Školstvo budúcnosti: ako ho skrz-naskrz bezbolestne spoplatniť

V 14. –  15. storočí, po vymretí polobarbarských Arpádovcov, sa naplno otvorila Slovenská zem (onen ľubozvučný „Windenland“, v ktorom bolo Nemcov ako maku) vzdelávacím prúdom modernej Európy. Popri cirkevných školách sa začali v 1. polovici 14. storočia budovať školy vo viacerých mestách i mestečkách, ba dokonca aj na dedinách (jedna taká škola, ktorú zriadili v Diviakoch moji pradedovia, sa spomína už v roku 1342). Tento proces vyvrcholil ustanovením prešporskej univerzity, hoci  táto mala podenkový život a tunajší študenti naďalej navštevovali univerzity v Prahe, Krakove, Viedni či ďalekom Heidelbergu. Úroveň našich škôl bola veľmi vysoká, lebo v nich vyučovali poslucháči práve týchto univerzít a mestá spolu súperili v tvrdom konkurenčnom boji na regionálnej i európskej úrovni. Nie náhodou toto obdobie nazývame zlatým vekom.

Slovenský zlatý vek skončil po moháčskej katastrofe, ktorá negatívne ovplyvnila industrializáciu a obchod, zastavila sa navyše nemecká meštianska imigrácia a vystriedali ju feudáli utekajúci pred Osmanmi.  V nasledujúcich storočiach však miestnemu školstvu výrazne pomáhalo aspoň súperenie protestantských a katolíckych vzdelávacích inštitúcií, ktoré podporovali mestá, ale i aristokrati. Konkurenčný boj sa viedol tiež v rámci jednej cirkvi, tak najmä jezuiti a piaristi. Konkurencia priniesla, samozrejme, skvelé výsledky vrátane zakladania kvalitných lýceí či gymnázií, ktoré poznáme aj v súčasnosti. Univerzity, pri ktorých otvorená súťaž umožnená nebola, boli na európske pomery skôr priemerné.

Od 18. storočia sa všetko začína radikálne meniť: štát postupne pohlcuje celý vzdelávací systém. Toto je novinka vo veľkej časti Európy. A hoci priniesla aj kadečo pozitívne, otázkou dodnes ostáva, ako zabezpečiť konkurenciu medzi školami a do akej miery by mal byť systém vzdelávania privatizovaný či delegovaný na obce, resp. do akej miery by sa mal angažovať štát. Štát totiž nemôže ostať úplne mimo, keďže vieme, že hlavným mechanizmom jeho ekonomického úspechu je úroveň vedomostí jeho občanov. Veľavravným dôkazom tejto starej pravdy sú Japonsko, Južná Kórea, Taiwan či najnovšie Čína; ešte hmatateľnejším, žiaľ, africké krajiny, ktoré sa spoliehali len na masívne zahraničné investície, a tak zostali chudobné. Ťažko totiž chudobnejšia krajina dobehne bohatšiu tým, že sa stane jej majetkom.

Na začiatku 21. storočia sa ukazuje, že ministri v Letnom arcibiskupskom paláci buď nedokážu, alebo prinajmenšom nechcú zabezpečiť zdroje, aby dostatočne financovali vzdelávanie a školenie slovenských občanov zhora. S najväčšou pravdepodobnosťou sa obávajú, že za viac peňazí nedostanú viac peňazí: o tie tu ide predovšetkým, je to investícia ako každá iná (hoci strach z mocných odborov ju predsa len robí trochu špecifickou). Existuje však aj možnosť, ako zaistiť financovanie zdola, čím sa požadovaná kvalita materských, základných, stredných i vysokých škôl a neskôr, samozrejme, aj zisk v podobe vyšších daní na základe vyšších príjmov vzdelanejšieho obyvateľstva dosiahne.

Vzdelávacie inštitúcie sú dnes držané pri živote priamymi dotáciami, ale lepšie by bolo, keby dané peniaze – vo forme poukazov – prúdili rovno do rúk rodičov žiakov a po dovŕšení dospelosti študentov samotných. Toto zabezpečí konkurenciu medzi školami, lebo rodičia a študenti si budú vyberať, komu peniaze dajú, a dajú ich inštitúcií (verejnej, cirkevnej či súkromnej), ktorá bude zodpovedať ich nárokom; nevyhovujúce inštitúcie prirodzene zmiznú z trhu. Štát by finančne kryl minimálnu hodnotu poukazu, ktorá by bola postačujúca na zabezpečenie predpismi požadovaných vedomostí. Preplácala by sa iba vtedy, ak by rodičia s učiteľským vzdelaním poskytovali svojim deťom tieto vedomosti sami.

S cieľom zabezpečiť nadštandardné vedomosti by bolo možné hodnotu poukazu navýšiť dotáciami zo strany rodičov, zamestnávateľov, cirkví, nadácií, a najmä obcí, čo by bol v istom zmysle návrat k zlatému veku. Peniaze z miestnych daní, účelovo neviazané, by mohli byť poskytované na vzdelávanie ako lákadlo pre získavanie obyvateľov, inými slovami daňových poplatníkov. Nemožno, samozrejme, zabúdať ani na tých najtalentovanejších, pre ktorých by jestvovali špeciálne programy; títo sú totiž za každých okolností tou najlepšou investíciou. Bolo by na investorovi, či by na oplátku žiadal nejaký záväzok, ako to dnes býva v školách ozbrojených síl, alebo by navýšenie poskytoval v nezáväznej podobe.

Ideálny by bol nepochybne systém, v ktorom by všetci dostávali primeranú odmenu za svoju hodnotnú produkciu, platili by nízke dane a svoje deti by posielali na školy podľa najlepšieho uváženia priamo za mozole svojich rúk. V Európe však ešte stále žijeme v zajatí ideológií nacionalizmu a socializmu, ktoré dôverčivým voličom sľubujú kráľovstvo nebeské už tu na zemi, takže táto vízia je neveľmi reálna. Systém poukazov v školstve by však bol dostatočne sociálny i nacionálny, a preto má šancu zaujať aj Letný arcibiskupský palác. Odstraňuje totiž sociálnu nespravodlivosť tým, že rodič sa v jeho rámci nemusí zmieriť s nevyhnutnosťou posielania detí do zlých škôl, ak iné nemá po ruke. A odstraňuje tiež neblahú skutočnosť, že veľká časť najlepších slovenských univerzitných študentov študuje v blízkom zahraničí, v ktorom potom zostávajú, čo je nielen národným, ale hlavne ekonomickým problémom. Úroveň univerzít okolitých štátov nie je až taká vysoká, aby sa umnou politikou nedala ešte v tomto storočí ďaleko predbehnúť.