Denník N

Šibnutý švihák, rockový špinavec. Nick Cave, odklínač duší

Nick Cave, Palalottomatica, Rím
Nick Cave, Palalottomatica, Rím

Nick Cave zakončí v týchto dňoch osemtýždňové tour v Tel Aviv. Koľkokrát ho človek vidí naživo? Dvakrát či třikrát to ne, i jednou je moc. Rím, Palalottomatica, je skoro půlnoc.

I wake up, I write, I eat, I watch the TV, I write. – Nick Cave

Nick Cave. Už sa míňajú tak špecifické rockové postavy. Keď bol mladý, ženy aj muži chceli vyzerať ako on, lebo sa to dalo. Dnes by sme si želali, aby bol náš il Pardino, našim krstným otcom, austrálskym Marlonom Brando vždy v príznačnom saku a košeli. Neverím, že ste si aspoň jedenkrát nevyskúšali chôdzu z klipu Jubilee Street. Aspoň jedenkrát sa zatváriť ako Nick Cave. Nejde to. Našťastie.

Kosovo, Prizren a festival dokumentárnych filmov, rok 2014. Dobre si to pamätám ako v jedno popoludnie inak rodinnú atmosféru nalomili davy. Desať rokov po Straight to you vznikol dokument 20 000 Days on Earth a mňa prekvapilo v akej caveovskej karanténe som dovtedy žila. O Caveovi som nepočula. Ako to, že o Joplin, Iggy Pop hej, o ňom nie. Ani žiaden plazivý indikátor na Facebooku, na YouTube, ani nič. Bez prípravy. A potom: ako to, že caveovský kult je tak intenzívny? Lebo veď osoby mladšie odo mňa tam o ňom vtedy rozprávali suverénne; poznali jeho hudbu z čias The Birthday Party, akoby značku Nick Cave dostali do vienka kulturológie života. Thats How I Met Nick Cave. No, šok.

20 000 Days on Earth

,,Konať podľa zlej idei je lepšie, ako nekonať, pretože hodnotu myšlienky nikdy neuvidíme, kým ju nevykonáme. Myšlienka môže byť najmenšou vecou na svete, plamienok, ktorý chránime a modlíme sa, aby ho búrka, ktorá zúri, nezahasila. Ak plameň ochránite, môžu vďaka nemu vzniknúť veci masívne a silné a meniace svet. (…)“

Znejú Caveove slová z filmu 20 000 Days on Erth, kde vidíme snímky Nicka ešte s oboma synmi. Koľkí sme to už napísali? Že na pódiu sa ukázal takmer po dvoch rokoch, lebo jeho syn spadol pod vplyvom drog z útesu? Mal 15 rokov. Bolelo, Nick drogoval tiež. Jack Barron, ktorý sa v auguste 1988 s frontmanom Bad Seeds snažil spraviť rozhovor a ktorého Cave napadol slovne aj fyzicky, pre NME napísal: ,,Cave je hlas zúfalstva na scéne. Pokúša sa exorcizovať duchov vo svojej hlave obmedzenými prostriedkami. Zraniteľnosť, sentimentálnosť, horkosť, abrazivita, humor, morbidita. (…) Je hypnotický.“ Nick mu nakoniec o drogách porozprával. Nick nechal diktafón ísť, no tá časť rozhovoru sa po dohode na verejnosť nedostala.

Po smrti dieťaťa nasledoval boľavý album Skeleton Tree; asi preto sme si mylne mysleli, že toto bude trúchliace tour. Osemtýždňovú šnúru po Európe Bad Seeds končia dnes v Tel Aviv, hrali tam aj včera. A čo si povedal Cave o bojkote Izraela, ktorým palestínska spoločnosť žiada lídrov svetovej kultúry aby v Izraeli nevystupovali? Možno, že lepšie je konať, ako nekonať. Thom Yorke z Radiohead bol za ignoranta, keď sa pred júlovým koncertom v Tel Aviv bránil, že muzikanti nie sú politici a že gitarista Greenwood má fanúšikov na oboch stranách. Fanklub Cavea kritizuje priamo na stránke, no časť ľudí argumentuje, že potom nech sa nehrá rovno v polovici sveta, ktorý je v konfliktoch. A tak Nick hral. A hral aj v Ríme, videla som to; raz nestačí, no bude asi musieť. Také veci nie sú na permanentku.

Bad Seeds tour zachytený na Instagrame

Monštruózny, nežný; básnik, čo vraždí

,,Slová, ktoré som počas rokov napísal, sú len dyhy. Existujú pravdy, ktoré ležia pod povrchom slov… Pravdy, ktoré bez varovania povstanú ako hrby morskej príšery a potom sa stratia. To, čo pre mňa znamená vystúpenie a pieseň, je nájsť spôsob ako vylákať monštrum na povrch, vytvoriť priestor, kde kreatúra prelomí to, čo je skutočné a nám známe. Taký je. Monštruózny, nežný, doskáče k piánu, zahrá pár tónov, zahodí mikrofón. O chvíľu sa hodí na kolená, v septembri mal šesťdesiat.

,,Something happens on stage“ – Nick Cave

From Her to Eternity. Cave je šibnutý starý špinavec. Neviete dňa ani hodiny. Neviete, kedy to začne rinčať, dymiť, kedy vám odletí hlava, kedy to potom náhle ustane, z čoho ostanete nervózni. Bad Seeds sú extrémne precízni hudobníci. A Warren Ellis píli, píli na tie husle, v inej chvíli sa nimi v agónii oháňa, skáče po kresle, vlasy mu vejú; ak by ho Cave nenašiel, mysleli by sme si, že to bláznovstvo je ojedinelé. Keď sa však na nich dívate spolu, hýriacich v absolútnom šialenstve tónov, za vlastného vískotu sami pomaly lákate monštrum na povrch. A to je dobré.

Po decentnom vampírskom úvode s Anthrocene, Jesus Alone, Magneto z posledného albumu, sa Palalottomatica ešte ostýchala. I am transformimng, I am vibrating, look at me now; keď sa zrazu s týmto textom Jubilee Street zrýchli, svetlá sa idú zblázniť, tamburína trieska o činely, chápeme, že toto bude rošambo. Obrovská rocková párty, dušičky sú vo vare, lebo tá gradácia. Veď viete, aké ňuňu intro má Jubilee street a potom toto hudobné znásilnenie.

Také biblicko-rockové spoločenstvo

,,Také, ktoré neznamená zdieľanie alebo účasť, ale spoločenstvo v náboženskom zmysle,“ Carlo Massarini pre Ondarock recenzoval, že na koncerte Nicka Cavea v Ríme mal až religiózny pocit, že všetci sme jedno. ,,Nikdy som nepocítil, že by umelec oslavoval rituál spoločenstva ako Nick Cave. Telo a krv.“ Massarini prežíval koncert ako oslavu rituálu, nebolo to tým, že bol blízko Vatikánu. Oliver Rehák, ktorý Cavea zažil v Prahe, mal podobný pocit: ,,Misionár aj kazateľ, ktorý neslúži omše v kostoloch, ale v koncertných halách po celom svete.“ Toto spojenie nastalo v mojej hlave až potom, ako desaťtisícová hala nezaváhala a od prvých tónov zaťahovala Into My Arms, rockové zjavenie ich pastiersky doprevádzalo na piano. (Pomalá pieseň, kde slová nelavírujú medzi tónmi, to umožňovala. Lebo tak skús svorne zanôtiť Higgs Bossom Blues. Alebo Girl in AmberI need you, ktoré nasledovali.) Into my arms, o, Lord, keď s posledným refrénom utíšil Cave seba i piano a rázny a jednotný zborový spev sa plazil po stenách haly, bol to spirituálne taký ten pocit blízky Tichej noci cez polnočnú. To prirovnanie je komické, no intenzita zhodná. Máte vtedy dôkaz, že družnosť na zemi existuje.

,,I ought to practice what I preach“ Jubilee Street

Vyzerá to, že bohoslužobné vibrácie, oslava rituálu nie sú len v našich hlavách. Nick Cave číta Bibliu, je preňho jedným z najbohatších zdrojov inšpirácie: ,,Je to hypnotická kniha. Príbeh Krista je mysteriózny a vzrušujúci,“ povedal v Straight to you. Bibliu rocku bolo cítiť počas prídavku, keď sa Nick Cave obklopil na pódiu asi dvestovkou divákov. Publikum sa rozlievalo pred ním, za ním a on v strede ako ten, čo štyridsať rokov hlučne muzikantsky vedie svoj ľud v inak fádnej púšti ostatného sveta.

I hear stories from the chamber
How Christ was born into a manger
And like some ragged stranger
Died upon the cross
And might I say, it seems so fitting in its way
He was a carpenter by trade
Or at least that’s what I’m told

Iba hudba a telesnosť. Ako za starých čias

Nick Cave nerobí vizuálnu šou. Karel Gott na štadióne MŠK Žilina mal väčšiu. Bola som prekvapená a potom aj nie. Nick si vystačí s publikom. A s Warenom. Ten sa hrbí, hrá publiku chrbtom, do štyroch strún dobiedza toľko, až nástroj nakoniec znásilní. Nick behá, Nick skáče, Nick sa dotýka a chce, aby sa ho dotýkali. Ako zariadiť, aby desaťtisícový národ prežil naraz intímny pocit undergroundovej elektrizácie ako z čias gigs v Nemecku v deväťdesiatych rokoch? Takto. Can you feel my heart beat? Bum, bum, bum, prikladá si dlaň z publika na svoju hruď. Massarini, ktorý stál pod pódiom tak, že v jednej chvíli istil Nickovo koleno, keď sa nakláňal do publika, opisuje, čo z diaľky nevidíme: ,,Vyberá si, koho sa dotknúť a koho objať. Možno je inšpirovaný výrazom tvárí fanúšikov, úsmevom.“ Dievča mu zakričí ,,I love you“, Nick jej to opätuje, poprosí ju, nech sa priblíži a opisuje jej vzhľad priamo v piesni.

Že to nie je len one man show najlepšie vidno cez prídavok. Počas The Weeping Song sa Nick rozhodne predrať davom na ostrovček s kamerami. Telo a krv, objíma ľudí. Fanúšikom predtlieska rytmus a chce, aby ho opakovali. ,,Potrebuješ dve ruky, odlož ten telefón,“ vyzýva fanynku, berie jej telefón. Nie aby spravil fotku, ako majú hviezdy teraz v móde. Znázorní, nech telefón odloží do vrecka. Pre mňa jasný odkaz vyvrcholí, keď si Nick pozve vyznávačov na pódium. Neodbytnému fanúšikovi fľasne po mobile, keď mu ho otŕča, aby si s Nickom spravil selfie.

Rokmi chceme, aby sa idoly nemenili. A čo môže chcieť Nick Cave? Možno budovať komúnu, oslavovať rituál hudby, no nemôže to urobiť sám. Možno chce, aby sme aj my boli rovnaké publikum. Aby sme boli prítomní, aby medzi nami pretekala energia a nemalo to žiadne (technické) zábrany. Aby sa mohlo udiať niečo transcendentálne, aby všetky monštrá mohli ožiť. Relígia Nicka Cavea nás nechce obracať, nechce poúčať o dobrých… Necháva nás spoznať tú špinavú časť nás. Lebo všetci máme v sebe aj Bad Seed. Nick sa tej časti nebál, preto úrodu zlých semien žne dodnes. A mohol by žať dlhšie, ako jeden život.

King was born in Tupelo a potom vo Warracknabeal.

Teraz najčítanejšie