BLOG
Bernard Brisuda
736

Školský klub INAK

Čas v škole pred Vianocami je v skutku zaujímavým časom. Všetky deti žijú v očakávaní niečoho tajomného a zároveň radostného. Nech už ide v konečnom dôsledku o čokoľvek. Decembrový učiteľ či vychovávateľ sa však začína nápadne podobať na svoju bezduchú kópiu z konca júna. Za oknami či na samotnom školskom dvore badať nedostatok tepla, nedostatok svetla a zavše aj nedostatok sucha.

Našťastie aj v takomto predapokalyptickom svete existujú stále kolegovia, ktorí si radosť z detských rokov odložili, resp. nenechali vziať ani potom čo dorástli a vedia sa postarať o to aby atmosféra v škole pripomínala tú, ktorá panuje aj tam vonku. A práve oni dokážu prísť s nápadom na roztrhanie stereotypu – žiaducim napríklad tiež v období očakávania začiatku zimných prázdnin.

„Nech deti vymyslia program pre nás,“ ozval sa takmer až protestný hlas na porade vyčerpaných vychovávateľov. Nasledovalo niekoľko súhlasných pokývaní hlavou či snaha o glosovanie najrôznejších ohrození predvídaného stavu. Napokon tichá dohoda. No a keďže sa poznámka objavila okrem zápisnice asi len v mojom debilníčku, naozaj skromné zabezpečenie akcie som si zobral na starosť ja.

Na záľubku (voliteľnú aktivitu) v deň „pred“ kde sa mal program špeciálneho klubového režimu zostavovať sa prihlásil tucet detí. Výlučne z radov druhákov a štvrtákov. Niektorých zaujala deklarovaná možnosť viesť vlastnú aktivitu, ďalší prišli zo zvedavosti či preto že výberové aktivity v klube sú predsa len povinne voliteľné a niekde sa pridať museli. Na úvod som zisťoval motivácie a očakávania jednotlivých odvážlivcov. Zistil som napríklad to, že polovica detí vie o tom, že v deň „D“ v klube nebude. Kontroval som, že v spolupodieľaní sa na procese tvorby im to predsa nebráni. Viacerí však túto ponuku odmietli a zabávali sa po svojom. Viacej som sa radšej nepýtal - nech má kto ten náš kľudový režim v práci, potiahnuť. Napokon sa decká, ktoré prešli týmto skoro pohovorom či medzičasom neodišli s rodičmi domov, rozdelili do štyroch akčných skupín a začali plánovať. Aj u detí sa dá pričasto stretnúť s módnymi trendmi – čo je obľúbené u jednej skupiny, osvojuje si druhá. A tak zatiaľ čo dve skupiny dôkladne pripravovali pokladovky na školskom dvore, ďalšie dve sa poctivo pripravovali na premietanie filmu cez dataprojektor. Na otázku čo budú počas vypilovania aktivity potrebovať niekoľkí zareagovali okamžitou požiadavkou o poskytnutie mobilného počítača. Tabletová generácia, prebehne vám hlavou. Hoci úloha nájsť vhodný film s primeranou dĺžkou trvania na internete nie je ani pre druháka až takou samozrejmosťou. Napokon môj zásah potrebný nebol.

A rovnako tak aj v priebehu následného premietanie v samotný deň klubu INAK. Vlastne, aby som pravdu povedal, na zvolenú záľubku som tak trochu... chvíľu meškal. Keď som otvoril dvere do triedy, film bežal už v plnom prúde. Pošepky som sa opýtal či smiem počas sledovania opravovať písomky z geografie a vrátil sa po ne do klubovne. Vedúci aktivity si sami odkontrolovali čas a premietanie ukončili keď to bolo potrebné. Teda čo sa času týka. Strojcom programu som potreboval komunikovať fakt, že po skončení aktivity ostali v triede nezdvihnuté stoličky a neuložené podsedáky. Riešenie vzniknutej situácie som potom prirodzene ponechal v ich réžií.

Decká sa snažíme viesť v duchu – čo zvládneš svojpomocne, urob svojpomocne. Vymyslieť program pre rovesníkov však vyžaduje aj niečo navyše ako len samostatnosť, zodpovednosť či ambicióznosť. Chce to odvahu vyjsť s kožou na trh či naozaj dobré nápady prevedené spôsobom aby zaujali spolužiakov. Nachystať premietanie filmu nie je až tak zložité, ak ste digi pozitívny aspoň z časti ako predstavitelia generácií Z či alfa. Avšak pripraviť pokladovku to chce premýšľanie a plánovanie, znovu a znovu. Chce to však hlavne motiváciu samotného plánovača - pokladníka. Jeho vnútornú motiváciu. Akýsi faktor X. Aj preto by sa ťažko rodila dobrá pokladovka v zmysle povinného zadania. Vytvorenie prostredia kde k tvorivému nápadu môžu decká príjsť samé je neistá, ale o to krajšia cesta.  Ako chalan som rád vymýšľal podobné hry – multiúlohové stopovačky či športové olympiády pre deti z našej ulice a ďalších kamarátov. Dnes sa teším z toho, že podobné záujmy prežívajú aj u niektorých súčasných štvrtákoch na základnej škole.

Klub INAK sa tak v pilotnej verzii napokon vydaril a december v škole medzičasom pozvoľne odišiel kamsi preč. Keď sa vráti o rok, budeme mať v rukavici minimálne o jedného odskúšaného žolíka viac.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

vychovávateľ v školskom klube, (už naozaj) začínajúci učiteľ geografie a hrdý organizátor mládežníckej futbalovej miniligy na darebáckom ihrisku

Blogy

|