Slepcom na jeden deň

Keď som nedávno písal o tom, že autá parkujúce na chodníkoch znepríjemňujú život chodcom, rodičom s kočíkmi, seniorom, zdravotne ťažko postihnutým či zrakovo postihnutým, netušil som, že budem nútený presvedčiť sa o tom na „vlastné oči“. Stačí zdanlivá maličkosť, nepríjemný zápal spojiviek a zrazu je váš svet dočasne nevidomý.

Ostré slnko a rozslzené oči mi v jeden augustový deň prakticky úplne znemožnili čokoľvek vidieť. V byte, na ulici, všade. Zrazu sa človeku celý svet obráti naruby a bežné maličkosti sa stávajú neriešiteľným problémom. Malé písmenká v mobile ani na počítači nedávajú zmysel. Listovať v telefónnom zozname trvá dlhé minúty. Šálku čaju je potrebné opatrne nahmatať a pri pití čo najmenej vyliať. Schody, ktoré sa predtým dali poľahky vybehnúť, sú znenazdajky úplná katastrofa.

Ešte horšie to bolo na ulici. Prejsť z jedného miesta na druhé sa ukázalo ako životunebezpečné dobrodružstvo. Zakopávate o každý jeden obrubník, na každej jednej chýbajúcej dlažobnej kocke hrozí vytknutie členka. Šoféri si myslia, že im na priechode pre chodcov dáte prednosť (podľa Únie nevidiacich až štvrtina vodičov nevidiacemu na priechode nezastaví). Obchádzky alebo rozkopané ulice, to je pre človeka so slabým alebo nulovým zrakom prakticky neriešiteľný problém. Nasledujú vozidlá parkujúce na chodníkoch. Niektorí šoféri pri hľadaní parkovacieho miesta dokonca po chodníkoch jazdia! V pešej zóne nielenže zložito obchádate veľké množstvo ľudí, ale aj náhodne umiestnené terasy, reklamné pútače alebo rôzne nevkusné marketingové radobylákadlá pre turistov. Samozrejme, nesmú chýbať uháňajúci cyklisti. Nasledujú lampy a dopravné značky uprostred chodníkov, nezmyselné zábradlia, reklamné zariadenia alebo podivuhodné zalomenia chodníkov. Bariéry doslova na každom kroku. Nielen pre nevidomých, ale aj pre starších, fyzicky menej zdatných, pre kočíky, vozíky, deti. Pešia trasa, ktorá trvá zdravému človeku sedem minút, sa predlžuje na desiatky.

Ponáhľame sa do práce, za nákupmi, na stretnutia a často krát nehľadíme okolo seba. Parkujeme kade-tade, cez križovatky prechádzame na červenú. Bez pomyslenia na to, že môže tadiaľ ísť niekto, kto nevidí, nepočuje alebo len jednoducho nevládze uskočiť. Developeri maximalizujú zisky a minimalizujú verejné priestory pre ľudí. Projektanti stavieb, majitelia reštaurácií, doručovatelia zásielok a šoféri súťažia v hre o to, kto postaví ľuďom do cesty čo najviac nezmyselných prekážok.

Môj príbeh má síce happyend (zápal spojiviek do pár dní prejde), naša ľahostajnosť je však oveľa tvrdohlavejšia. Keď budete najbližšie šliapať na plyn, parkovať auto, kresliť plán organizácie dopravy, stavať nové nákupné centrum alebo len jednoducho prechádzať po ulici, všímajte si ľudí okolo seba. Nie každý má to šťastie byť zdravým, rýchlym, ostražitým, či vidiacim.