Sklárske dni v Bzovej s turistickou vychádzkou

Osady Dolná a Horná Bzová spájajú svoj vznik so sklárskymi hutami, ktoré patrili v 18. a 19. stor. medzi najvýznamnejšie vo vtedajšom Uhorsku.

Bzovské sklárske dni

Slávne tradície sa rozhodli oživiť miestni nadšenci a v spolupráci s obecnými úradmi a ďalšími podpornými a mediálnymi partnermi sa im podarilo pripraviť na prvý pohľad skromné, ale svojím poslaním významné podujatie. Počas druhého septembrového víkendu sa uskutočnil už 7. ročník Bzovských sklárskych dní.

Keď píšem o obecných úradoch, musím spresniť, že Bzovský potok je hranicou medzi chotármi Podkriváňa a Mýtnej, pri novom administratívnom usporiadaní dokonca hranicou dvoch okresov – Lučenského a Detvianskeho. Väčšina domov je na podkrivánskej strane, ale samotnú pec, okolo ktorej sa sústreďuje hlavný dej, nájdeme na ľavom brehu potoka, teda na mýtnianskej strane.

Do sklárskej pece zakúrili už v piatok, takže zvedaví návštevníci, ktorí prišli do Bzovej už v sobotu ráno, mali možnosť spoznať, ako sa pomocou sklárskych píšťal a najrôznejších nástrojov mení beztvará hmota na poháre a poháriky, fľaše či najrôznejšie dekoratívne predmety. A kto mal chuť, mohol sám aspoň štipkou ochutnať, ako chutí sklárske remeslo, pričom si odniesol ako milú spomienku vlastnoručne vyrazený sklenený suvenír.

Z histórie sklárstva v Dolnej a Hornej Bzovej

V 17. stor. vzniklo na území Vígľašského a Divínskeho panstva niekoľko sklárskych hút. Pre ich výstavbu a produkciu mali základný význam blízke zdroje kvalitného sklárskeho piesku – žabice – a predovšetkým dreva. Príchodom sklárskych majstrov z rôznych kútov rozsiahlej monarchie, predovšetkým z Čiech, sa zvýšila kvalita výrobkov, ktoré sa dobre predávali na jarmokoch a trhoch nielen v blízkom okolí, ale i ďaleko za hranicami Uhorska.

Najstaršie sklárne vyrástli v Javorí. Na divínskej strane to bola huta v chotári Horného Tisovníka, ktorá prerástla do samostatnej obce s príznačným názvom Stará Huta. Matej Bel vo svojich Notíciách spomína, že „sklo, čo tu fúkajú, je lepšie ako priemerné a je tak priezračné, že ho možno porovnávať s českým“. Na druhej strane chrbta Javoria vznikla Vígľašská Huta. Zrod oboch sa kladie do druhej polovice 17. stor.

Podobne ako v prípade Starej Huty, aj sklárne v Hornej a Dolnej Bzovej sa spájajú s majiteľmi Divínskeho hradného panstva. Podľa písomných prameňov zakladateľom sklárne v Dolnej Bzovej bol Bernard Hupka, pochádzajúci z Moravy, ktorý po nezhodách z majiteľmi Vígľašského panstva opustil skláreň, ktorú vybudoval na Detvianskej Hute, a zmluvou s Divínskym panstvom zo 14. júna 1769 sa dohodol na výstavbe novej sklárne. „Sklársky majster sa zaviazal, že Divínskemu panstvu postaví na Trhovisku, na pustatine nazývanej Hrušnák – inak Bzová, ktorá v tom čase bola v trhanovskom chotári (dnes v podkrivánskom), novú sklársku hutu na výrobu krištáľového a rezaného skla,“ píše historik Ján Žilák, známy odborník na dejiny stredoslovenského sklárstva. „Okrem toho sa zaviazal, že na vlastné náklady postaví kamenný dom pre seba a štyri drevené domky s ôsmymi izbičkami pre svojich tovarišov (rozumej zamestnancov).“ Hutu stavali v rokoch 1771 – 1772. Ani tu sa však šikovnému sklárskemu majstrovi nedarilo vychádzať s panstvom podľa svojich predstáv. Po jeho smrti v roku 1800 viedla skláreň vdova Katarína a po jej skone v roku 1809 syn Bernard, ktorý sa však už po troch rokoch rozhodol skláreň v Bzovej predať a hnuteľný majetok si previezol na 14 vozoch do Banskej Bystrice, kde sa stal poštmajstrom.

Do tohto obdobia spadá výstavba sklárne v Hornej Bzovej. Jej vznik je spojený s podnikateľskou rodinou Sauerovcov. Pavel Sauer počas návštevy sestry Viktórie, vydatej za úradníka Divínskeho panstva Samuela Tomku, sa nadchol bohatými lesmi a pre sklárne a stal sa ich správcom. Jeho syn František už ako árendátor zamestnával v roku 1847 okolo 200 ľudí, ktorí vyprodukovali ročne tovar v hodnote viac ako 100 000 zlatých. Vyvážali ho najmä do Pešti, kde mali hlavný sklad, z ktorého sa loďami dostával na Balkán i do centra Tureckej ríše Istanbulu. Po Františkovej smrti v roku 1856 sa začala posledná etapa bzovských sklární, ktoré odkúpil významný podnikateľ v sklárskom priemysle Leopold Kuchynka. Na spise z 25. apríla 1867 sa zachovala pečať s nápisom Bzowaer Glasfabrica.

Podľa historických prameňov skláreň v Hornej Bzovej zastavila výrobu v novembri 1873. Úplný zánik sklární na brehoch Bzovského potoka sa kladie na koniec 19. stor., do rokov 1891 – 94. Pravdepodobnou príčinou je, že Gejza Kuchynka sústredil svoje podnikateľské aktivity do Utekáča a do Livovskej Huty na Šariši, kam sa presťahovali zo Bzovej aj kvalitní sklárski majstri.

Sklárskym chodníkom

K organizácii 7. ročníka Bzovských sklárskych dní sa pridali aj turisti z Klubu slovenských turistov Slovan Podkriváň a v spolupráci s Občianskym združením Skálnik pripravili turistické putovanie lazníckym krajom v pramennej oblasti Bzovského potoka. Prvá časť trasy s dvoma kratšími strmšími výstupmi ponúkla najmä krásne výhľady na dominantnú, ľudom i básnikom ospievanú detviansku Poľanu, do údolia Slatiny, na Javor i kopce Javoria.

Častým zastavením boli kaplnky či jednoduché, ale i tradičné vyrezávané a maľované detvianske kríže. Ich výstavbou a osadením sa miestni obyvatelia snažili a snažia prezentovať svoju vieru a bohabojnosť. Ako sme sa mohli presvedčiť, nie vždy sa myšlienku podarilo dotiahnuť do konca. Ale na trase sme sa mohli zastaviť aj pri naozaj unikátnej kaplnke na Hornej Bzovej z roku 1910. Jej drevená stavba je pokrytá zvonku i zvnútra kôrou, čo je určite unikát nielen miestny, ale aj zo širšieho hľadiska.

Kaplnka na Mlákach

Nie vždy sa dielo podarí dotiahnuť do konca…

Unikátna kaplnka na Hornej Bzovej

Druhá časť turistickej vychádzky viedla lesmi i otvorenými terénmi. Niektoré z lazníckych chalúp sa dočkali nového života, no dosť je tých, ktorých obyvatelia už dávno odišli do večnosti a pamiatkou na nich sú tajomné zrúcaniny, ktoré sa postupne strácajú v tieni krovia i stromovia.

Ako nám potvrdili viacerí účastníci, černice na kraji lesa chutia lepšie ako tie z vlastnej záhrady, a niektorým turistom sa pošťastil aj pekný hubársky úlovok. Napriek tomu, že koncoletná príroda už neposkytuje farebnú paletu kvetov, predsa len v okolí chodníka zaujali niektoré prvky živej prírody. Napríklad priamo na brehu Bzovského potoka invázne zárasty netýkavky žliazkatej (Impatiens roylei), pôvodom z Himalájí, alebo krídlatky japonskej (Reynoutria japonica), ktorej pôvod je jasný už podľa názvu. Príklady sú na fotografii, vrátane kotúča poľného (Erygnium campestre), ktorý je práve v tomto čase najvýraznejší. Na blížiacu sa jeseň upozorňujú kvety jesienok (Colchicum autumnale). Pri zostupe do Dolnej Bzovej nás zaujali smrekovce opadavé – červené smreky (Larix decidua), ktoré poznačila pred niekoľkými rokmi nepriazeň počasia.

Kotúč poľný

Krídlatka japonská

Podujatie ponúklo mnoho poznatkov, ale aj dobrej zábavy

Po príjemnej asi šesťhodinovej vychádzke dobre padol guľáš zaliaty pivným mokom. V budove bývalej školy sa začalo premietanie filmov, dokumentujúcich ľudové podpolianske tradície. V jednej z tried sme si mohli prehliadnuť sklárske výrobky, ktoré sa zrodili ešte v 19. stor., ale i tie, ktoré sú výsledkom tvorivej fantázie sklárskych majstrov počas novodobých sympózií. Panely poskytli základné informácie o sklárstve v Novohrade a pod Poľanou. O dobrú náladu sa postarali folkloristi z Korytárok a skupina Prameň.

Súčasťou sklárskych dní na Dolnej Bzovej boli aj kamenárske a rezbárske diela, ktoré vznikli v priebehu uplynulého týždňa pod patronátom miestneho kamenárskeho majstra Jána Samaša. Nedeľa patrila reminiscenciám na chýrnu Zlatú Zuzanu, keď pod vedením akademického sochára Drahomíra Príhela skúsení sklárski majstri z novohradských sklární predviedli, aké zázraky sa dajú vytvoriť zo zdanlivo obyčajného skla. Popoludnie sa nieslo v znamení vystúpenia hriňovských divadelných ochotníkov a folklórnych skupín a kapiel.

Foto: autor