Denník N

Skutočná vojna z chlapcov chlapov nikdy neurobí

Len ťažko sa hľadajú slová na obranu akejkoľvek vojny. Žiadna vojna nie je spravodlivá a každá je o zabíjaní.

Súdnemu človeku sa musí zapnúť kontrolka trápnosti, keď sa stane svedkom toho, ako sa ústavní činitelia a politici, podotýkam, že v čase mieru, naťahujú o armádne hodnosti a za zdravé vlastenectvo považujú aj oblizovanie vojenských výložiek.

Vlastenecké slová a teatrálne militaristické gestá sú na jednej strane dobrým zastieracím manévrom čohokoľvek, no na druhej sú to vždy iba prázdne floskule, ktoré nemajú nič so skutočnou odvahou a láskou k vlasti.

Nejeden absolvent povinnej základnej vojenskej služby sa takýchto výložkových blábolov politrukov napočúval dosť, pričom mnohým bolo jasné, že armádu čoraz viac charakterizuje cisárova nahota. Tento stav  sa neskôr stal súčasťou problému celého socialistického tábora, pričom kompletnú tragickosť situácie naplno odhalil až rozpad bipolárneho sveta.

Len ťažko sa hľadajú slová na obranu akejkoľvek vojny. Žiadna vojna nie je spravodlivá a každá je o zabíjaní. Obhájiteľná je snáď iba vojna na obranu vlasti, v širšom slova zmysle civilizácie alebo tzv. kultúrneho okruhu.

V takom prípade však opäť skĺzame do ideologického legitimizačného rámca, do ktorého by sa mohla zahrnúť aj absolútna väčšina konfliktov tzv. studenej vojny a aj tých, ktoré sú jej následkami ešte aj dnes. Takéto vojny len sťažka plodia hrdinov, iba ak obete a vrahov.

Skutočná vojna tiež nerobí z chlapcov chlapov. Je to opäť iba ideologický konštrukt  salónnych kapitánov, mýtus, ktorý je celé stáročia vnucovaný mladým mužom (a ženám), hoci mnohých v skutočnosti čaká iba bolesť, smrť, v tom horšom prípade celoživotné duševné útrapy spojené so psychicko-somatickými ochoreniami, depresiami, preludmi, závislosťami a často aj sebapoškodzovaním.

zinkovi-chlapciRukolapným dôkazom takýchto následkov je aj kniha držiteľky Nobelovej ceny Svetlany Alexijevičovej s názvom Zinkoví chlapci. Autorka sa v nej zamerala na desať rokov sovietskej intervencie a krvavej sovietsko-afganskej vojny, pričom je potrebné upozorniť, že sa nejedná o faktografickú štúdiu tohto konfliktu.

Svetlana Alexijevič zozbierala skutočné príbehy veteránov a tiež ich matiek, nakoľko ich chlapci – vojaci, v skutočnosti ani nestihli dospieť. Vojna ich prežula a vyvrhla buď mŕtvych alebo zranených na duši aj na tele, nedospelých alebo v mnohých prípadoch neschopných niesť zodpovednosť za svoje konanie v civilnom živote.

Mŕtvi sa vracali domov v zinkových rakvách, preživší podávali mrazivé svedectvá. Tie sú zbierkou výpovedí oklamaných, zneužitých a zranených ľudí, ktorí sa pôvodne chceli stať hrdinami. Do vojny odchádzali tesne po maturite, osemnásť až dvadsať roční.

Politruci im navrávali, že je to vojna ušľachtilá a spravodlivá, že pomôžu afganskému ľudu skončiť s feudalizmom a vybudovať svetlú socialistickú spoločnosť. V novinách sa písalo, že sovietski vojaci budujú mosty, sadia aleje družby a doktori a doktorky liečia afganské ženy a deti.

Uverili, pretože celý čas ich učili veriť, iba veriť, nikto ich neučil rozmýšľať. Ocitli sa na najhorúcejšom mieste sveta, v partizánskej vojne, v ktorej boli potenciálnymi nepriateľmi aj ženy a deti. Ich jedinou snahou bolo prežiť, rozmýšľať opäť totižto nebolo kedy, a preto často zabíjali aj bez rozmyslu.

Lebo presne taká je vojna. Na cudziu smrť si človek zvykne, no vlastnej sa bojí. Taká bola pravda. Pre mnohých zúčastnených však pravda neznesiteľná. Sen o hrdinstve sa rozplynul a v mnohých prípadoch sa preživším nedostalo ani úcty.

afgan

Okolie ich často vinilo zo spáchania zločinov proti ľudskosti. Veteráni boli často konfrontovaní s názorom, že splniť zločinecké rozkazy, je tiež zločin. Oni sa bránili, že verili tým, čo vydávali rozkazy. Presne toto je však najtienistejšia stránka a zároveň aj najobludnejšia finta každej ideologickej vojny.

Sľubuje hrdinstvo a slávu, a pritom zo všetkých robí spolupáchateľov zločinov. Strojcovia a iniciátori sa stratia v dave, aby neskôr iba mávli rukou s konštatovaním, že taká bola doba.

 

Svetlana Alexijevič: Zinkoví chlapci, Vydavateľstvo: Absynt, 2016, Preklad: Kristína Karabová

Teraz najčítanejšie