Skúška ľudskosti
V utorok som sa vracal z gabčíkovského Tesca. Niektorí zvedavci opustili svoje príbytky a nakŕmili zvery o čosi skôr, aby stihli kultúrne predstavenie protagonistov zo strany Jobbik. Zástancovia hesla „Za Boha a Národ“ (ktoré znie ako paradox, ak nie až ako oxymoron resp. ako keby citovali Usámu) ostali zaseknutí v Trnave. Boh musel byť rád.
Zastavil ma chlapík. Odhadujem niečo medzi 30-40. Slobodný mládenec. Začal otázkou, ktorá by v ušiach Jána Slotu vyvolala jemné vibrácie. Odpovedal som nie. Začal po slovensky: „Bol som na demonštrácii a kamaráti ma tu zabudli. Nikto ma nechce zobrať autom domov. Nemáte mi dať jedno euro na autobus prosím Vás?“ Tento príbeh mi prišiel tak ironický a neuveriteľný, že na chvíľu som mal pocit, že je to miestny alkoholik, ktorý túto demonštráciu využil, aby umlčal slovenskú závislosť číslo jedna. Rýchlo som tento zrod predsudkov zastavil a vytiahol som peňaženku. Spýtal som sa hlúpo, že proti čomu demonštroval.“Imigranti tu majú prísť. Dvesto.“
– „Nech sa páči. Šťastnú cestu prajem.“-
Zamyslenie:
Prišiel s kamarátmi, s ľuďmi, s ktorými zdieľal rovnaký iracionálny strach. Po prípade niečo, čo ich spájalo. Asi neúspech v živote a hľadanie vinníka ich životného zlyhania. A možno im krivdím. Nech to bolo čokoľvek ostal opustený, sám ako kôl v plote. Nikto mu nepodal pomocnú ruku. Nikto, z tých ktorým veril a dôveroval. Mierny strach v očiach vytvoril symbiózu s jeho panickým výrazom tváre. A ani si neuvedomil, že to čo zažíval on – samotu, bezmocnosť, opustenosť, nádej na návrat, nádej na pomoc – zažíva tisíce ďalších. Tisíce ďalších, proti ktorým protestoval. Len narozdiel od neho sú vzdialení tisíce kilometrov a domov sa vrátiť nechcú. Aspoň nie teraz. Alebo už ani nemôžu. Sú mŕtvi.
Zažívame Huntigtonov stret civilizácii v priamom prenose. Nechcem vyznieť ako emocionálne zaslepený vykoľajený človiečik. Tak štrukturálne zložitý problém si vyžaduje čas na vyriešenie, lebo diskusia je viac než zložitá a bez kompromisov, ústupkov tu nepôjde. Uvedomujem si to.Argumenty typu: Malo by sa to riešiť v krajinách, kde to vypuklo…. Malo. Ale na to už je neskoro. Tu ide o životy. O také isté životy, za ktoré sme obviňovali Britániu a Západ, keď v Mníchove písali diktát… Ale veď to viete.
Neviem aký väčší dôvod by mal rozhodnúť, než ľudský život. A čím viac času, tým viac životov. Zbytočne. Jednoduchá premisa.
Tejto zodpovednosti sa nevyhneme. Už je na vlakovej stanici v Budapešti. A ak sme už vstupovali do EÚ neznamenalo to len výhody, ale aj výzvy. Prekonaním týchto výziev sme mali ukázať svetu, že sme pripravení, mentálne vyspelí a oslobodení od minulosti. Ukázať svetu našu pohostinnosť, prívetivosť, kresťanskú lásku a nebojácnosť.
Na Štedrý večer máme zvyk pri prestieraní stola pridať ešte jeden tanier pre náhodného okoloidúceho, ktorý je ďaleko od domova. Nemá kam ísť a predsa cez sviatky radosti a pokoja nemá nikto ostať sám; opustený. Krásna obyčaj. Ak by prišlo k lámaniu chleba, premenil by sa tento zvyk aj na skutok? Prekonali by sme našu zónu pohodlia, bezpečnosti? Odpovedzme si v duchu.
To nemá byť výzva k ľudskosti. Toto je skúška ľudskosti. Niečoho, čo by malo byť prirodzené. Malo.
Trošku optimizmu na záver:
Na nočnej, tmavej oblohe vidno hviezdy.
