Denník N

Si slobodný ako vták, súdruh. To nie je kompliment. To je rozsudok smrti

Môže si človek uprostred genocídy nič nevšimnúť? Kto boli Červení Khméri, odkiaľ prišli, čo urobili a kam zmizli? Na slovenský trh prichádza vynikajúca kniha o Kambodži.

Lumphat, bývalé hlavné mesto provincie, už neexistuje. Veľký kruhový objazd zarástol. Na vodárenskej veži sú stopy po streľbe. Cestu z oboch strán lemujú veľké bombové krátery naplnené vodou. 

Človeku môže pripadať čudné, že zmizne celé mesto, v skutočnosti to až také čudné nie je. Stačí jeden nálet B-52. Výsledkom je pás totálnej deštrukcie, všetko je zrovnané so zemou. Jeden náklad pokryl územie takmer kilometer široké a vyše tri kilometre dlhé. Toto nie sú čísla. Niekdajší Lumphat je realitou. Proti tomuto sme demonštrovali. Proti Kissingerovým bombám. Tajným.

Kambodža bola malým ihriskom veľkej studenej vojny, nielen chudobným, ale aj slabým štátom. Zo susedného Vietnamu do nej prenikali partizáni, proti partizánom zasiahli Američania. Kobercovými náletmi. Dialo sa to na území suverénneho štátu, bolo to utajené. Takto to dopadlo.

Pol Pot, zdroj Youtube

Úprimne, je to komplikované.

Na začiatku je režim generála Lon Nola, ktorý je krutý a je generál a Američania ho podporujú, lebo taká bola logika studenej vojny. O tom nie sporu.

Potom je princ Sihanuk, rešpektovaný, tradičný a aristokratický, potom prídu Červení Khméri a aristokratický princ Sihanuk je zrazu vtiahnutý do politiky. Podporí Červených Khmérov. Taká je zas logika skutočnej politiky.

No a potom sa Červení Khméri ujmú moci, z Kambodže urobia Kampučiu, z chudobnej spoločnosti ešte chudobnejšiu, z uzavretej krajiny ešte uzavretejšiu. Preto chýbajú informácie, preto chýbajú čísla. Odhady sa za štyri roky pohybujú od stoviek tisícov mŕtvych po niekoľko miliónov. Hovorí sa o celej pätine Kambodžanov, ale okrem počtu mŕtvych nie je známy ani počet obyvateľov.

Isté je, že Kambodža plynule prešla z kolonializmu cez studenú vojnu rovno do genocídy. Má to logiku. Je to komplikované.

Z hesiel Červených Khmérov

Ktosi povedal, že vtedajší záujem o malé, chudobné krajiny za horizontom pramenil z egoizmu. Rok 1975 bol rokom studenej vojny. Každý malý lokálny konflikt mal potenciál zmeniť sa na globálnu vojnu s jadrovými zbraňami, keby sa doň zaplietla veľmoc. Preto bolo dôležité udržiavať si prehľad o dianí v Angole, Kambodži či na Kube.

Mnohí v Západnej Európe s Červenými Khmérmi sympatizovali. Komunizmus mal stále svoj apel, vojnu vo Vietname nemohol podporovať nikto a na malej krajine, ktorá sa snaží zariadiť podľa seba a samá pre seba, je čosi sympatické.

Peter Fröberg Idling sleduje stopy švédskych novinárov zo Spoločnosti priateľov Švédska a Kampučie, ktorí sa do krajiny vybrali. Áno, zrejme boli predpojatí. Keď sa vrátili, písali reportáže o Kampučii, ktorá prechádza premenou. Hovorili Švédsku o krajine, ktorá sa stavia sa na vlastné nohy. Vie, čo chce a ide si za svojim cieľom.

Lenže: písali to, čo videli? A čo vôbec videli? Môže si človek uprostred genocídy nič nevšimnúť? A prečo by nemohol? Žiadna genocída, všetko sú to falošné správy, povedal predsa aj Noam Chomsky a Sven-Oskar Ruhmén z Aftonbladetu vpád Červených Khmérov do Phnom Penhu opísal takto:

Pre švédskeho diváka to bol fantastický pohľad. Osobne som nič krajšie nezažil. Zaplavilo ma šťastie a úľava, neubránil som sa slzám.

Vzápätí sa všetky telefóny, rádiá a ďalekopisy odmlčali.

Koho je to chyba? Opäť – je to komplikované.

Zdroj: Martinus.sk

Až do polovice 50. rokov minulého storočia malo len minimum obyvateľov Kambodže stredoškolské vzdelanie. Na univerzity sa chodilo do Francúzska a práve v Paríži vznikli aj Červení Khméri. Vtedy boli ešte študenti.

Tam vznikla ideológia, ktorá miešala extrémny komunizmus s návratom ku koreňom a boj proti imperializmu s nacionalizmom. Hovoríme o návrate do doby kamennej v spojení s tým najhorším z Georga Orwella.

Mestá boli v rozpore s ideálmi – mestská dekadencia verzus vidiecka dokonalosť, korupcia verzus cnosť, komercia verzus solidarita. 

Bolo to rýchle. Mestá sa z týždňa na týždeň vyprázdnili, súkromné vlastníctvo zaniklo, zanikol jedinec. Zanikli peniaze; ak nezanikli, tak zaniknúť mali túžby, sny, individuálne potreby. To všetko za cenu obrovských ľudských obetí, krajina bola zrazu plná nepriateľov. A namiesto blahobytu čoskoro zavládol hlad.

Ideológie vždy nenávidia iné ideológie, preto bolo zrušené aj náboženstvo, a predsa jeden z budhistických mníchov povedal toto:

Za Červených Khmérov bolo fajn to, že človek bol zbavený zodpovednosti. Neboli ani rozbroje či trestné činy. Keby nám poskytli jedlo, zdravotnú starostlivosť a vzdelanie, boli by dobrí. A keby nezniesli zo sveta toľko ľudí.

Pripomína nám to niečo z dneška? Nepripomína?

Nehovoríme o desaťročiach ako pri Stalinovi, vládu Červených Khmérov nesprevádzala žiadna svetová vojna ako Hitlerovu. Stačili štyri roky presadzovania ideálu. V zrážke teórie s praxou teória zvíťazila a nebrala ohľad na okolnosti.

Málo sa vie: nebol čas rátať mŕtvych a počas revolúcie na mŕtvych aj tak nezáleží. Väzenie Tuol Sleng prežili šiesti ľudia.

Málo sa vie aj o tom, kto vládol: moc držala v rukách hŕstka neznámych tieňov. Brat jeden bol Pol Pot. Dvojka bol vicepremiér Nuon Chea. Ale nie vždy. Poradie sa totiž pravidelne menilo, aby zmiatlo prenasledovateľov. Bol to opak kultu osobnosti. Extrémna, zvrátená rovnosť.

Červení Khméri vyvraždili podstatnú časť svojich spoluobčanov, potom v ďalšom prevrate o moc prišli a stratili sa v džungli, z ktorej sa len nedávno vynorili. Pol Pot z nej ešte v 90. rokoch poskytoval rozhovory. Napríklad takýto:

NOVINÁR: Chcete sa ospravedlniť za utrpenie, ktoré ste spôsobili?
POL POT (zmätene, tlmočníkovi): Mohli by ste zopakovať otázku?

Ako sa Červení Khméri na svetovom javisku z ničoho nič zjavili, tak z neho nakoniec aj zmiznú. Sú unavení a starí, zabudnutí a nepodstatní. Ostane po nich krajina, ktorá prežila genocídu. Prešli roky, stále o nej však existuje minimum konkrétnych údajov, taká dokonalá bola izolácia. Hraničím so Štefanom Hríbom, pozdravujem.

Pol Potova manželka si v posledných rokoch nepamätá, že jej milovaný Pol Pot je mŕtvy; nespomína si ani na revolúciu či hnutie, ktorému zasvätila celý život. Nespoznáva ani vlastnú sestru. 1. júla 2003 oznámia, že skonala. Pohreb sa koná v ten istý deň.

Je koniec.

Kniha Petra Fröberga Idlinga Pol Potov úsmev je práve preto taká vzácna. Chýbajúce fakty dopĺňa, nahrádza ich ústnym svedectvom a z neho potom nevyhnutne vyplýva poznanie, ku ktorému na konci knihy dospieva aj autor:

Čo ostáva z jendoznačnosti? Revolúcia, v ktorej mali ústredné teórie prednosť pred lokálnymi podmienkami. Nekompromisnosť. Tradičné násilie priživujúce sa na krutosti občianskej vojny.

A ešte čosi.

Jednoznačné, dvojznačné, trojznačné. Čo je príčina a čo následok?
Nech už je to akokoľvek, neostáva mi iné, ako vyhlásiť, že Demokratická Kampučia bola jeden z najhorších, ak nie najhorší režim v modernej dobe. Kombinácia neopísateľnej brutality a často ohromujúcej nekompetentnosti.

Beseda s autorom sa uskutoční dnes. Radi ma môžete mať tu.

Teraz najčítanejšie