Sestry

Slnečné lúče sa predierali poza mraky, dnešné počasie je také zvláštne, z každého trocha. V čase, keď Kristína vstávala poletoval sneh, boli to nádherné biele vločky. Stačila chvíľka a na balkónovom zábradlí sa vytvorila snehová čiapka. Čerstvá vrstva bielej nádielky prikryla tú predošlú, už čosi vyše týždňa majú pekne bielo, teda aspoň mimo chodníkov. Na tých sa u nich sneh neudrží, postarajú sa o to lopaty, odhŕňače alebo poriadna dávka soli.

Načiahla sa na hornú policu, vzala z nej malé papierové vrecko. Do každého hrnčeka nasypala rakytník, teraz v zime sa uplatnia sušené plody. Pamätá si presne miesto, kde ich boli s Paľkom zbierať, bolo ich tam neúrekom, ani namáhať sa veľmi nemuseli. Bolo to uprostred krásnej prírody, čaj z nich je potom plný zdravia. Presne takto to má rada, odpozorovala to za dlhé roky od babičky, zasvätila ju do sveta byliniek a iných zdravých plodov. Trocha kokosového cukru a nápoj pre zdravie je hotový.

Jeden hrnček si prenesie na stôl, posadí sa na rohovú lavicu. Opatrne sŕka, horúci je, ale chutí výborne. Rukami sa oprie o stôl, na tvári cíti teplo zo slnka, sneženie vystriedali slnečné lúče. Prenikajú cez okno a ohrievajú všetko, čo im príde do cesty. Kika sa nedá ponúkať, natočí sa smerom k oknu, cíti sa príjemne, zvnútra ju zahrieva čaj a o zvyšok sa stará slnko.

„Dobré ránko,“ objaví sa vo dverách Eva a slastne sa naťahuje. „Vyspala si sa dobre?“ „Raz som sa prebudila, ale potom som stvrdla. Čo máš?“ nazerá do pripravených hrnčekov. „Hádaj,“ nabáda ju Kika. Eva skloní hlavu a ovoniava: „Netuším, nič také som ešte nepila.“ „Neblázni, nepoznáš rakytník?“ nechce veriť Kika. „Vážne, nikdy som ho nechutnala, viem len, že kdesi v časopise som o ňom čítala.“ Po sestriných slovách zostane Kristína ako obarená, zvláštne, ani nevedela, že sú také odlišné, ona je na bylinkách priam závislá. „No vidíš, musíš k nám chodiť častejšie.“ Eva si sadne k sestre, pred seba položí rakytníkový čaj a usmieva sa, na lícach sa jej robia typické jamky. „Hm, keby to nebolo tak ďaleko.“