Skúste si predstaviť privítanie utečencov objatím

„Neváhali ani chvíľu, nepýtali sa „Čo sú to za ľudia?“ alebo „Mali by sme sa ich dotknúť či nie?“ A ich oči, to, ako sa na nás pozerali. Nikdy v živote som nebola krajšia. […] Ten moment bol ako znovuzrodenie,“ spomína aj po 40 rokoch s dojatím kanadská spisovateľka Kim Thúy Lý Thành na srdečné privítanie obyvateľmi quebeckého mestečka Granby, ktoré sa navždy vrylo do pamäti skupine imigrantov vyhnaných z domova vietnamskou vojnou [1]. Zúbožení niekoľkými rokmi života v utečeneckom tábore, špinaví po dlhokánskej ceste loďou, stretli sa doslova s otvorenými náručami „obyčajných“ Quebečanov, ktorí ich prvé týždne až mesiace prichýlili, ošatili a dlhodobo im pomáhali s prekonávaním kultúrneho šoku a integráciou v diametrálne odlišnom novom domove. „Nikdy som [do Kanady] neprišla ako imigrant, prišla som ako adoptívne dieťa a všetci na mňa čakali,“ dodáva Kim Thúy, ktorej v minulosti už viackrát ocenený román Ru, zachytávajúci jej príbeh od detstva v Saigone cez útek a pobyt v malajzijskom tábore, náhodnú šancu dostať sa s rodinou do Quebecu, až po začlenenie do kanadskej spoločnosti, získal nedávno titul One book to break barriers („Kniha, ktorá prelomí bariéry“) v „súťaži“ rádia CBC Canada reads 2015 [2].

Medzi 1971. a 1980. do Kanady emigrovalo zhruba 60 tisíc Vietnamcov, z toho 8 tisíc do Quebecu, kde sa k tomuto pôvodu v roku 2011 hlásilo 42480 ľudí [1]. Len jedna z nich sa stala známou spisovateľkou, schopnou naplno i poeticky zachytiť, ako otvorenosť, prívetivosť a nezištná pomoc domácich umožňujú prerod utečenca na plnohodnotného občana spoločnosti s kultúrou, pravidlami a životnými podmienkami veľmi odlišnými od tých, v ktorých vyrastal. Avšak asi väčšina by potvrdila, že vľúdne prijatie zohráva kľúčový význam. Kanaďanov k nemu vtedy rozsiahlo vyzývali cirkev (!) i štát (!). Nie je ťažké si domyslieť, že v utečencoch obvykle vyvolával vďačnosť, pocit zaviazanosti, motiváciu začleniť sa a čím skôr pracovať pre dobro všetkých i dostatočnú dôveru vo vlastné schopnosti, ktorú na to bezpochyby treba. A v neposlednom rade esenciálny pocit uznania vlastnej hodnoty.

Načo spomínať „nejakých Vietnamcov v Kanade“ v kontexte demograficky výrazne odlišnej [3] Európy a navyše v dobe, keď je utečenecká kríza na jej prahu poznačená hrôzou z terorizmu? Z toho, čo som zatiaľ mala možnosť sa dozvedieť, nie je vôbec neopodstatnené hľadať takéto paralely. Správy o tom, že medzi niektorými migrantmi putujúcimi k nám Stredozemným morom sa možno skrývajú bojovníci organizácie Islamský štát, i vo mne vyvolávajú strach a bezradnosť (hoci aj „fantázie“ o tom, ako by sme napriek tomu, so značnou dávkou snahy, dokázali zachovať bezpečie; samozrejme len rovnako relatívne ako doteraz). Avšak každá ľudská aktivita (i pasivita) prináša riziká a nachádzanie vhodných bezpečnostných opatrení je prirodzenou potrebou aj pri vysporiadavaní sa s prílivom utečencov rôzneho pôvodu. Že reálne riziká pre domácich obyvateľov sú oveľa nižšie, než sa väčšina obáva, vysvetľujú mnohí odborníci, nedávno napríklad psychiatrička Lilla Hárdi, ktorá pracuje s utečencami desiatky rokov a i teraz pomáha stovkám Afričanov v debrecínskom utečeneckom tábore [4], alebo členovia torontskej organizácie Lifeline Syria, ktorá tentoraz v Kanade „supluje“ cirkev a štát (ktorý si dal záväzok prijať iba niečo vyše tisíc súkromne financovaných migrantov zo Sýrie) a vyzýva občanov, aby sa inšpirovali prijatím utečencov z Vietnamu a otvorili tentoraz rovnako svoje domovy (a hádam i náruče) Sýrčanom, prípadne aspoň prispeli k ich prijatiu financiami či dobrovoľníckymi aktivitami [5]. (Že je tej myšlienke väčšia Kanaďanov naklonená, naznačujú napríklad reakcie poslucháčov CBC v tejto relácii mapujúcej verejnú mienku (jedna z telefonujúcich je, mimochodom, emigrantkou z ČSSR). Kiež by si čo najviac Európanov vypočulo týchto „bežných ľudí“ a dokázalo si z ich postojov odniesť niečo pozitívne…) Tento text som začala koncipovať oveľa skôr, než sa správy o teroristoch zneužívajúcich pašerácke lode objavili, no domnievam sa, že práve v atmosfére vystupňovaného strachu a hnevu je ešte dôležitejšie poukazovať na isté málo pripomínané fakty a „nepopulárne“ uhly pohľadu.

Medzičasom vyšlo v tlači mnoho výborných komentárov s priliehavými prirovnaniami a trefnými argumentami [6] a hoci si netrúfam „pokúšať sa im vyrovnať“, predsa len by som rada verejne rozšírila rady tých, čo považujú za dôležité vysvetľovať, prečo je tragické a nebezpečné uzatvárať sa takto pred „cudzími“ kultúrami a náboženstvami a prečo by sme sa mali snažiť nájsť čo najefektívnejšie spôsoby pomoci utečencom a vypracovať stratégie, ktoré by pomohli nielen týmto na živote ohrozeným ľuďom, ale zároveň dokonca aj našej spoločnosti. Nemám na to morálnu autoritu (ani si ju nenárokujem), lenže mojím cieľom je hlavne prezentovať (hlavne bežne nespomínané) fakty a myšlienky podnecujúce k novým úvahám, nie „kázať o dobre a zle“. (Môj text, mimochodom, už týždne narastá do „neúnosných“ rozmerov, a tak sa ho pokúšam rozčleniť na viacero príspevkov.)

Napriek tomu, ako radi kritizujeme „zaostalé“ kultúry s ich „nehoráznou“ morálkou, primnohí sme stále nepriateľmi všakovakých inakostí. Niektoré z nich vyvolávajú mimovoľný odpor až hnus, prípadne iné automatické reakcie, z ktorých by bolo príliš idealistické chcieť všetkých „vyliečiť“ (zato prevencia v detstve je oveľa nádejnejšia a aspoň čiastočná desenzitizácia je možná i v dospelosti, asi podobne ako pri fóbiách). No súčasťou osvojenia si kultivovanej morálky, tak dôležitej v modernom svete, je schopnosť nenechať samotné emócie a apriórne súdy rozhodovať o našom konaní [7]. Šokujúco mnohým ľuďom však ani v dnešnej dobe a „našej vyspelej kultúre“ nestačí „myslieť si svoje“ a aspoň navonok tolerovať; sú pripravení ničiť druhým  život, ak už aj nie otvoreným násilím, inštitucionalizovanými príkazmi a zákazmi, tak aspoň nenávistnými poznámkami či iným zraňujúcim správaním. Niekedy neuvedomene, inokedy ospravedlňujúc si to zásadami, ktoré sú leniví (rozumej: nenaučení a nemotivovaní) spytovať. Zraňujú druhých len preto, že majú hendikep, vyzerajú neštandardne, sú inej národnosti či etnicity, „milujú niekoho iného, než by podľa väčšinového vkusu mali“, … (Kiež by sa viac než „mačičkovské“ videá šírili dokumenty ako napríklad The Harms of Hate (voľný preklad: Ako nenávisť ubližuje) z dielne Leicester Centre for Hate Studies alebo umelecké spracovania podstaty a dopadov šikanovania spolužiakov či prednáška ich autora na konferencii TED.) Nenašli sme si doteraz čas pripraviť sa na úlohu, do ktorej nás zložitý historický vývoj postavil: Podobne ako ubližujeme svojim menšinám, chystáme sa ubližovať aj tým novým, ktorým máme šancu (a podľa mnohých z nás i morálnu povinnosť) pomôcť. Ako vysvetľuje vo výbornom interview psychiatrička Lilla Hárdi [4], nepriateľské naladenie naladenie spoločnosti k prichádzajúcim utečencom znamená „opakovanú traumu, ktorá sa navrství na tie, ktoré si so sebou [prinášajú], a nakoniec ich ťaží súčet týchto tráum.“

Ak dokonca k človeku všetci pristupujeme ako k zlému a/alebo menejcennému, ak ho dehumanizujeme, ignorujeme jeho potreby, neaplikujeme prezumpciu neviny ale predsudky, musí mať výnimočnú povahu a/alebo za sebou mimoriadne dobrú výchovu a charakter vyformovaný aspoň zopár silnými priaznivými skúsenosťami, aby sa ako (v našich očiach) „zlý“ aj správať nezačal, aby sa vzoprel očakávaniam okolia, nenechal sa psychicky zlomiť jeho prístupom a snažil sa o čestný, morálny, produktívny život. Ak sa tak dlhodobo správame ku skupine ľudí, podporujeme navyše vznik medzigeneračnej traumy i tzv. horizontálneho násilia (lateral violence, viac, snáď, neskôr aj na mojom blogu) a zaručujeme eskaláciu problémov v budúcnosti. Analýza problémov so segregovanými i „radikalizovanými“ potomkami prisťahovalcov v mnohých európskych štátoch aj tých, ktoré súžia dlhou kolonizátorskou nadvládou zdecimované komunity pôvodných obyvateľov (v Austrálii či Kanade), odhaľuje mnohé sociálno-psychologické mechanizmy, ktorým by sme sa mali konečne viac snažiť predchádzať. Spôsoby, akými k nim v mnohých týchto krajinách začali pristupovať, by mohli byť veľkou inšpiráciou aj tu, kde nás väčšia diverzifikácia obyvateľstva ešte iba čaká.

Konfrontáciu s novými, ešte odlišnejšími a nepoznanými, menšinami by sme mali vnímať ako výzvu k hlbšiemu prehodnoteniu svojich postojov i hodnôt, bohatému a kultivovanému novému spoločenskému diskurzu, prinášajúcemu čerstvé pohľady, podnetné prístupy (často už mnohoročné, ale väčšinovo stále ignorované), ktoré by veľmi pomohli aj súčasným, „starým (ne)známym“, menšinám. (A nemyslím tým len výzvy k zodpovednosti [6] a kritiky úrovne „debaty“ [8], ktoré, hoci veľmi dôležité a povzbudzujúce, sa zväčša len zľahka dotýkajú (asi ako ja teraz) niekoľkých najmarkantnejších problémov, trefne ich pomenúvajú a ukazujú smer, ktorým sa uberať, no nerozoberajú plány, „ako presne ďalej“.) K takýmto debatám, ani ku kultivovaniu charakteru, sme však, až na výnimky, neboli vedení. Väčšine populácie chýbajú schopnosti čítať a počúvať s porozumením, logicky vyhodnocovať a formulovať argumenty, ba aj vžívať sa dostatočne do situácie a pocitov druhých, … Primnohým dokonca chýba i záujem o témy a problémy presahujúce ich osobný vesmír, vystačia si len so zdedenými predsudkami, populistickými vyhláseniami svojich obľúbených politikov a názormi svojho okruhu známych, ktorých povrchným („krčmovým“ či „fejsbúkovým“) rozoberaním si posilňujú príjemné pocity spolupatričnosti, prípadne si dokonca ich bojovným presadzovaním v internetových pseudodiskusiách ventilujú svoju agresivitu a posilňujú sebavedomie (na spôsob „ale som im dal“).

Je načase začať to zásadne meniť aspoň na úrovni škôl a médií – úspešných vzorov je dosť. Ak to vzdáme, budeme sa namiesto napredovania len čoraz usilovnejšie snažiť uzatvárať do svojej ulity (jej deravosť – dôsledok relatívnej otvorenosti v súčasnom rámci EÚ – však bude ešte vyhrocovať strach), upevňovať staré ideologické dedičstvo (napríklad „cudzie nechceme, svoje si nedáme“), ba vyberať z neho, v úzkych také lákavé, deštruktívne extrémy, ktoré nás pritom (alebo snáď väčšinu nie??) tak strašia, keď naberajú na sile (zatiaľ hlavne) v iných krajinách. A pritom – kam nás toto tradičné uvažovanie, nehovoriac už o extrémizme, zatiaľ priviedlo?

Aby sme pochopili, prečo nefunguje (alebo len zdanlivo či krátkodobo), k akým tragédiám obvykle vedie, no hlavne aké sú vhodnejšie alternatívy, nemusíme našťastie bezradne skúmať všetko celkom od piky. Odborníci už priniesli mnoho vysvetlení, návrhov, návodov… a v praxi už (na ostrovčekoch pozitívnej deviácie?) fungujú mnohé nevídané projekty, ktoré zatiaľ nemal kto „odpozorovať“ a rozbehnúť na ďalších miestach, kde by bolo rovnako potrebné výrazne zlepšiť spolužitie s – „novými“ aj „starými“ – menšinami. I na Slovensku sa niektorým ľuďom darí vo vlastnej komunite riešiť spoločenské problémy, na ktoré sa väčšina cíti prikrátka, lenže sa o nich málokto zaujíma, ba odbijú sa nálepkou „výnimka potvrdzujúca pravidlo“. Napríklad pri „argumentácii“ o rómskej problematike ľudia obvykle neuvádzajú, že kde prišla patričná forma (najmä organizačnej) pomoci, Rómovia si sami postavili domy a sú motivovaní poriadne sa o ne starať, alebo že pri zohľadnení želania matiek ostávať s malými deťmi je predškolská výchova úspešnejšia. (Nehovoriac už o tom, že len málokto vie, že podobne ako v iných prípadoch, i v tomto má na vzniku problému zásadný podiel (ak už aj nie celú vinu) etnická väčšina a jej zmenou by sa malo zlepšovanie situácie menšiny začať – ako nedávno „pripomenul“ Péter Hunčík v článku o postojoch k dnešným utečencom a k Rómom.)

Inšpiratívne príklady z praxe spolu s dôležitými poznatkami sociológov, psychológov, antropológov, religionistov, … väčšina z nás nevyhľadáva sama, je prácou novinárov približovať ich zistenia širokej verejnosti cez články, besedy, reportáže a dokumenty. (Zatiaľ ma v slovenskej a českej tlači potešili napríklad príbeh úspešného utečenca zo Sýrie alebo pohľad „znútra“ na pašovanie ľudí a príbehy niekoľkých z nich, „poľudšťujúci“ pohľad na inak „bezmenné masy“ prinášajú napríklad aj články, blogy a videá organizácie Lekári bez hraníc.) Dôležitú úlohu tu môže zohrať aj beletria. Okrem formovania, kultivovania nášho zmýšľania zvyšuje empatiu (ak by o tom niekto náhodou pochyboval, bolo to dokázané už i vedecky). Keby sa však aj dnešní utečenci dočkali svojho „ekvivalentu Chalúpky strýčka Toma“, vedeli a chceli by sme si nájsť na ich príbehy čas? Veď knihy o skúsenostiach imigrantov z „tretieho sveta“ sú k dispozícii už teraz; či už o zabývávaní sa v odlišnej spoločnosti, alebo o živote v utečeneckých táboroch [9]. Ani len kultivovanie empatie a rozširovanie jej kruhov cez prežívanie ľudských príbehov však nepostačí bez patričného vzdelania – prinajmenšom o morálke, základoch sociálnej psychológie a najdôležitejších „lekciách“ vyvodených z dejín ľudstva. Ani bez možnosti učiť sa a budovať si charakter cez skúsenosti sledovaním morálnych vzorov a správneho vedenia kreatívnymi, „osvietenými“ autoritami, najlepšie asi v rámci lokálnej komunity. Ani bez priaznivého nastavenia spoločenských podmienok a vhodných zákonov a vymožiteľnosti práva. Napriek tomu, že podmienky u nás nie sú zatiaľ práve priaznivé, pozerajme sa, čo a ako sa darí inde, a nehľadajme iba dôvody, prečo by to u nás podobne „určite nešlo“. Zásadné pozitívne zmeny sa už udiali i v type situácií, ktoré sa väčšine javili beznádejne. Psychológovia už nespochybniteľne dokázali, že ľudia nie sú (aspoň vo veľkej väčšine prípadov) „dobrí“ či „zlí“, ale správajú sa a konajú do značnej miery podľa podmienok, ktoré je veľmi často možné vhodne nastaviť. Súčasná veda vie o podmienkach vedúcich ku krutosti a násiliu dosť na to, aby sme mali šancu ich výskytu v mnohých prípadoch predchádzať [10]. Ak by teda o tom väčšina vedela a mala záujem o takéto zmeny.

Snáď ešte máme čas hľadať spoločne spôsoby, ako pomôcť ľuďom v ohrození života bez toho, aby sme vážne ohrozili seba. Z viacerých relevantných zdrojov počuť, že vzhľadom na veľkosť populácie Európu pár desiatok tisíc migrantov nemôže ekonomicky ohroziť (podľa mňa asi skôr: nemalo by, možno práve naopak, ak by sme tým, čo majú záujem, vytvorili podmienky na produktívny život a nespravili z nich natrvalo len finančnú záťaž). Ak by sme ich nevnímali ako nanútené zlo, ako cudzí, neprijateľný, ohrozujúci element, ale ako možnosť obohatiť našu spoločnosť, ako ľudí schopných a hlavne ochotných učiť sa novému jazyku a schopnostiam a pracovať (často i tam, kam niektorí naši nezamestnaní nejdú ohŕňajúc nosom, preferujúc život na podpore), … mali by sme šance vyhnúť sa katastrofám, ktoré teraz toľkí horlivo predpovedajú (a ja sa im vôbec nečudujem). Dokázali by sme tak napríklad i predísť fatálnemu (?) rozhádaniu sa štátov Európskej únie. Už i len letmé nahliadnutie do histórie pripomína, k čomu vedú vyhrotené rozpory medzi európskymi krajinami či dehumanizácia istej skupiny ľudí. Spoločnými silami konštruktívne pristupovať k problémom vyvstávajúcim kvôli migrácii by aj v dlhodobom horizonte malo byť prospešné pre obe strany, hostiteľov i migrantov…

____________

Ak sa teraz chystáte aspoň na chvíľu oddýchnuť si od ťaživej témy utečenectva, môžete to skúsiť napríklad aj pri tejto dôležitej prednáške, ktorú Chimamanda Ngozi Adichie, nigérijská spisovateľka žijúca prevažne v USA, predniesla na konferencii TEDGlobal v roku 2009. (Oveľa náročnejšou na pozeranie, no odkazom podobne dôležitou, je prednáška z TED 2008 Jak se z obyčejných lidí stanou zrůdy … nebo hrdinové, uvedená na konci nasledujúceho zoznamu.)

[1] Alison Cook, Amanda Klang: Vietnamese refugee Kim Thúy’s second chance in Granby (C’est la vie series profiles Vietnamese immigrants, 40 years after the fall of Saigon), CBC News, 30. 1. 2015, podľa tohto zdroja prišlo vietnamských imigrantov do Kanady v 70-tych rokoch len 40 tisíc, iné však uvádzajú počet 60 tisíc, medzi nimi tieto, ktoré tiež záujemcom o tieto témy odporúčam:

‚Boat People‘ share survival stories coming to Canada 40 years ago, CBC, 29. 4. 2015

The global refugee problem, CBC, 3. 5. 2015

[2] Ru, Kim Thúy, translated by Sheila Fischman, CBC Books

[3] Počas desaťročia, kedy 60 tisíc Vietnamcov popri mnohých iných utečencoch prijímala Kanada, mala 22 – 24,5 milióna obyvateľov (na 9,98 milióna km², ale nenechajme sa pomýliť: veľká väčšina je a ostane neobývaná!), EÚ má teraz vyše 500 miliónov (na 4,42 milióna km²). Nedokážem posúdiť relevantnosť týchto čísel (alebo skôr; bez kontextu ich považujem za primálo vypovedajúce), uvádzam ich len pre prípad, že by niekoho zaujímali; nech ich nemusí vyhľadávať. Počula som však už v zopár rozhovoroch s rôznymi odborníkmi (napr. tu), že súčasní utečenci nie sú ekonomicky (ani inak, ale to patrí už do trochu iného kontextu) pre EÚ vôbec nebezpeční.

[4] T. Becková, rozhovor s L. Hárdi: Pomáha utečencom: Somálčania, Eritrejčania či Etiópčania sú správni ľudia, 22. jún 2015

[5] Lifeline Syria aims to bring 1,000 refugees to Toronto, CBC, 18. 6. 2015

[6] napríklad: https://dennikn.sk/page/1/?s=utecenci

JURAJ KONÍK: Zo Slovenska utieklo milión emigrantov, teraz má problém prijať 785 utečencov, 31. máj 2015

PÉTER HUNČÍK: Nemáme sa báť černochov a Rómov, ale samých seba, egoizmu a predsudkov, 13. jún 2015

MARTIN M. ŠIMEČKA: Sme cudzincami v Európskej únii, 8. jún 2015

TOMÁŠ GÁLIS: Plávať s väčšinou je fajn, ale niekedy treba opak, 2. jún 2015

Michal Havran: Imigrantov nechceme, lebo v nich vidíme odpad, 3. jún 2015

RADOSLAV ŠTEFANČÍK: Migrant – terorista, šikmooký, kebabár, 1. jún 2015

SILVESTER LAVRÍK: Fašizmus zvíťazí. Stačí mlčať, 27. jún 201

[7] Paul Bloom (2013): The baby in the well: the case against empathy, The New Yorker

[8] SAMO MAREC: Čo o Slovensku hovorí diskusia o imigrantoch, 1. jún 2015

iný pohľad, spomínajúci trochu aj úroveň debaty, no kritizujúci skôr opačný tábor:

FRANTIŠEK ŠEBEJ: Utečenci a židovský vynález, 3. jún 2015

[9] http://www.goodreads.com/shelf/show/immigration

http://booknode.com/immigration_41528

http://www.babelio.com/liste/1242/Limmigration-en-litterature

príp. zadajte do vyhľadávača „books about immigration“ alebo „books about „refugee camp““

[10] napríklad: Philip G. Zimbardo (The Chronicle of Higher Education , 30. marec 2007): Spomienky na Stanfordský väzenský experiment: akú moc má situácia, preložila Jarmila Mikušová, Kritika & Kontext No. 37

http://heroicimagination.org

Philip Zimbardo: The psychology of evil (teda: Jak se z obyčejných lidí stanou zrůdy … nebo hrdinové), TED 2008