Slobodní a rovní alebo „rovnejší“
Pred pár dňami som v telke videla program o pani Hede Fried, psychologičke, pôvodom z Rumunska, ktorá podobne ako pani Viola Fischerová prežila niekoľko koncentračných táborov, doktora Mengele, ktorý po ich príchode do Osvienčimu delil zástupy ľudí vpravo a vľavo, na prácu vpravo, do plynovej komory vľavo.
Čo ma zasiahlo ešte viac bolo, keď pani Hedi, ktorá v súčasnosti žije vo Švédsku, hovorila, ako v tridsiatych rokoch doma v Rumunsku spolu s rodičmi počúvala rádio a v ňom Hitlerove prejavy a ako jej jej mama hovorila: to je len nejaký blázon z Nemecka, my sme ďaleko, neboj sa, toto sa nikdy nemôže stať.
Nemusíme si opakovať históriu druhej svetovej vojny. Stali sa hrozné veci, stali sa nepredstaviteľné veci.
Posunuli sme sa ďalej, spoločnosti sa vyvíjajú smerom, aby sa táto história neopakovala. Alebo? Kam sa posúvame?
Kam sa posúvame, keď jedna veľmoc zakáže vstup do krajiny ľuďom na základe vierovyznania alebo krajiny pôvodu? Som len jedna z mnohých, ktorí neveriacky krútia hlavami a hovoria si, to nie je možné, je to len jeden blázon, ďaleko od nás, to sa nemôže stať. Takto utešovala aj Hedi jej mama v čase druhej svetovej vojny.
Všeobecná deklarácia ľudských práv vo svojom článku 1 hovorí, že všetci ľudia sa rodia slobodní a rovní v dôstojnosti aj právach.
Aj napriek tomu sme dennodenne svedkami, keď sa jeden nad druhého povyšujeme, na základe nášho presvedčenia, či už náboženského, alebo politického, veríme, možno niekedy na slepo, že máme pravdu, lebo sa v našej pravde utvrdzujeme rovnako mysliacimi, a tak naďalej nevieme vystúpiť z tieňa našich bias alebo predsudkov.
Sme svedkami haterstva na nete aj v spoločnosti, ktoré znamená možno len slobodu prejavu bez rozmeru etickej a morálnej reflexie jeho autora, ktoré však možno je aj znakom niečoho iného, prejavu o tom, že nie všetci sa rodia slobodní a rovní, niektorí sú možno o trošku „rovnejší“.
