Denník N

Seifertova Mamička prvýkrát vo Feldekovom preklade

Keď v roku 1984 dorazila do Československa správa, že Jaroslav Seifert získal Nobelovu cenu za literatúru, režim sa s tým nevedel rýchlo vysporiadať. O udalosti sa písalo až na siedmej strane Rudého práva v kratučkej správe schovanej medzi prejavmi súdruhov. Básnik bol v tom čase už ťažko chorý a hoci mal titul Národného umelca, jeho vzťah s komunistami bol natoľko komplikovaný, že ho dokonca zo začiatku nútili cenu odmietnuť.

Bolo nepopierateľné, že Jaroslav Seifert získal Nobelovu cenu zaslúžene, ako poctu za celoživotné dielo. Milovaný český básnik počas života prežil turbulentné politické udalosti, ktorých bol priamym účastníkom, a z ktorých mnohé sa odrazili aj v jeho tvorbe. Ešte ako mladý komunista v predvojnových rokoch začínal proletárskou poéziou, ale veľmi rýchlo zistil, že režim nie je tým, na čo sa navonok hrá. Jeho rozchod s KSČ a následná kritika strany ho dostali do nevôle a dlhé roky žil na tenkej hrane odmietania a odpúšťania zo strany režimu. Tieto fázy prichádzali v akýchsi striedavých vlnách, kedy bol raz ostro kritizovaný a krátko potom tolerantne prijatý štátnou mocou.

mamicka-2

Básnická zbierka Mamička, ktorá prvýkrát vychádza v slovenskom preklade Ľubomíra Feldeka, vznikla presne na rozmedzí jedného z vlnobití. Na začiatku 50-tych rokov bol Jaroslav Seifert kritikou tvrdo odmietnutý za zbierku Píseň o Viktorce. O 4 roky neskôr však prišla Mamička, a tá na istý čas znamenala pre básnika pokojné obdobie. Poetické obrazy z detstva, ktoré prežil v chudobe, spomienky na mamu, na rodinu, na detské nevyplnené sny a túžby boli možno aj pre neho samého únikom z neustáleho zvierania klieští doby, v ktorej žil.

mamicka-3

Prekladateľ Ľubomír Feldek o tejto knihe povedal, že patrí medzi Seifertove najkrajšie a hoci Nobelovu cenu získal za posledné dielo Býti básníkem, myslí si, že milióny jeho čitateľov veria, že cenu dostal najmä za Mamičku. Pri jej čítaní som si uvedomila, ako málo poézie beriem za posledné roky do rúk. Verše si pýtajú málo času, ale ten čas, ktorý s nimi človek strávi, by mal byť tichý, plynúci dovnútra. Mal by mať krátku predohru, počas ktorej si oči uvedomia usporiadanie riadkov, potom nimi hladko prejdú a na záver môžu ešte chvíľu vstrebávať obrazy a pocity, ktoré vyvolali. Básne z detstva na vlakovej stanici, v pražských uliciach, opisy detailov spájajúcich sa s mamou sa nikam neponáhľajú. Pokojne čakajú na čitateľa, aby k nim pristúpil bez náhlenia sa. Uvedomila som si, že za posledný rok, ak nerátam knihy s detskými básničkami, je toto jediná zbierka básní, ktorú som prečítala. Dobre mi padla. Čas sa pri nej spomalil. Vrátila som sa k nej niekoľkokrát, kým bola celá dočítaná, pričom pár básní som pri návratoch čítala zas a znova. Jaroslav Seifert ich písal nesmierne civilne, zrozumiteľne aj pre toho, kto si myslí, že by mu poézia nebola blízka. Práve preto bol milovaný a rešpektovaný. Básne v zbierke Mamička majú rytmus, rýmy prichádzajú akoby mimochodom, akoby sa s nimi už básnik narodil, akoby inak, než vo veršoch ani rozprávať nevedel. Prekladateľovi Ľubomírovi Feldekovi treba vzdať hold za to, že Seifertova tvorba aj v slovenčine pôsobí rovnako nenáročne a dôverne ako originál.

mamicka-4

Seifertov štýl a poetika výjavov z detstva, spomienky na mamu, ktorá je v jeho básňach vždy láskavá, pracovitá, milujúca, je v tejto knihe pretkávaná rovnako nežnými ilustráciami Jany Kiselovej – Sitekovej. Podieľala sa na tvorbe ilustrácií k mnohým detským knihám a hoci Mamička nie je určená malým deťom, zo sprievodných obrázkov sála čosi rozprávkové a snivé, čo dospelého čitateľa poľahky prenesie do jeho vlastných spomienok.

Knihu na recenziu poskytlo vydavateľstvo Buvik. Foto: autorka

Viac z mojej tvorby a recenzií si prečítate tu.

Teraz najčítanejšie