Sexuálny život pod dohľadom svokry
V maličkej novohradskej obci Hradište každoročne organizujeme Stretnutie priateľov regionálnej histórie. Veľmi ma teší, že táto akcia už má aj prvé hmatateľné výsledky. Minulý rok sme sa tam s Jánom Aláčom z Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote (tento blog vznikol v spolupráci s ním) dohodli na spolupráci pri reedícii novely Samuela Činčuráka Tajní vrahovia (1928). Tento rok (25. novembra) by sme práve na treťom ročníku Stretnutia mali knihu predstaviť. Činčurák v tomto diele rozoberá jednodetstvo, jav, ktorý sužoval evanjelické časti najmä juhu stredného Slovenska v druhej polovici 19. a prvej polovici 20. storočia. Súdobí autori jednodetstvo označovali ako morovú ranu a hroznú obyčaj (Ľ. Bazovský, 1929), chorobu národa (J. Č., 1930) či kliatbu nášho kraja (I. Čičmanec, 1934). Ako píše Ján Aláč: „Nešlo o samoúčelné zdramatizovanie textu. Išlo o obdobie, keď tento problém reflektovali predovšetkým tí, ktorých sa bytostne dotýkal (evanjelickí kňazi a predstavitelia evanjelickej cirkvi, okresní náčelníci či učitelia). S dôsledkami jednodetstva boli dennodenne konfrontovaní a existenčne ich prežívali. V neposlednom rade videli dôsledky v podobe zániku celých rodín, úpadku cirkevných zborov a celého evanjelického Novohradu.“
Som nesmierne rád, že sa Ján Aláč podujal k Činčurákovmu textu spracovať odbornú štúdiu a tým načrtnúť aj jednu „temnejšiu“ kapitolu minulosti Novohradu, ktorá viacerými svojimi dôsledkami presahuje aj do súčasnosti, a to v omnoho väčšej miere než si to uvedomujeme. Pri definícii jednodetstva si pomôžem opäť citátom zo štúdie: „Bol to jav, ktorého podstatou bola regulácia pôrodnosti v podobe nepísanej no o to pevnejšie zakorenenej normy – modelu rodiny s jedným, respektíve dvomi deťmi. Model jednodetnej rodiny, presnejšie model zúženej reprodukcie, sa začal presadzovať od začiatku 19. storočia, hoci v niektorých častiach Uhorska je doložený aj v 18. storočí. Za hlavný dôvod presadenia je považovaná ochrana roľníckeho prostredia pred schudobnením. Jeho dôsledky sa výraznejšie rozvinuli koncom 19. storočia a v celej svojej šírke sa prejavili v dvadsiatych a tridsiatych rokoch 20. storočia, keď kulminovali v súvislosti s veľkou hospodárskou krízou. Mať jedno dieťa bolo v prostredí evanjelikov v regiónoch Novohrad, Hont a Gemer-Malohont nepísaná, no o to pevnejšia norma. Mať v rodine viac detí bolo hanbou aj napriek tomu, že ľudia si museli uvedomovať riziká, ktoré, vzhľadom na charakter zdravotnej starostlivosti a vysokú detskú úmrtnosť, boli vysoké. Tých rizík a negatívnych dôsledkov však bolo nepomerne viac.“
Asi nie je ťažké predstaviť si, že v danom období boli s nelegálnymi potratmi spojené obrovské zdravotné riziká. V bezmála 80 normostranovej štúdii sa autor okrem nich venuje aj príčinám vzniku jednodetstva, jeho rozšíreniu či javom, ktoré ho sprevádzali (magická i reálna antikoncepcia, možné motivácie pôrodných babíc k vykonávaniu týchto zákrokov i represívne opatrenia, hospodárske príčiny a dôsledky, zánik celých rodín, zmena konfesionálnej štruktúry v regióne atď.).
Na ukážku som vybral ešte úryvok z časti štúdie, ktorá sa venuje magickej antikoncepcii a antikoncepcii: „V Chrťanoch mladej neveste pri odchode na sobáš do evanjelického kostola matkocirkvi v Závade, dali jeden struk cesnaku preto, aby mala len jedno dieťa. Koľko položila nevesta prstov na chrámovú kľučku pri vstupe do kostola, toľko mala mať detí v manželstve. V Slovenských Kľačanoch ľudia nenávideli sovu a kuvika, pretože sa na zimu prisťahovávali z hôr do stodôl v obci. V stodolách boli potom dedinčanmi prenasledovaní, pretože ich večerné kuvikanie a húkanie znamenalo vraj ‚plod u ženských‘. Ich vyháňaním si preto chránili jednodetstvo. V Turom Poli, keď žena prišla z vácky (obradová očista šestonedieľky ukončujúca obdobie šestonedelia, počas ktorého bola žena považovaná za nečistú) domov, staršie ženy jej radili, aby si sadla rýchlo na mažiar, aby nemala hneď deti.
Uplatňovanie jednodetstva znamenalo v priestore, kde sa presadilo, sformovanie osobitej sexuálnej hygieny. Z antikoncepčných praktík bola využívaná súlož počas menštruácie alebo prerušovaná súlož. Riešením bolo aj oddelené spávanie manželov, či dokonca vyhýbanie sa pohlavnému styku. Dohľad nad sexuálnou abstinenciou mávala často svokra alebo gazdiná. V dedinskom prostredí to boli predovšetkým ženy – gazdiné, ktoré nielen v rodinách, ale v celých spoločenstvách zabezpečovali dodržiavanie platných noriem, v tomto prípade jednodetstva. Dialo sa to aj napriek tomu, že predovšetkým ony boli konfrontované s tragickými dôsledkami.
Sexuálna abstinencia sa prejavila nárastom mimomanželských vzťahov, ktorých dôsledkom bolo nezriedka aj nechcené tehotenstvo. V dobových matrikách sú deti pri krstoch označované ako: ‚z nečistého lože‘ alebo ‚nepoctivý pôvod‘. V jednodetných oblastiach sú doložené aj prípady pohlavného styku so zvieratami mužov i žien (BOTÍKOVÁ, M. zost.: Tradície slovenskej rodiny. Bratislava 1997, s. 157).
Ako antikoncepčný prostriedok bol využívaný sedací kúpeľ v roztoku horkej soli. Pre vyvolanie potratu bola užívaná pálenka, v ktorej tri dni máčali bielu ľaliu. Z rovnakého dôvodu ženy skákali z vyššieho miesta, nahýnali sa cez okraj suda, kúpali sa v horúcej slanej vode, ale napríklad tiež čo najdlhšie dojčili, pretože podľa vtedajších predstáv počas dojčenia žena nemôže počať. Na vyvolanie potratu bol používaný odvar z borievky netatovej, resp. netaty (Juniperus sabina). Ak nepomohli praktiky tohto typu, riešením bola interrupcia. V hontianskom Cerove staršie ženy masážou vypudzovali z lona tehotnej ženy zárodok obyčajne 3 – 4 mesiace pred pôrodom. Nechcené otehotnenie bolo tiež riešené prepichnutím plodu vretenom, ‚vyškrabávaním‘ alebo ‚vytiahnutím‘ plodu. Pri takýchto neodborných a riskantných zákrokoch boli častým dôsledkom infekcie spôsobujúce zdravotné komplikácie s nezvratnými následkami v podobe trvalej neplodnosti. Nezriedka takéto zákroky končili aj smrťou.“
Toľko na úvod k jednodetstvu. Uvedomujem si, že v tomto blogu som tému len načrtol, takže zrejme ostalo viac otázok ako odpovedí. Ešte sa mi žiada dodať k novele Tajní vrahovia, že Činčurák bol pravdepodobne len jedným z dvoch autorov, ktorí jednodetstvo spracovali v literatúre (druhým bol J. C. Handzo a próza Prázdne sú kolísky), tým viac treba oceniť jeho odvahu. Koniec koncov, za túto knihu sa na jeho hlavu zosypalo množstvo kritiky, keďže mnohí sa v jeho knihe našli (písal som o tom tu).
Štúdia Jána Aláča mala byť pôvodne aj súčasťou zborníka zo Stretnutia priateľov regionálnej histórie 2017, ale keďže zborník už i tak výrazne prekročil plánovaný počet strán (528 namiesto 400), ostane len časťou druhého vydania knihy Tajní vrahovia. Ak by ste si ju chceli prečítať celú, môžete ju získať podporou zborníka na tomto linku (treba si vybrať príslušnú odmenu) na martinus.sk.
