Blog
streda

Simona Petrik - som jediný týraný muž? Na Slovensku je týraný každý tretí muž?

Možno budem prvý, ale poviem to verejne – som jediný týraný muž na Slovensku (aspoň taký, ktorý to verejne priznal).
K tomuto bezprecedentnému priznaniu ma vyprovokovala poslankyňa Petrik, ktorá náruživo vyskočila na advokátku Jitku Hasíkovú (https://dennikn.sk/blog/potvory-co-si-vymyslaju-tyranie/?ref=box). Dovolila si totiž povedať, že Slovensko je krajina týraných mužov. Simona Petrik zverejnila jeden nezmysel za druhým. Nejde teraz o to ako sama seba spochybnila, ale o to, že sa rozčúlila, lebo vraj týraných mužov na Slovensku takmer niet (vraj len čosi okolo 10%).

Som týraný muž. Hovorím to nahlas a s plnou vážnosťou. No nikde som o tom ešte nehovoril. Vyšiel by som na posmech!

Môj príbeh vyvrcholil po tom, ako sa partnerka, matka môjho syna, rozhodla vyvetrať v spálni a zmeniť vzduch. Predchádzali tomu takmer každodenné výčitky, že nerobím to, či ono, že sa nesprávam ako ona očakáva, priniesol som malú výplatu. Nasledovalo mlčanie jahniat, ignorovanie, studená posteľ a abstinencia, nadávky, posmešky, vyhrážky... Čím viac som sa snažil byť empatický, tým viac sa škrípanie zubami stupňovalo. Po rozchode som prišiel o syna, s ktorým som mal veľmi kvalitný vzťah. Nepomohli prosby, nepomohla nijaká empatia, nepomohli úrady ani súdy. Zrazu sa ma dieťa začalo báť, hoci nikto doteraz nevie prečo. Aj znalci skonštatovali, že chlapec nemá nijaké zlé skúsenosti z otca. Dokonca sa z neho stal malý diabol – urážky, ponižovanie, posmešky z vlastného otca. Ten príbeh stále pokračuje a – za výdatnej pomoci sociálnych pracovníkov, psychológov i sudkyne.

Trvá to nejakých päť rokov. Prišiel som o pokoj v duši, o zdravie, o emócie. Získal som tupý pohľad, syndróm vyhorenia, vysoký krvný tlak a pocit, že žijem vo svete idiotov. To všetko len preto, že mám rád svoje dieťa a chcem sa oň starať...

Toto som ja, Simona Petrik – (ne) týraný muž.

Trestný zákon hovorí, že týraním je aj ignorovanie alebo odopieranie kontaktu s deťmi. Skúste s týmto príbehom prísť na súd, alebo na políciu, alebo len na sociálku. Posmech vás bude prenasledovať ešte aj pri pisoári.

Je to dlhodobé? Je to bolestivé? Je to hanba s tým ísť von? Je to 10% mužov? Simona Petrik, h...o o tom viete! Sú to tisíce. A žiadne štatistiky to nesledujú. Nikoho to nezaujíma. Chlap je predsa chlap! Chlap je od prírody tyran. A kto tvrdí niečo iné je paskuda, pretože popiera týranie žien. Toto ste vy, Simona Petrik, a toto sú feministické etalóny rodovej agendy. Ak je niečo kontraproduktívne, ako tvrdíte, pani Petrik, tak je to mlčanie o týraných mužoch a posmech z týraných mužov.

A ešte niečo k biznisu z domáceho násilia. Táto agenda dnes živí kopec ľudí – sociálky, sudcov, súdnych znalcov, psychológov, psychiatrov a dokonca aj „odborníčky z organizácie Náruč v Žiline“. Keby som túto situáciu hyperbolizoval, mohol by som povedať, ak by nebola masívne produkovaná agenda týraných žien, významne by sa zvýšila nezamestnanosť. Odborníčky zo Žiliny by nemali do čoho pichnúť... Ich biznis model by sa zosypal...

Pani Petrik, h....o viete o domácom násilí! Poviem vám dva príbehy skutočne týraných žien. Jedna je zo Záhoria. Roky ju muž tlčie ako žito, trýzni, ponižuje, medzi ľudí chodí dokonca s viditeľnými modrinami. Jej maloletý syn prišiel už o rozum a jediné čo štát dokázal urobiť je to, že chlapcovi dal do školy asistenta! Roky o tom všetci vedia. Každá pomoc zlyháva na tom, že týraná žena chráni svojho muža, obeť miluje svojho tyrana (štokholmský syndróm), všetko popiera a trpí, pričom je presvedčená, že všetko je to z jej viny...

Iná žena neďaleko Zvolena žije s tupým alkoholikom. Má dve malé deti, a celá rodina živorí, aby alkoholik mohol chľastať. Matka tej ženy sa márne snaží dcéru zachrániť. Volala na linku pre týrané ženy, volala „organizácie, kde sú odborníčky, ktoré sa dlhé roky venujú obetiam násilia“, prosila o pomoc obec, sociálku, políciu. Všetci prišli, pozreli sa, opýtali sa, mrdli plecami a – odišli. V chladničke bolo jedlo, bolo upratané, žena povedala, že nie je týraná, nuž nebolo čo riešiť...

O tom to je, pani Simona Petrik, neviete o domácom násilí nič. Domáce násilie nevedia odhaliť a bez spolupráce s týranou osobou ani vyriešiť nijaké odborníčky. Nikto. To je frustrujúce. A preto sa musí všetko nafukovať. Pozor – týranie je zločin, ktorý má neúnosné rozmery, ale, ak hovorím o nafukovaní, mienim tým stav, kedy sa spoločnosť sústreďuje na falošné obviňovanie, na zneužívanie tohto hnusného problému a do sietí „odborných zákrokov“ spadajú nevinné obete. Napríklad v USA začali sledovať tento jav a zistili, že 1 500 000 súdnych rozhodnutí vo veci domáceho násilia sa ročne vydá na základe falošných obvinení, alebo 700 000 mužov ročne skončí bez viny vo väzení... Ak by niekto navrhol viesť takúto štatistiku u nás, vyhlásili by ho za blázna.

Tvrdíte, že každá štvrtá slovenská žena je týraná a poukazujete na zahraničné výskumy. A čo skúmali, viete? Napríklad jedna z výskumných otázok znela – stalo sa vám v posledných dvanástich mesiacoch, že do vás niekto strčil alebo vás sotil? Booože, a koľkým ľuďom sa to stalo? Stačí vstúpiť do električky a po dvoch-troch minútach tam nazbierate fyzicky týraných celé trsy. Nechcem problém zľahčovať, nenávidím machov, ktorí si dokazujú svoju dôležitosť hulvátstvom voči ženám, ale tvrdím, že domáce násilie je agenda, z ktorej si feministky urobili biznis. Lebo nevedia vyhľadať a zachraňovať týrané ženy.

Kto, kedy a ako robil na Slovensku výskum týraných mužov? V zahraničí sú známe stovky takých výskumov. A boli by ste, pani Simona Petrik, riadne zaskočená zo skóre, ktoré vyšlo medzi pohlaviami. Napríklad podľa výskumu O´Learyho a kol. bolo 41-57% násilných incidentov vzájomných. Iba v 8-13% prípadoch domáceho násilia bol výlučnou násilnou osobou muž a v 16-26 % prípadov to bola žena... Alebo: Morseová (1995) vo výskume, zameranom na populáciu mladých dospelých, ktorého sa zúčastnilo 1 725 respondentov zistila, že 38-40% žien sa správalo k svojim mužom násilne, pričom 14-22% žien sa dopustilo veľmi hrubého fyzického násilia. 49-59% párov boli agresívni vzájomne. Výlučným páchateľom bol muž identifikovaný v 10-14% prípadoch domáceho násilia a žena v 30-38% prípadoch...

Pani Simona Petrik, to hovoria renomovaní vedci, a kde je vašich 90% týraných žien?

Je choré dohadovať sa kto viac týra, či ženy alebo muži. Je choré prehliadať fakty o týraných mužoch. Je choré dávať násiliu rodové prívlastky a diskriminovať jedno pohlavie na úkor druhého.

Ako to je na Slovensku? Pani Petrik, urobil som si súkromný prieskum vo svojom okolí. Zapojilo sa doň 30 mužov, ktorí mi odpovedali na 12 otázok, ktoré som vybral z výskumných dotazníkov pre ženy. Z nich nejakú formu násilia potvrdilo 30% respondentov.

Pani Simona Petrik, na Slovensku je týraný každý tretí muž. Čo vy na to? Je môj výskum menej hodnotný ako ten váš?

No aký zmysel má takáto propaganda z vašej strany, keď tam kdesi za rohom trpia ľudia...?

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Blogy

|