Si učiteľka

Deň pred

Všetko to udrie večer pred nástupom do školy. To, čo všetko ma naučili počas letného tréningu Teach for Slovakia, sa mi zmieša v hlave. V električke cestou domov mi príde nevoľno. Zajtra nastupujem, hešteg zmena, aby všetky deti uspeli, nesmieš zlyhať, musíš myslieť pozitívne, aby si splnila stanovené ciele, akademický pokrok, všetko sa dá, keď chceš!

Večer plačem schúlená v posteli. Peter sa vráti domov z nákupu z Tesca Express uprostred najhoršieho štádia. Položí avokádo na stôl, úbohý Peter, už týždeň robím plány, učebné osnovy a múdre ciele, iba po ňom kričím a vrčím, hnevám sa, že mi nerozumie, že mi nevie pomôcť. Potom sa hnevám na seba, že som zlá, lebo on sa snaží, chce porozumieť, laminuje pre mňa tabuľky a vystrihuje obrázky, ani raz sa nesťažuje. Ani raz nie je na mňa zlý.

Môj mozog pracuje na plné obrátky, nevie sa upokojiť, je neustále v strehu, mojim to-do listom robí to-do listy. Si učiteľka. Sníva sa mi, ako ma mentor karhá, že som málo zábavná a potom tancuje pred deťmi. Romči.

Romči bol môj mentor na basecampe, intenzívnom prípravnom kurze, kde ma naučili všetko, čo viem a všetko, čo som zabudla. Skamošili sme sa a aj vďaka nemu som ostala príčetná. Moje volanie  „haló, haló!“ po deťoch na letnej škole nazval veľmi neefektívnou haló technikou. Romči. Záchrana. Super mentor.

Ale Romči musí ostať mentorovať mojich Teach kolegov na východe Slovenska, nestíha dochádzať za mnou do Levár. Svoju novú mentorku nepoznám tak dobre. Neviem, či jej môžem zavolať, že fúha, ja to asi nedám, toto bola chyba, okamžite končím.

Dopijem víno a plačem Petrovi v náručí, že toto bol najhorší nápad na svete, či mi preskočilo. Plačem, že to nedám a s hanbou ma z Levár vyhodia. Hovorím, že som radšej mohla asistovať na nejakej reality šou alebo písať Búrlivé víno. Žiaden sense of possibility. Všetko, čo by si mal myslieť, čo by mal cítiť a vedieť človek z Teach for Slovakia, mám v ten večer na nule. Toto sú tie doliny zúfalstva, ktoré nám na basecampe spomínali?

Peter ma dlho utešuje. Že sa len učím a možno nemusí byť všetko úplne perfektné. A že tá mentorka Kristi bude super ako Romči. Nakoniec mi Peter objedná pizzu aj so šampiňónmi, aj s kukuricou. Ešte si žijeme na vysokej nohe.

Nad pizzou sa upokojím. Teplé cesto mi obalí orgány, spomalí pulz. Slzy dôjdu. Je mi lepšie. Napíšem mojim dobrým kamoškám – kolegyniam z Teachu, že som plakala, a ony ma trošku utešia a trošku sa boja so mnou. Zaspím a celú noc sa mi sníva o žiakoch.

Deň prvý

Dostala som štyri kytice a bonboniéru. Deti boli zmätené, nevedeli, či som ich spolužiačka z druhého stupňa, alebo tá nová učka. Dvaja mi stihli povedať, kto je v triede ten zlý. Ja som si z toho vyvodila, kto je v triede bonzák. Bola som s nimi len päť minút a predýchavam to celé poobedie. Zajtra štyri triednické. Sense of possibility stúpa. Z nuly na jednotku. Ale aj malý pohyb, je pohyb vpred.

Deň druhý

Detí je priveľa. Sú živé, úplne iné, ako tie na letnej škole. Žiadne techniky z knihy o tom, ako učia šampióni, na nich neplatia. Majú ich v paži. Ešte dvíhajú obočie, že čo na nich skúšam. Jeden chlapec z triedy deklaruje, že žiada, aby boli aj štvrtáci v školskom parlamente, lebo on chce na tejto škole spraviť naozajstnú zmenu. Má oblečené tričko Vodka, connecting people. Má deväť rokov. Moje úlohy ho nudia, vraví si, že sú pre hlupákov.

Cestou domov volám mojej dobrej mame, učiteľke pred dôchodkom, výchovnej poradkyni, s niečím mi pomôže, v niečom poradí, čosi navrhne. Opäť mám sense of possibility na nule, vravím si, toto nedám. Čo som si myslela?

Moji kolegovia z Teach zatiaľ postujú selfíčka s deťmi a videá, kde deti zborovo spievajú pieseň o pravidlách, a ešte sú aj šťastné. Moju dnešnú džungľu vďakabohu nikto nenatáčal.

Prídem domov a pripravím strašne veľa lesson plánov. Som taká unavená, že vôbec netuším, či sú dobré, alebo zlé. Som šťastná, že som niečo vymyslela. Peter zatiaľ chodí po Bratiske po mojich kamošoch a zbiera veci, ktoré mi darovali pre deti. Peter. Záchrana. Nádych.

Ďalšie týždne

V triede mám chlapca, ktorý dostane záchvat vždy, keď dostane zlú známku. Nechystá sa do školy, takže každý deň mu píšem do žiackej, že si čosi nedoniesol, že zabudol úlohu, že zase nemá pravítko. Neviem, čo sa deje, ešte mu nerozumiem. Beriem ho do kabinetu upokojiť sa, utiera si predo mnou do rukáva sople a občas je ku mne vulgárny, často ma nenávidí. Som bezmocná, môžem mu maximálne podať vreckovky a varovať esemeskou mamu. Nikdy sa na neho nehnevám, lebo to neviem, je to nad môj limit. Niečoho sa bojí a ja neviem, čo to je. Ako by som sa správala ja? Aká by som bola na jeho mieste ja?

Chlapcov v triede si neviem získať, nerozumiem im, v ich vzťahoch sa neviem orientovať. Jeden deň sú kamaráti na život a na smrť, druhý deň sa nenávidia. V zúfalej snahe im porozumieť, pozerám celý víkend ich youtube videá. Všetci chlapci sú youtuberi. Moje obľúbené video sa volá Kočka žere trávu. Vo videu naozaj mačka žerie trávu.

V triede mám žiaka, ktorého na inej škole šikanovali tri roky. Má ADHD a ADD, ďalšie poruchy učenia. Je jednoducho zvláštny, takým spôsobom, ako to ostatné deti nemajú rady. Trikrát do týždňa mi plače v kabinete, pretože sa mu niekto vysmeje, niekto po ňom čosi hodí alebo ho proste nechcú počúvať.

Máme športový deň. Deti sa majú voľne hrať na štadióne, väčšina robí saltá a premety, modlím sa, aby nepadli na hlavu a neumreli. Tento žiak medzi nimi tápa, nevie sa pridať, nevie sa zapojiť. Ani ja sa neviem. S mojím čudným žiakom sedíme na trestnej lavičke, pozorujeme kričiace deti a on mi hovorí o jeho súrodencoch, o mame, o otcovi, o tom, kam sa chodí bicyklovať. Veľa počúvam. Spýta sa ma z ničoho nič na siamské dvojičky, lebo to on robí, a spoločne ich googlime. Keď odchádzame, povie mi, pani učiteľka, vy ste jeden z mála ľudí na svete, s ktorými sa viem dobre porozprávať.

Počas tretieho týždňa príde za mnou jedna mamička a oznámi mi, že berie dieťa zo školy a posiela ho inde. Matka hovorí, že im nevyhovuje môj priateľský štýl a nové metódy. Ale nemám to brať osobne. To ale je osobné, vyhŕknem, lebo mi to príde ľúto, lebo sa hnevám.

Tieto tri týždne sú príšerné, ťažké. Každý môj pracovný deň má asi šestnásť hodín. Zatiaľ spím osem, ale okrem spánku a školy nič neexistuje. Hodiny plánujem matematiku, slovenčinu a aj tak to vybuchne. Na deti som strašne prísna. Mám pocit, že neustále čosi prikazujem a zakazujem, stále dohováram, je mi to proti srsti. Moji žiaci ma neznášajú, moje progresívne listy ospravedlnenia ich otravujú, prajú si starú učiteľku.

Riaditeľ a zástupkyňa ma utešujú a sto hodín mi hovoria všetky negatívne historky s rodičmi a deťmi, na ktoré si spomenú. Toľká dôvera ma dojme. Netuším, či si ju zaslúžim, sú to len tri týždne, pochybujem o sebe každú sekundu.

Pobalím si veci, v mojej triede je ako po výbuchu, kolegyňa to stihne skomentovať, že moje deti majú všade bordel a musím si na to dávať pozor. Moje deti sú čudné, majú všade neporiadok, nevedia čo so sebou, presne ako ja. Keď sa pozriem na tie nevyložené stoličky, plné lavice papierov a nevyhodené papiere od keksíkov, prvýkrát k nim cítim skutočnú náklonnosť a silné pochopenie.

A teraz

Začína október. Keď idem o šiestej ráno na vlak, je fakt zima, fučí a prší. Vstávania som sa bála najviac a nakoniec je to tá najľahšia časť dňa. Často sa zobudím už o štvrtej s myšlienkou, či som na niečo nezabudla. Na veci sa snažím prichádzať sama a postupne. Krok za krokom. Tak majú bordel. Tak sa mlátia vankúšmi. Nedá sa všetko naraz, za deň, za týždeň, za mesiac. Dva roky asi budú málo.

Na mimoriadnom rodičovskom sa zástupkyňa rodičov pýta či majú voči mne výhrady. Rodičia, dvakrát starší odo mňa, na mňa hľadia, pomaly zdvíhajú ruky, tak ako ich deti, keď si nie sú isté odpoveďou. Na chvíľu zatvorím oči a čakám paľbu. Som maximálne spokojná. Pani učiteľka je naozaj skvelá. Nemám čo vytknúť. Moja dcéra chodí šťastná do školy. Konečne pozitívna motivácia. Odľahne mi.

Deti mi občas darujú pekný odkaz. Niekedy mi poďakujú. Ráno ma objímu. Jedno dievčatko, ktoré som mala prvý týždeň po škole, sa teraz tak snaží, že sa tomu ťažko verí. Tento týždeň mi prvýkrát odpísali na odkaz, ktorý som im nechala na tabuli. Dnes prvýkrát ostali so mnou po škole dobrovoľne, aby mi robili spoločnosť.

Mesiac aj týždeň. Prežila som a idem ďalej.