Sestra

Oľga kričí do telefónu: „Prišli aj k nám, vieš, hovorila som ti, že prídu.“ Ružena sa zháči, nevie o čom je reč, pripadá si, akoby sa práve zobudila, sestra je plná nadšenia, ale ona nechápe. Pretrie si oči, snaží sa pochopiť, nechce byť za hlúpu. Nejde to, skutočne sa snažila. „Oli, ja neviem, nerozumiem ti,“ vysvetľuje opatrným hlasom, nechce ju uraziť. „Nepamätáš sa? Sú na námestí pri kulturáku, večer je to krásne vysvietené, chcem tam ísť dnes večer.“ Ide sa zblázniť, nevie z nej vypáčiť podstatu, snaží sa, ale nič jej to neprinieslo. Stíchne, odmlčí sa, videli sa pred dvoma dňami, v kaviarni pri káve toho spomínala veľa. Prehráva si v pamäti rozhovor, prebrali rozličné témy, bolo toho dosť. Kolotoče, to je ono, spomenula ich tesne pred rozlúčkou, niekoľkokrát opakovala, že prídu aj k nim.

Telefón je zložený, môže si vydýchnuť, občas je to s ňou ťažké. Aspoň, že na to prišla, k nim do mestečka prišli kolotoče. Nechcela jej vyhovieť, nemôže sa len tak ísť zabávať, jej život je trocha iný. Tiež by sa radšej bavila od rána do večera, len tie povinnosti nemá komu posunúť. Sadne si na stoličku a premýšľa, má ju rada, ale to neznamená, že jej splní každé želanie. Nemôže, musí toho skĺbiť tak veľa, nikto to od nej nemôže chcieť, je len jej sestra. Zarazí sa, sestra, to hovorí za všetko, potrebuje ju, musí ju ochraňovať. Okrem nej nemá nikoho, jej spoločníkom je len Downov syndróm.

Podíde k oknu s telefónom v ruke, spojí sa s ňou. „Prišla som na to, na námestí sú kolotoče.“ „Trafila si, sestrička, čakám ťa, pôjdeme sa vyblázniť,“ srší z nej nadšenie, skoro ako malé dieťa, keď získa hračku. „Dobre, prídem po teba.“ Ružene sa zalesknú oči, je to jej sestra, dospelá i dieťa v jednom.