Slovenskí doktorandi nevidia svoju budúcnosť na vysokých školách

Študenti doktorandského štúdia sú častokrát označovaní za nastupujúcu generáciu vysokoškolských pedagógov a „mladú krv“ vo vedeckom výskume. Na Slovensku sme ku koncu roku 2016 evidovali 7 404 študentov tretieho stupňa vysokoškolského štúdia, ktorí tvorili podiel 4,9 % študentskej populácie na vysokých školách. Doktorandské štúdium má mnoho špecifík, ktoré ho odlišujú od bakalárskeho a magisterského stupňa. V rámci projektu To dá rozum sme sa formou skupinových rozhovorov po celom Slovensku rozprávali s doktorandmi a doktorandkami reprezentujúcimi širokú škálu vedných disciplín. Hovorili sme o podmienkach, organizácii a obsahu doktorandského štúdia, aby sme zistili, čo doktorandom v ich štúdiu najviac chýba a či sa v budúcnosti vidia ako súčasť akademického prostredia. Aké dôsledky na budúcnosť slovenskej vedy môže mať ich odchod z akademického prostredia? V tomto blogu prinášame niekoľko zistení, ktoré nás v rozhovoroch s doktorandmi najviac zaujali, a ktoré v ďalšej fáze projektu overíme prostredníctvom kvantitatívneho dotazníkového prieskumu.

Prvým zistením bolo, že väčšina účastníkov rozhovorov pokračovala na doktorandské štúdium na tej istej škole, kde absolvovali druhý stupeň štúdia. Niektorí študenti, ktorí aj uvažovali nad zmenou školy, poukázali na to, že sa na školách častokrát držia miesta „svojim“ magistrom a inžinierom. Absolventi z iných inštitúcií sú priamo či nepriamo odrádzaní od prihlásenia sa na doktorandské štúdium na danej inštitúcii. Žiaľ, tento trend však prispieva k prehlbovaniu uzavretosti vysokých škôl ľudom z vonkajšieho prostredia.

Keď sme sa doktorandov pýtali, ako ich škola pripravuje na vedeckú prácu, viacerým z nich chýbalo rozvíjanie schopností písať žiadosti o vedecké granty väčšieho rozsahu. A to aj napriek tomu, že to je jedna zo základných zručností každého mladého výskumníka, ktorá je nesmierne dôležitá pri vstupe do a etablovaní sa vo vedeckej komunite. Zručnosť písať kvalitné a atraktívne vedecké projekty však nenadobudnú, ak im nebude poskytnutá príležitosť byť súčasťou tohto procesu a ak pri tejto práci, ako aj počas celého štúdia, nedostanú spätnú väzbu na nedostatky a slabé stránky ich prístupu k vedeckej práci či ak nebudú systematicky podporované ich kvality a prednosti. Preto mnohí z doktorandov v našich skupinových diskusiách označili za kľúčový vzťah so svojim školiteľom. Pre študentov je dôležitý nielen čas, cenné rady a podpora, ktorú im školiteľ venuje, ale aj to, aby bol ich vzťah založený na vzájomnej dôvere a rešpekte.

Okrem vedeckej práce by však mali byť študenti doktorandského štúdia pripravovaní aj na pedagogickú činnosť, najmä ak ich vnímame ako budúcich vysokoškolských pedagógov, ktorým prejdú v prednáškových sálach a triedach stovky až tisícky budúcich vysokoškolákov. Síce doktorandi v mnohých prípadoch vedú už od prvého ročníka cvičenia pre študentov prvého a druhého stupňa, nami oslovení doktorandi nie sú na učenie, resp. aké stratégie pri výučbe používať, systematicky pripravovaní. Častokrát, najmä tým menej motivovaným učiť, neostáva nič iné, len replikovať pedagogické prístupy, ktoré zažili na vlastnej koži. Okrem toho, že sú študenti doktorandi pri výučbe akoby hodení do vody, niektorí z nich sa sťažovali aj na to, že musia viesť, resp. zastupovať ad hoc predmety, na ktoré sa necítia adekvátne pripravení, a ktoré sú mimo ich výskumnej špecializácie.

Kde sa vidia doktorandi po absolvovaní štúdia? Žiaľ, len veľmi malá časť účastníkov našich diskusií plánuje po skončení štúdia ostať pôsobiť na vysokej škole, skôr sa vidia v súkromnej sfére. Nevýhodou pre mnohých nie je len neatraktívny nástupný plat na pozíciu odborného asistenta, ktorý je vo svojom základe po zdanení a odvodoch nižší ako doktorandské štipendium, no už aj spomínaná uzavretosť škôl. Niektorí doktorandi vnímali možnosť získať miesto na škole za veľmi náročné, keďže pri klesajúcej študentskej populácii sa mnoho pozícii odborných asistentov na školách neotvára. To však pri starnúcom pedagogickom zbore na vysokých školách, kde medián veku docentov dosahuje 53 rokov a pri profesoroch dokonca 62 rokov, pre nástup novej generácie vedecko-pedagogických pracovníkov, ktorí by mohli byť potenciálnou hybnou silou zmeny, neveští v súčasnosti najlepšie vyhliadky.

Stano Lukáč
Analytik projektu To dá rozum