, že pre učiteľov zmysluplnejšia. V Montessori je tento prístup označovaný vetou „pomôž mi, aby som to zvládol sám”.

Druháčka

Dorka je teraz druháčka (na Montessori sú tzv. trojročia, čiže je v prvom trojročí) a poučený Dušanom už nemám stres, ak mi povie, že vybrané slová ju teraz nebavia, aj keď si uvedomuje, že by mala začať. Svoju pozornosť totiž venuje matike, v ktorej už druhácke učivo prebrala. Vďaka samostatnému prístupu si Dorka vyberá, čo ju baví, a jej napredovanie v danej oblasti môže byť veľmi rýchle. Dnes mi povedala, že začína s vybranými slovami, lebo koniec roka sa blíži a vie, že nejaké bude musieť tento rok stihnúť .

Dorky som sa pýtal, či jej vyhovuje pracovať samostatne a či by nechcela všetko preberať spolu s učiteľkou. Pozrela na mňa pohľadom, že to jej teda ešte nenapadlo. Spýtala sa ma, prečo by to bolo dobre. Nevedel som odpovedať, tak sme to nechali tak.

Som rád, že Dorka sa tak okrem matematiky učí plánovať si prácu a niesť zodpovednosť.

Domáce úlohy

V Montessori škole deti väčšiu časť dňa samostatne pracujú a preto deťom neostáva učenie na doma. Domáce úlohy sa nenosia a deťom sa dovoľuje brať si prácu domov len v kritických prípadoch.

Očakáva sa, že dieťa bude primárne pracovať v škole. Oproti bežnej škole nemusí celý deň čakať, aby látku, ktorú nepochopilo, prebralo doma s rodičmi. Z montessori pohľadu je na učenie určená jednoducho škola. Tu vždy ľutujem svojich rovesníkov, ktorí na sociálnych sieťach diskutujú o nepochopiteľných domácich úlohách.

Paradoxne som s tým mal spočiatku problém. Mal som pocit, že som zlý rodič, kedže sa so synom doma neučím, tak ako napríklad moji rodičia. Pamätám si, že som to ako dieťa neznášal, ale mal som pocit, že ako rodič by som to robiť mal. Keď som o tom hovoril v škole, tak mi poradili, že sa mám so synom doma hrať, keďže už máme obaja po práci.

Vtedy som si uvedomil, že je to pravda. Takže doma nepracujeme, alebo len niekedy.

Keď sa doma rozprávame, čo nové v škole, hovoríme napríklad o tom, čo majú asi spoločné Socha slobody a Eiffelova veža. Pretože Dorka prišla s otázkou, či viem, kde tieto sochy stoja.

S Dorkou teraz doma píšeme taký zvláštny diktát. Edit Dorke na jej žiadosť diktuje recept na koláč. Dorku totiž baví variť a plánuje Dušanovi urobiť nejaký jednoduchý koláč.

Dorku teraz baví aj písanie zoznamov. Prišla napríklad so zoznamom, čo potrebuje na školu v prírode, alebo mi napísala zoznam vecí, ktoré chce na opekačku. Dorka teda nemá domáce úlohy, ale svoje znalosti aktívne využíva.

Hlasovanie o palacinkách

Samostatné varenie, upratovanie, organizovanie patrí k ďalším zručnostiam, ku ktorým sú deti vedené. Zvládnutie učiva je totiž v škole úplne samozrejmé a treba pochopiť, že ak chcete svoj život zvládnuť, nebude to stačiť.

Pred časom Edit viedla kurz varenia pre prvé a druhé trojročie. Celkom sa na to tešila, pretože tieto stretnutia prinášali rôzne príhody. Napríklad pri pečení palaciniek vznikol problém s veľkým záujmom o pečenie, ale s malým množstvom panvíc. Skôr než Edit stihla zareagovať, niekto navrhol hlasovanie, každý si hneď vyrobil lístoček a hlasovanie bolo o pár minút hotové. Deti si samy vytvorili poradovník, podľa ktorého postupne pripravovali palacinky. Nikto nezdržoval, pretože krúžok trval krátko a všetci sa chceli vystriedať. Edit sa tak stala len diváčkou, situáciu nemusela a ani nestíhala riešiť.

Spoločne

Dorka ešte v škole nevarí, to robí až tretie trojročie. Zúčastňuje sa však prípravy školskej besiedky.

Školská besiedka je obrovský vír, ktorý koncom kalendárneho roka pohltí celú školu. Podielať sa na príprave besiedky ako pedagóg je niečo, ako keby ste viedli loď cez rozbúrené more. Zapájajú sa totiž všetky deti a majú na starosti všetko. Voľba miesta, vybavenie prenájmu, spolupracujú na výbere témy, réžii, vyberajú postavy, tvoria scénu, kostýmy a kulisy. Ti, ktorí nechcú hrať, môžu mať na starosti občerstvenie, pozvánky, hudobný sprievod. Celý proces je veľmi hektický a plný rôznych úloh. Napríklad ako navrhnúť populárnu postavu tak, aby ju mohli hrať traja záujemcovia. Deti samostatne alebo v skupinách vytvárajú jednotlivé časti predstavenia.

Deti tu obvykle pociťujú veľkú vzájomnú zodpovednosť, lebo všetci si uvedomujú, že ak má takýto veľký projekt dobre dopadnúť, bude potreba všetkých. Svoje samostatné schopnosti takto deti  ponúkajú komunite. Besiedka je len jednou z udalostí, ktorá potvrdzuje, že samostatnosť neznamená egoizmus.

Stredná škola

Na záver sa vrátim k Dušanovi, ktorý montessori základnú školu absolvoval a pokračuje v šúdiu na gymnáziu. Často sa objavuje otázka ako zvládnu montessori deti ďalšie „vyššie“ vzdelávanie. Preto som sa Dušanom a jeho bývalými  spolužiačkami na začiatku prvého ročníka strednej školy rozprával o ich pocitoch.

Zo zvyku sa do školy tešili a na hodinách boli veľmi aktívni. Tereza mi hovorila, že sa bežne hlásila, aj keď nevedela odpoveď, lebo v škole boli zvyknutí prezentovať svoj názor a diskutovať o ňom. Dušanovi sa stávalo, že spočiatku počas odpovedí opravoval svojich spolužiakov, ktorí to teda nebrali vždy dobre.

Všetkých prekvapila pasivita a nesamostatnosť ich spolužiakov. Nesamostatnosť označili až za ubíjajúcu. Nechápali načo a prečo stále na niečo čakajú.

Teraz sa blíži koniec prvého ročníka a ja som si na Dušanovi všimol, že používa slovné spojenia „dnes nám odpadla hodina, dnes sa nemusím učiť” a podobne. V predošlých rokoch som nič podobné nezaznamenal. Učenie patrilo k životu. Patrilo do sekcie hľadania a vlastného rozvoja. Dušanovi nový systém zobral z rúk možnosť rozhodovať o vlastnom živote. Prispôsobil sa, s učiteľmi už nediskutuje o tom, prečo by nemohol na hodine preberať ďalšiu látku, lebo tú, čo sa vyučuje, už vie.

Preto sa s Dušanom rozprávame o tom, ako sa učil na Montessori, že jediný, kto je zodpovedný za jeho život, je on.

Je pre mňa zvláštny paradox, že s Dorkou sa môžem rozprávať o tom, čo plánuje, s Dušanom žiaľ nie. Dušan je vlastne teraz aj napriek vyššiemu veku a škole menej samostatný ako Dorka. Opäť som si potvrdil pocit, že bežne organizované školstvo deťom skôr bráni v štúdiu, ako by ho sprístupňovalo. A to si myslím, že Dušanova stredná škola patrí jednoznačne k tým lepším školám.

Verím, že Dušan si napriek horším podmienkam svoju samostatnosť uchová. Preto som rád, keď jeho samostatnosť môžem vidieť v tvorivom prístupe k domácim úlohám alebo pri spoluzakladaní školskej kaviarne.

Ako som písal na začiatku písať o samostatnosti je pre mňa radosť, pretože verím, že podpora samostatnosti a dôvera v schopnosti vlastných detí je to, čo ma ako rodiča napĺňa.

Na koniec pridávam citát Tomáše Feřteka, ktorý v svojej knihe Co nového ve vzdelávaní, opisuje ako sa mení spoločnosť a pred akými výzvami stojí bežné školstvo postavené na koncepte 18. storočia. Citát popisuje myšlienku/slogan, ktorý školstvo sprevádzal v 19. alebo v 20. storočí a jej premenu v súčasnosti.:

„Jak zní současný slogan? Místo Zopakuj co jsem ti včera řekl, a vykonej co jsem ti přikázal, a u toho drž hubu a krok se nejpravděpodobněji změnil na: Najdi si svůj úkol, převezmi za něj zodpovědnost a přijď nás přesvědčit,  jak dobře jsi ho vykonal. K úspěchu je nutná daleko vyšší míra osobního nasazení. Samotná poslušnost a zručnost nestačí. Nejdříve je třeba se zorientovat v sociálním terénu. Kdo je důležitý a proč? Kde jsou příležitosti a kde nejsou? Jak dát najevo, že já jsem ten pravý?
Jakou zvolit strategii, abych nevypadl hned při nejbližší obměně týmu. To neznamená, že dnes není třeba být řemeslně odborně zdatný, že to není důležité. Je, ale je to málo.“

 

Ďakujem Edit, Zuzane a všetkým pedagógom aj rodičom, s ktorými o deťoch a rodičovstve môžem diskutovať.

Ak máte chuť prečítať si ďalšie texty o montessori prikladám linky na predošlé tri texty Neposlušne deti a Zbytočné známky a Radosť z učenia

 

prezentačná fotografia: Dodo Dobrík a Dorka Dobríková