Sloboda a solidarita, ktorá nikoho nezaujíma

V roku 1947 OSN rozhodla o rozdelení Palestíny na dve časti. 29. november je Dňom solidarity s palestínskym národom.

Na rozdiel od solidarity s Tibetom táto solidarita nie je u nás prítomná v parlamente a ani na Primaciálnom paláci v Bratislave nevyvesili palestínsku vlajku.

Prečo a akým spôsobom máme byť solidárni s Palestínčanmi?

1. Prvým, veľmi dôležitým krokom by malo byť uznanie nakby, palestínskej katastrofy, ktorá je príčinou doteraz pretrvávajúceho konfliktu. Udalosti roku 1948 sú u nás prezentované takmer výlučne iba z izraelského pohľadu. Namiesto obrovských etnických čistiek, ktoré vyhnali z domovov 750 000 Palestínčanov, si tak človek môže vybrať z viacerých verzii – Palestínčania nikdy neexistovali, Palestínčania sami na výzvu arabských vodcov odišli, Palestína bola zem bez ľudí pre národ bez vlastnej zeme. Prívržencom teórie o tom, že v Palestíne nikto nežil, odporúčam projekt Before Their Diaspora, ktorý ukazuje fotografický materiál z Palestíny z obdobia rokov 1876-1948. Debunk niektorých mýtov o založení Izraela (Palestína bola skoro neobývaná, Arabi chceli židov zahnať do mora atď.), sa nachádza tu. My si žijeme v predstave, že Izrael je liberálna demokracia, no pre Palestínčanov sa etnické čistky v mene vytvárania „židovského štátu“ nikdy neskončili – pozri napríklad prípad beduínskej osady Umm al-Hiran, na mieste ktorej má byť postavené nové mesto len pre židov. Na ruinách vyprázdnených palestínskych dedín Izraelčania (konkrétne JNF) vysádzajú píniové lesy, aby sa už utečenci nemali kam vrátiť, keď na to príde. Centrum Simona Wiesenthala stavia Múzeum tolerancie na mieste starého islamského cintorína v Jeruzaleme. Pripadá mi zvrátané, že Slováci, ktorí k Palestíne nemajú nijaký vzťah, sa do Jeruzalema alebo na iné miesta dostanú ľahšie ako palestínski utečenci, ktorých predkovia tam žili niekoľko storočí a ktorí tam majú pochovaných príbuzných. Solidarita? Popieranie nakby by malo byť vnímané na rovnakej úrovni ako popieranie holokaustu alebo                         popieranie komunistických zločinov. V skratke, nesmieme ho prijímať ako akceptovateľnú, bežnú vec.  Ešte viac solidarity?                    Namiesto víkendu v Tel Avive guided tour s Palestínčanmi po Hebrone, Nábuluse, Jeruzaleme.

2. Potrebujeme vidieť, počuť a nahlas hovoriť, že izraelská okupácia arabských území je ilegálna a prináša so sebou len násilie a utrpenie. Nemôžeme sa tváriť, že okupácia neexistuje alebo že jej kritici sú a priori antisemiti alebo fašisti. Izraelsko-egyptská blokáda Gazy trvá už 10 rokov a ničí milióny životov. Nikto na Slovensku, kto túto politiku obhajuje, by nechcel žiť v podmienkach takejto okupácie alebo blokády.

3. Potrebujeme si priznať, že v Izraeli a na okupovaných územiach je apartheid. Palestínčania v Izraeli nie sú a nikdy neboli rovnocenní občania. Jedným z možných prejavov solidarity je aj vyjadriť sa proti návšteve izraelskej ministerky Ajelet Šaked na Slovensku. Šaked okrem samozrejmej podpory apartheidu podporuje aj genocídu Palestínčanov. K „riešeniu“ v podobe dvoch štátov pre dva národy sa nehlási ani omylom (ani ja sa k nemu nehlásim, ale Ministerstvo zahraničných vecí áno). V porovnaní so Šaked alebo s jej straníckym šéfom Bennettom Netanjahu vyzerá ako pacifista. Prečo sa slovenský veľvyslanec v Izraeli teší, že sa pani Šaked chystá k nám na návštevu? Aby sme lepšie Kotlebovcom vysvetlili, načo nám je trestný čin apartheidu? Viac solidarity? Začnime napríklad namiesto izraelského „izraelskí Arabi“ jednoducho hovoriť „Palestínčania“ – dá sa to.

4. V izraelských väzniciach je momentálne približne 400 palestínskych detí. Neviem, koľko detských väzňov má Lukašenko, ale to ticho v súvislosti s palestínskymi väzňami v Izraeli je ohlušujúce. Pohoda, s akou sa u nás pristupuje k tejto záležitosti, sa len tak nevidí. Naposledy, keď pani Shemesh v Denníku N písala o väznení palestínskych detí, vyšlo jej, že je to neefektívne, lebo ich to nenapraví. Mali by sme vyjadriť, že sú to deti, odsúdené bežne na tresty v trvaní 10-15 rokov, vypočúvané a súdené v jazyku, ktorému nerozumejú, bez prítomnosti rodičov, mučené, pod psychickým nátlakom  a tak ďalej. Chcela by som počuť o Palestínčanoch, ktorí na Západnom brehu organizujú pokojné protesty proti okupácii. Patrí k nim aj Issa Amro v Hebrone, ktorému momentálne hrozí väzenie.

Keď pani Shemesh snáď prvý a posledný raz ešte v SME písala o protestoch na Západnom brehu, priklonila sa skôr k verzii IDF, totiž, že Jawaher Abu Rahma zomrela v Bil´ine nie na následky vdýchnutia obrovského množstva slzného plynu, ale na rakovinu (sorry, link nemám).

5. Prehodnoťme oficiálne stanovisko SR. Hlásime sa k „riešeniu“ 2 štáty, 2 národy, ktoré sa v OSN  teoreticky schválilo práve v tento deň v roku 1947. Nie je možné uskutočniť takéto riešenie, pretože oň nie je záujem. Izraelskí osadníci sa nikam nechystajú, jedine ak do palestínskych domov v Jeruzaleme. Čoraz viac sa hovorí o anexii Západného brehu. Aj len teoretické dvojštátne „riešenie“ by však znamenalo len ďalšiu nespravodlivosť pre Palestínčanov, z ktorých väčšina žije v diaspóre, pretože by navždy stratili možnosť vrátiť sa do vlasti. V praxi SR, pokiaľ si ja pamätám, vždy podporila Izrael, ako sa dalo a to aj v prípade neslávne známej operácie Liate olovo, ktorá mala znaky genocídy. Ak pozývame s úsmevom na tvári na návštevu Ajelet Šaked, aspoň sa netvárme, že chceme suverénny palestínsky štát.

Ďalším aspektom absolútnej politickej podpory Izraela v SR je fakt, že v parlamentnom klube priateľov Izraela boli a sú poslanci zo všetkých možných strán s výnimkou ĽSNS. Priateľom Izraela tak bol Ján Figeľ, je ním Dušan Čaplovič a aj posledný križiak Krajniak, ktorý demokraciu nemusí. A mnohí ďalší. Slovenskou tragédiou Palestíny tak zostáva aj to, že sa k jej podpore medzi politikmi hlásia fašisti z ĽSNS (a to nie preto, že by chceli vidieť čo najspravodlivejšie ukončenie konfliktu) a marxista Bláha. With such friends, who needs enemies.

6. Počúvajme palestínske hlasy a názory. Na Slovensku mnoho ľudí súcití s Izraelom snáď aj preto, že do Palestíny utiekli mnohí slovenskí židia pred a po holokauste. Palestínske utrpenie nám je vzdialené a neznáme, preto ho musíme spoznať. Čím skôr zistíme, že aj Palestínčania sú ľudia, ktorí túžia po slobode a majú legitímne nároky, tým lepšie. Odporúčam do pozornosti napríklad knižku Brieždenie v Dženíne alebo film Miral. Určite stojí za to vidieť aj dokumentárny film Päť rozbitých kamier, ktorý hovorí o nenásilných protestoch v Bil´ine. Samozrejme, kultúrnej produkcie, ktorá stojí za to, je podstatne viac, tieto tri tituly sú, povedzme, intro for dummies.

7. Bojkotujete Trumpove firmy,  lebo Trump je hulvát? Výborne. Byť solidárni môžeme aj prostredníctvom hnutia BDS. Hoci Jimmy Carter vyzýva Obamu, aby urobil všetko pre vytvorenie dvoch štátov v Palestíne, takýto postup by celú vec iba zhoršil. Žiadajme koniec okupácie a rovnaké práva pre všetkých v jednom štáte (v súvislosti s tým ideálne aj koniec arabských diktatúr a právo na návrat arabských židov do krajín, odkiaľ pochádzajú). Neberme si Izrael za vzor liberálnej demokracie a západných hodnôt, ak za západné hodnoty nepovažujeme etnické čistky a rasovú segregáciu.

Pokiaľ ide o Palestínu, na Slovensku nežijeme v kaviarenskej bubline, ale v protiatómovom sarkofágu. Tým najmenším prejavom solidarity nech je aspoň to, že sa informujeme o skutočnej situácii Palestínčanov.