Samuel, Samuel (2)
Prišli, Manfred ich vidí cez bezpečnostnú kameru, ale z nejakého dôvodu zostali vonku. Stoja na chodníku pred klubom, on si zapálil, ona sa k nemu naklonila, dal jej potiahnuť. Pohodila hlavou, vyfúkla dym ponad plece kamsi do tmy a ešte chvíľu sa tým smerom zamyslene díva. Chalan fajčí – poťahuje úplne nenáhlivo, nervózny očividne nie je. Okolo sa trúsia ľudia, ktosi si vypýta oheň, poďakuje kývnutím hlavy a zmizne. Zo spodného okraja záberu trčí ako vychádzajúce slnko hlava vyhadzovača, holá a lesklá.
„Čo tam robia?“ zvolá Manfred, rozhodí rukami a prudko sa v kresle oprie dozadu. Vyčítavo pozrie na opičku. Tá mu pohľad opätuje a rýchlo, spôsobne sa posadí, chvost stočený pozdĺž tela. Je oblečená v červeno-zlatej livreji a nezdá sa, že by jej bol odev nepríjemný. Tlapka jej občas vystrelí k ozdobnému gombíku na falošnom náprsnom vrecku – krúti ho raz do jednej strany, raz do druhej, ako keby si ním regulovala telesnú teplotu. „No čo tam kurva robia?“ zopakuje Manfred skoro pošepky.
Očividne nemajú naponáhlo. Ohorok strelí do ulice, chalan si prehrabne vlasy, krátko pozrie na vyhadzovača, na vchod, ale ani sa nepohne. Ona si v tej zime sadne na obrubník, dlhé nohy vystrie pred seba – na čiernych pančuchách Manfred rozoznáva akýsi veľký vzor, motýle? Kvety? Čižmy lemované kožušinkou jej siahajú do pol lýtok. Sukňu má decentnú, z takej by si väčšina žien v tomto klube vyrobila tri.
Na stole mu zavrní telefón, na displeji bliká RIMINI. Nakloní hlavu, ako keby to krátko prehodnocoval, napokon hovor zruší. Vráti sa očami naspäť na monitor, prejde po tých dlhých nohách a súhlasne zahmká. Nato sa zasa zamračí.
„Pozri,“ povie opičke a vystrie ukazovák, ďobne ním na obrazovku, „tento človek. Kde sa vzal, tu sa vzal. Môžeš ho tisíckrát stretnúť na ulici, nezapamätáš si ho. Pretože si kurva starý a nepozeráš sa na deti. Ja neviem. Neeeviem,“ zatiahne, zasa sa vrazí hlboko do kresla, dlaňou si prejde po tvári. „Ale už ma serú.“ Znova sa zadíva na dvojicu. Ona stále posadená na obrubníku, on pri jej nohách, špičkou topánky jej jemne, hravo a zároveň akoby skoro bez záujmu odkopáva jednu čižmu od druhej – urobí si miesto, postaví sa medzi jej členky. Hľadia na seba. Hľadia na seba veľmi dlho. „Teraz sa pobozkajú, to je jasné,“ húkne Manfred. „Tak lačne, sánka do sánky, ako to majú odkukané z videoklipov, z tých smutných pesničiek, čo sú všetky rovnaké, vieš, čo myslím? Proste teraz sa pobozkajú.“
Nerobia nič.
Opička vysleduje Manfredov pohľad a tiež sa zadíva na monitor. Po chvíli sa prisunie bližšie, mäkko našľapujúc na svetlý leštený povrch stola, a položí tlapku kúsok nad vyhadzovačovu hlavu. Potom ju zasa odtiahne, zaujato si ju prezrie a olíže.
„Čo robíš?“
Opička sa Manfredovi otočí chrbtom a ďalej si líže tlapku.
„Čo – robíš. Mi povedz. Od čoho si zase zasraná.“
Manfred sa dotkne monitora, nad hlavou nahmatá lepkavú škvrnu.
„Teraz!“
Dvojica vstáva – naraz k sebe natiahnu obe ruky, chytia sa, dievča sa vytiahne na nohy. Stále sa držia a sú blízko, celkom blízko, a stále na seba tak uprene hľadia – on jej vezme tvár do dlaní, oprú sa čelami o seba – ako keby jeden druhému hovorili: „Sľúb mi niečo…“ – ale podľa všetkého sú ticho. Sprava sa vynorí väčšia skupinka očividne podnapitej mládeže, takmer do nich vrazia. Jeden bodro plesne vyhadzovača po ramene, vyhadzovač sa napriami; niečo riešia. Za nimi tí dvaja v žltom svetle, sami na svete.
„Tak bude toooo?“ zatiahne Manfred.
Nepobozkajú sa – objímu.
„Jéééžiši, dojemné.“
Objímajú sa bez nástojčivosti, pomaly, skoro ospalo. Potom sa konečne odlepia z miesta a zamieria do klubu. Vyhadzovač odhrnie podnapitých členov a prednostne ich púšťa dnu. Za dverami čaká druhá Manfredova skriňa, nepatrným úklonom pár pozdraví a mávne rukou, aby ho nasledovali. Stratia sa v chodbe. Manfred prepína medzi kamerami. Pozerá na ňu – má plavný krok, nevyzerá, že by niečo mala v sebe, proste má bezstarostný, plavný krok. Jednou rukou, končekmi prstov prechádza po stene. Manfred ten drsný, dôverne známy povrch cíti za ňu.
„Ale nechytal by som sa toho.“
Chalan podobne plavne kráča kúsok za ňou. Po chvíli ju chytí za tú ruku, ktorou sa dotýka stien, obráti ju tvárou k sebe, ona spomalí – opatrne našľapuje dozadu, aj tak sa zapotáca, on ju chytí a zasa postrčí kúsok pred sebou a potom celkom nečakane strhne k sebe – pritiahne si ju, dlane jej položí na boky a celý sa k nej pritisne.
„Že by…?“
Dotýkajú sa nosmi, skúmajú sa, zvádzajú, zvádzajú sa v Manfredovej chodbe Manfredovho klubu, Manfredov zamestnanec ohľaduplne zastaví o dva metre ďalej a čaká, ruky zložené v lone, pohľad zabodnutý pred seba.
Manfred pokrúti hlavou, pozrie na opičku, ako keby sa pýtal: „Verila by si tomu?“ Natiahne ruku k ovládaciemu panelu, cez intercom sa spojí so svojou diskrétnou skriňou, na monitore sleduje, ako sa pozrela do kamier a pritlačila si prístroj k uchu.
„Nechaj ich za dverami a choď doriti.“
Ticho.
Manfred sa obzrie po miestnosti. Aj tu sú steny vytapetované drsným tmavošedým kobercom, po jeho ľavej strane visí veľký obraz thajskej zátoky, po ľavej jeho kolorovaný dedo. Manfred si tento deň už po stýkrát prejde dlaňou po tvári a zhlboka vzdychne. Presunie niekoľko predmetov po stole. Dvojica na monitore sa blíži ku dverám. Skriňa odchádza.
„Takéto kurvy malé?“ adresuje Manfred priškrteným hlasom opičke, prstom trieska do obrazovky, laptop sa podvolí a preklopí dozadu. Opička si ešte raz oblizne tlapku a pozrie na Manfreda.
Znova – telefón. Znova – RIMINI.
„Tak čo máš?“
Manfred prepne telefón na hlasitý odposluch, vráti laptop do pôvodnej polohy, schová kamery a otvorí okno v prehliadači. Počúva, v tvári výraz skoro bolestný.
„To vieme, to všetko už vieme, povedz mi kurva niečo nové!“
Opička ticho preťapká na druhú stranu stola, sadne si na roh a krúti svojím gombíkom.
„Čo majú? Neser ma, Rimini. Nič nemajú. Ona nožík v čižme, on sebavedomie. Ha! Toto mám brať vážne?“
Rimini tlmeným, nástojčivým hlasom odpovedá; Manfred uhne pohľadom k Thajsku. Miestnosť nemá okná. Vidíš do Thajska alebo do minulosti, medzi tým dvere, zavreté.
„Dobre. Ale vybavme to rýchlo. Toto má byť jeho účet? Toto že si zarába tým predajom starožitností, hej, a my mu to veríme? Háá háá. Kde je ich konverzácia? Dobre. Mám to.“
Opička oboma tlapkami uchopí čistý kovový popolník s plytkou rytinou – jednoduché vyobrazenie Eiffelovej veže – a zdvihne ho nad hlavu, oproti lampe, ako keby sa proti slnku chcela pozrieť do sklíčka. Po stole sa sypú spinky, žuvačky a kľúče.
„Toto? Toto je ich konverzácia? Čo si to píšu za kokotiny? Čo to je? Generation gap alebo intelligence gap alebo čo? Neverím!“
Čas sa spomalí. Je počuť Riminiho hlas, ale Manfred neodpovedá. Prezerá jednu po druhej fotky. Selfies. Chlapec v nejakej snobskej kúpeľni, tvár nie je vidno, sčasti ju zakrýva tablet, ale úplne zjavne je to on, jeho tmavé vlasy po plecia, jeho útla, vytiahnutá postava, vedľa neho niekto ďalší, chrbtom. Zrkadlo cez pol steny, umelá rastlina, hranaté keramické umývadlo. Ďalej. Ona. Ona v nejakej lacným drevom vykladanej chodbe, v tričku, ona v pulóvri, ona v kabáte. V každom zábere je očividne naschvál zachytený výstrižok veľmi starých novín, dve postavy s prehistorickým účesom si na umelohmotnej figuríne trénujú prvú pomoc.
Ona, na posteli, v perinách, s plyšákom. Vyzerá skoro prekvapene.
„O koľko je od neho staršia?“ povie Manfred zrazu celkom pokojne. „Rimini, musíš, musíš mi zistiť, kde bola posledné tri roky. Nie je možné, aby nikto nič nevedel. Cortes bude čoskoro vonku, ak bola medzi nimi nejaká roztržka, musíme to zistiť. Takto si s tým zbytočne lámeme hlavu. Počul si? Zopakuj, čo som ti povedal. Ak je ona von z hry, on nebude problém.“
Manfred počúva.
Opička zľahka udiera Eiffelovou vežou o okraj mahagónového stola.
„Toto je fake. On musí mať niekde iný účet. Zožeň mi výpisy.“
Opička pridá. Manfred sa na ňu vyčítavo pozrie – aj ty, Brutus? Vráti sa k monitoru a znova prechádza konverzáciu. Dnes v noci. SAMUEL SAMUEL. Fotky, fotky, ďalšie a ďalšie. Cítil som sa, ako keby som mal vlastný vesmír. Manfred zavrie okno, otvorí kamery. Skriňa je preč. Zostali sami. On ju opiera o špinavú stenu, všetky sporé vrstvy majú do pol tela vyhrnuté, ovíjajú sa ako diví, tvár na tvári, jeho ruky pod jej zadkom, jej ruky spredu zadrapené za lemom jeho nohavíc, kĺby prstov opreté o jeho vystupujúce bedrové kosti.
Opička mláti. Celá sa pritom prehýba – cíti rytmus.
Manfred vypne hlasitý odposluch, zdvihne telefón k uchu. „Šukajú mi tu rovno za dverami.“ Voľnou rukou sa oženie po opičke. „Rimini. Proste mi zisti, odkiaľ má tie prachy. Starožitnosti? Uuuurčiteee. Máš na to dva dni.“
Položí telefón, ešte raz pozrie na Thajsko, ešte raz na deda, ohne hlavu na jednu stranu, na druhú stranu, stavce hlasno puknú do ticha. Odsunie sa od stola, premeria si miestnosť, pritiahne sa naspäť, nakloní sa k intercomu.
„Dvoch ľudí pred vchod, dvoch k taxíku, štyroch okolo domu. Nonstop.“
Manfred pozrie na opičku, opička pozrie na Manfreda.
„Týmto ja fakt nebudem strácať čas.“
Zavrní centrálne uzamykanie, otvoria sa dvere. Dvojica vojde. On prvý, ona tesne za ním, s bradou skoro na jeho ramene. Držia sa za ruky.
Dvere sa nehlučne zavrú.
22/12/16
Praha
Music: Robbers
Manga: @Yosanonii
