Denník N

Sedem krokov V. Havla k slobode (I. diel)

Skromné a nedokonalé laudácio jednému veľkému mužovi.

Tento blog chcem napísať už od minulého roka. Oslavovali sme 25 rokov slobody, oslavovali sme dokonca v Prahe, takže o to to bolo zaujímavejšie. Keďže rád spontánne nakupujem knižky, mám rád biografie a V. Havla som ešte nemal, pozeral som, čo by som tak vybral. Havel je človek o ktorom sa už napísalo veľa kníh a o to je ťažšie vyberať. Chcel som čo najreálnejší obraz o človeku, nie ospevovanie historickej postavy. Recenzie biografie od Michaela Žantovského, ktorý bol blízkym spolupracovníkom Havla hovorili o kritickom pohľade, zároveň ale boli nadšené. Tak som to začal čítať rovno v autobuse z Prahy do Bratislavy.

Ako som Havla vnímal doteraz? Nuž, som zástanca slobody, pravdy a zodpovednosti, preto by som mal o ňom niečo vedieť. Mal som však málo vlastných informácií, veľmi som ho neštudoval. Moje okolie ho hodnotilo zmiešane, síce ho uznávali za november 89, ale zároveň ho obviňovali za všetko zlé, čo sa dnes deje v časoch slobody. Bol vraj namyslený a z bohatej rodiny, umelec mimo reality. A vôbec, čo na ňom vraj všetci vidia, je preceňovaný. Celé tie jeho hry stoja za prd, vraj dramatik. Po novembri sa vraj slušne zahojil a rozhodne nie je bez viny. Druhý tábor ho mal za svätca, priam mystického človeka, ktorý prerástol Československo a dostal ho späť na mapu sveta. Nuž, človek by si mal urobiť svoj názor sám.

Počas čítania Žantovského biografie som bol častokrát vo vytržení, je to presne ten tip knihy, kde cez malé dejiny jedného človeka získate jedinečný pohľad aj na veľké dejiny štátu. Havel sa narodil ešte do Masarykovej demokracie a aj vďaka jeho snahe mohol napriek dvom totalitám umrieť opäť v slobodnej krajine. Napriek tomu, že väčšinu života prežil v podmienkach nedemokratických. A to nie je málo. Upustil som z pôvodného plánu vykreslenia všetkého dôležitého, čo tento človek urobil.  Kto chce, prečíta si knihu. Chcem ale napísať, v čom je tento človek dôležitý a inšpiratívny pre mňa. Aby to nebolo pridlhé, vyberiem sedem bodov. Sedem krokov k slobode.

Hneď na úvod treba pripomenúť, ako Havel začínal. V roku 1950, keď mal 14 rokov sa komunisti rozhodli, že je buržoázny živel a nie len že jeho rodičom zobrali majetky, ale jemu odopreli vzdelanie. Nemohol ísť ani na maturitu. Strednú školu si teda urobil na večernej škole, kde sa stretol s ľuďmi s podobným osudom. Dostal sa teda do dobrej spoločnosti, spoločne s kamarátmi narodenými v rovnakom ročníku založili debatný krúžok. Ľudia, ktorí nemohli navštevovať ani strednú školu, tu debatovali o svetovej literatúre a filozofii. A samozrejme dianí doma aj vo svete. No a v divadle začínal Havel ako kulisák (pražské ABC ešte za čias Wericha). A tu napísal aj svoje prvé hry.

  1. Zosmiešňoval režim vo svojich hrách

Jeden z veľkých prielomov Havla v oblastí divadla bola hra Záhradná slávnosť (1963). Absurdná fraška, ktorá si robila srandu z byrokacie a úradníckych hrátok. Vytvoril ju s pomocou Grossmana, ktorý ako prvý čítal Havlove texty a pomáhal mu. Celá hra na prvý pohľad veľmi nedáva zmysel a práve to bolo jej najväčším zmyslom. Príbeh je o tom, ako príde Hugo Pludek na záhradnú slávnosť Likvidačného úradu, aby tu vyhľadal svojho dobrodinca. Chytrou manipuláciou s jazykom vzbudí u prítomných zástupcov Zahajovačskej služby dojem, že sa chystá ich likvidácia. Potom navštívi sídlo Zahajovačskej služby, kde zase vzbudí dojem, že má byť likvidovaný Likvidačný úrad. No a to je problém, pretože niekto bude musieť zahájiť likvidáciu. Na konci hry sa Hugo, ktorý nemá o likvidáciu ani zahajovanie nijaký záujem či vedomosti, stáva riaditeľom novej inštitúcie zvanej Ústredná komisia pre zahajovanie a likvidáciu. Obecenstvo sa smialo, pretože spoznalo paródiu na nekonečné zápasy a premeny v inštitúciách komunistického režimu, čistky a odsudzovanie nasledované rehabilitáciami a napravovaním. Havel však išiel ďalej. Zosmiešnil aj „metafyzickú dialektiku“, čo je oficiálna vedecká a filozofická metóda šírenia „správnej“ ideológie, s jej pomocou bolo možné podľa potreby dokázať či vyvrátiť čokoľvek, prípadne dokázať aj vyvrátiť zároveň. Havel sa však neuspokojil len s jednoduchou karikatúrou komunistického systému. Totálna strata identity hlavnej postavy sa odohráva v konfrontácii s odosobneným a odľudšteným systémom, ktorý je schopný vyjadrovať sa len v nezmyselných a vnútorne rozporných frázach. Hlavný hrdina tak na systém vyzreje a dokáže sa v ňom uplatniť resp. spraviť kariéru. Cenou je však strata vlastnej totožnosti.

  1. Totalita sa nedá reformovať

Havel vedel byť racionálny, umiernený a autentický. Jeho krédom bolo žiť v pravde.

Znie to neskutočne klišéovito, ale koľko ľudí to dnes dokáže? Počas pražskej jari to neboli politici, ktorí by štartovali zmeny. To sa dialo na stretnutiach a zjazdoch umelcov. Intelektuálna elita sa však mierne povedané nechala uniesť a jej rétorika bola čoraz radikálnejšia. Kritizovalo sa všetko hlava – nehlava. Pri bližšom porovnaní plánov, rečí a reálnych zmien bola Pražská jar viac symbolom ako veľkou reálnou zmenou. Ale to samozrejme aj pre krátkosť času, veď kým bola tvrdo a neprávom potlačená, trvala len necelý rok. Na prvý pohľad sa zdá čudné, že Havel nezohral na prelome rokov 1967 / 1968 väčšiu rolu. Veď bol jedným z dôležitých členov undergroundu. Lenže to, že ho prekričali iní „revolucionári“, neznamená, že Havel nerobil nič. Jemu len vadil radikálny tón prejavov a preto sa napriek pohnutej dobe snažil dodržiavať svoje presvedčenie. Preferoval smerovanie energie do malých, ale dôležitých a hlavne vyhrateľných bitiek. Triezva vytrvalosť je podľa neho viac, ako instantné a prchavé nadšenie. Presadil obnovenie vydávania zakázaných umeleckých periodík a žiadal prepustenie uväznených spisovateľov. Ak bol počas väčšiny trvania Pražskej jari mierny a skôr v úzadí, na svojom jedinom verejnom stretnutí s predstaviteľmi Pražskej jari prešiel do druhého extrému. Nie ani tak prejavom, ako skôr myšlienkou. Išlo o to, že sa pokúsil nájsť úprimnú odpoveď na to, či je vôbec možné komunistický režim zreformormovať (čo bolo cieľom Pražskej jari). Otázka teda znela, či navrhované reformy vôbec riešia podstatu problému. Odpoveď znela „nie“. Jedine taký politický systém, ktorý ústavou zaručí možnosť uchádzať sa o moc aj inej strane ako je tá komunistická, môže byť slobodný. Reformovať systém tak, že namiesto doterajšej jedinej strany tu bude tá istá strana a „bábková“ opozícia, ktorú je možné bez ústavného systému protiváh jednoducho potlačiť, to nie je reforma, to je len pretvárka. No a aby politický systém bol skutočne slobodný, to by musela existovať možnosť, že opozícia jednoducho prevezme moc a bude vládnuť aj bez komunistov, ak k tomu dostane mandát od voličov. Keď toto čítali v Moskve, tak sa súdruhom ježili vlasy na hlave.

  1. Odkaz Husákovi: ste pri moci, ale s nami ničíte aj sami seba

Havel aj v ďalších rokoch zostával aktívny. Podpisoval petície za politických väzňov, pracoval na hrách, ktoré kritizovali režim a vyzýval na prepustenie uväznených intelektuálov. Po tom čo opustil prahu a žil v ústraní na Hrádečku (strážený policajnými hliadkami) mal od komunistov relatívny pokoj. Začal však tušiť, že nastal pat. Režim mu dal veľmi rád pokoj, pretože sa rozhodol pre novú taktiku. Havel mal upadnúť do zabudnutia, mal byť ignorovaný. Pre človeka ako je on sa to v podstate rovnalo predčasnej smrti. Čas hral proti nemu, režim by túto taktiku dokázal držať veľmi dlho. Preto sa na jar 1975 rozhodol, že urobí prvý krok. Napísal list Gustávovi Husákovi, profesionálnemu oportunistovi. Ten bol najskôr (v 50. rokoch) v očiach komunistov zradcom, obvinili ho zo „slovenského nacionálneho buržoaizmu“ a poslali ho do väzenia. V čase pražskej jari bol za reformy, o pár mesiacov (po vpáde vojsk) bol už proti nim. Obracanie kabátov ho síce dostalo na vrchol (pár mesiacov po auguste 1968 sa dostal na čelo KSČ, neskôr prezidentom ČSSR), ale nemali ho radi ani jeho podporovatelia, ani nepriatelia. Ako postava z hry Záhradná slávnosť.

Havel už oslovením „Vážený pán doktor“ (namiesto súdruh či súdruh generálny tajomník) spochybňuje legitimitu jeho funkcie a komunistickej strany vôbec. V liste vyzýva Husáka na poctivú úvahu o skutočnom stave spoločnosti v ČSSR. Poctivú, nie tú vytvorenú nájomnými pisálkami a prikyvovačmi. Podľa Havla, stav spoločnosti najlepšie vystihoval permanentný strach občanov. Strach o existenciu, o kariéru, o živobytie. Tento strach bol spôsobený všadeprítomnou štátnou políciou, ktorá mala celú krajinu popretkávanú tenučkými líniami, ktoré sa následne stretávali v jej centre. Množstvo ľudí bolo naplnených beznádejou, že akýkoľvek pokus o odpor voči moci je zbytočný, pretože polícia bola všemocná a mala ľudí všade. Jednou z point Havlovho listu je, že dlhodobý strach sa začína premieňať na ľahostajnosť, letargiu a prispôsobenie. Jedinou starosťou sa stáva prežitie. Viera v hodnoty a dobro sa rozpadáva, spoločenské vzťahy korodujú. V ČSSR bol na prvý pohľad poriadok a pokoj, lenže podľa Havla to bol poriadok a pokoj márnice. Akýkoľvek pokus o aktivitu mimo záujmov Strany bol tvrdo potláčaný. V čase, kedy sa nič nedialo sa strácal pojem o čase. Nastalo „bezčasie“, vákuum, ktoré bolo potrebné vyplniť. Neporiadok ľudských dejín tvorených činmi ľudí nahradili pseudodejiny, vytvorené štátnym úradníkom a plánovačom. Namiesto udalostí, ktoré bežne tvoria dejiny, teraz existovali len pseudoudalosti. Žilo sa od jedného výročia k druhému výročiu, od Dňa tlače po Deň traktoristov, od jedného jednomyselného zjazdu Strany cez jednomyselné zasadnutie plánovacej komisie po jednomyselné „voľby“ po ďalší jednomyselný zjazd Strany.

Tento stav v podstate umŕtvoval aktivitu. Podľa Havla si však komunisti pílili konár pod sebou. Pretože s umŕtvovaním spoločnosti umŕtvovali aj sami seba a tým aj svoje schopnosti umŕtvovať spoločnosť. Havel teda končil list s presvedčením, že aktivitu ľudí nie je možné utlmiť navždy a tak isto nie je možné zastaviť dejiny. Tento výrok bol na rok 1975, 7 rokov po násilnom potlačení Pražskej jari, päť rokov po začiatku normalizácie a v období „ťažkotonážnej stability“ veľmi odvážny. A v tomto čase sa v podstate rovnal formálnemu vyhláseniu vojny komunistickej mašinérii.

Pokračovanie zanedlho :)

Teraz najčítanejšie