Školský škandál v Katarínskej Hute

Školstvo má mnoho problémov dnes a lepšie to nebolo ani v minulosti. Vráťme sa do polovice tridsiatych rokov 20. storočia, do novohradskej obce Cinobaňa, konkrétne do jej časti Katarínska Huta, kde museli rodičia 10. marca 1936 pristúpiť k  radikálnemu riešeniu: odmietli poslať deti do školy. Ráno 11. marca prišli do školy len dvaja zo 140 žiakov. Kým sa dostaneme k príčinám ich rozhodnutia, napíšem pár slov o Katarínskej Hute.

Vznikla v roku 1841, kedy tu Kuchynkovci založili skláreň. Okolo nej postupne vznikli domy pre robotníkov, kaštieľ, krčma, kultúrny dom, obchody či škola. Počet obyvateľov bol takmer rovnaký ako v Cinobani. I napriek tomu a i napriek faktu, že kultúrne a náboženské rozdiely medzi Hutníkmi a Cinobančanmi boli veľké, Katarínska Huta nebola nikdy samostatná, patrila pod takzvanú politickú obec Cinobaňa.

Zriaďovateľom školy v Katarínskej Hute bola do roku 1918 skláreň. Po prevrate a vzniku Československej republiky však nastali problémy – nebolo jasné, či zriaďovateľom školy je naďalej skláreň alebo už obec Cinobaňa, jeden sa vyhováral na druhého. Až po „namáhavom vyjednávaní s členmi obecného zastupiteľstva, podarilo sa vyniesť uzavretie, na základe ktorého udržovateľom školy stala sa obec“.

Medzitým však situácia vyústila k spomínanému štrajku. „V súvislosti s touto udalosťou 17 členov obecného zastupiteľstva obce Cinobane uznieslo sa, že podajú demisiu na členstvo v zastupiteľstve ako protest proti nemožným školským pomerom v Katarínskej Hute.“

Cinobanský kronikár popísal situáciu veľmi podrobne: „Štátna ľudová škola v Katarínskej Hute o dvoch triedach so 140 žiakmi, 45 učňami a 3 učiteľskými silami bola umiestnená vo vyše sto rokov starej závodnej budove o jednom poschodí, poťažne zvýšenom prízemí. V prízemí samotnom bývali dve chudobné viacčlenné  robotnícke rodiny. Bezmála pred tromi rokmi uznalo technické oddelenie okresného úradu v Lučenci túto budovu za ľudským životom nebezpečnú a pre ubytovanie ľudu neschopnú a nariadilo jej vypratanie. Napriek tomu sa v nej vyučovalo, nakoľko škola neobdržala náhradné miestnosti. Do dvesto životov bolo tu v neustálom nebezpečenstve smrti a ťažkých zranení. Budove hrozilo v každej chvíli zrútenie. Hrady a trámy boli prehnité, múry na viacerých miestach povážlivo popraskané, strecha pokrytá šindľom bola samá diera, ktorými za dažďov pretekala do miestností voda. Keď pršalo, muselo sa prerušiť vyučovanie a deti boli nútené odložiť si zošity a knihy, aby im nepremokli. Nie raz našiel učiteľ aj skrine s pomôckami a zbierkami plné vody, ktorá tam stekala dierami v streche a cez povalu. Dlážka bola vo všetkých miestnostiach prehnitá a poprehýnaná, v jednej miestnosti natoľko, že tam tvorila hotovú jamu. Trochu rýchlejší pohyb jednotlivca alebo viacerých osôb spôsoboval otrasy budovy ako pri zemetrasení. V jednej z tried držia krov a strop povaly trámy deväť metrov dlhé, čo odporuje základným stavebným predpisom. Vyše sto rokov staré trámy boli nahnité alebo zoschnuté, v každej chvíli mohli sa zlomiť a spôsobiť katastrofu. V miestnostiach prízemia boli stropy podopreté naprosto nespoľahlivými a sotva dostačujúcimi brvnami.
Malo to byť bezpečnostné opatrenie, ktoré by bolo k smiechu, keby nešlo o vec tak tragicky vážnu. Úbohí ľudia, bývajúci v prízemí, prežívali hodiny, dni a roky v neustálom duševnom a nervovom napnutí a v stálom strachu, že im raz celá tá podarená budova padne na hlavy a pozabíja ich. Keď na vrchu niekto prechádzal, dolu sa všetko otriasalo. Kusy omietky padali im neustále do očú a jedál. Miestnosti školy boli nízke, nevzdušné, tmavé, s malými oknami, hygienicky závadné, ba nezdravé. Pri škole nebolo studne, dvora, ba dokonca ani záchodu. Naproti tomu boli tu pri samotnej škole chlievy, hnojiská, žumpy. Najmä za letných horúčav vnikal do miestností neznesiteľný zápach. Učitelia a deti radšej znášali dusnú atmosféru v zatvorených izbách, než by boli mali otvoriť si obloky a vdychovať opísanú arómu.
Rovnako často – častejšie najmä v zime – vnikal do tried dym z kuchýň prízemia. Nie raz muselo byť preto vyučovanie prerušené a muselo sa čakať, kým sa dym nestratil. Ako vidno, škola mala nedostatky, ak toto miernučké slovo vôbec je na mieste, teda za hŕbu. Ľudia, ktorí za takýchto pomerov boli nútení konať tu svoje pedagogické poslanie, šíriť kultúru, boli veru hodní obdivu.“

Podľa kronikára „rodičovské združenie, učitelia a školský inšpektorát už šestnásť rokov márne bojovali za odstránenie závad tejto kultúrnej škvrny Novohradu. Bolo iste pozoruhodné, že početné uznesenia obecného zastupiteľstva o novej škole boli z formálnych dôvodov zrušené a vrátené k novému, urýchlenému prejednaniu. V roku 1934 sa obecné zastupiteľstvo v Cinobani právoplatne uznieslo, že prikročí s pomocou štátnej a krajinskej subvencie k stavbe novej školy. Riadne vybavené a vystrojené žiadosti boli odoslané dňa 10. decembra 1935 referátu MŠANO do Bratislavy a okresnému úradu v Lučenci. K veľkému prekvapeniu sa rodičovské združenie v Katarínskej Hute dozvedelo, že žiadosť o podporu so všetkými prílohami sa stratila. Bolo nutné pochopiť, že rodičia školských dietok v Katarínskej Hute a Maši nemohli ďalej riskovať životy svojich detí a posielať ich do školy, preto sa uzniesli, že svoje deti nebudú posielať do školy. Táto školská stávka trvala vyše dvoch mesiacov.“

Napokon všetko dobre dopadlo. K tragédii nedošlo a koncom augusta 1938 bola v Katarínskej Hute dokončená budova novej štátnej ľudovej školy v hodnote 406 000 Kč.
Situácia v Katarínskej Hute nebola ojedinelá. Veľmi podobné problémy riešili v rovnakom období aj v ďalšej sklárskej osade, v Utekáči, ktorý bol administratívne súčasťou Kokavy nad Rimavicou. Tamojší učitelia v školskej kronike presne popisujú, ako k takejto hraničnej situácii mohlo dôjsť, ale o tom inokedy.

Všetky citáty a fotografie sú z knihy Cinobaňa: Fakty a obrazy, na ktorej vydaní som sa podieľal. Ďalšie podrobnosti, ukážky z knihy a posledné kusy knihy na predaj sú k dispozícii na Martinuse alebo v kníhkupectve Golem.