Denník N

Slovensko je najšťastnejšou krajinou, Slováci najšťastnejším národom.

Jozef Banáš vo svojom dnešnom komentári na Aktuálne.sk píše o šťastí, ktoré panuje v Bhutáne a ktoré by sme mali jeho obyvateľom závidieť. Do istej miery sa s autorom dá súhlasiť, ale keďže jeho riadky vo mne evokujú pocit, že my sme vlastne nešťastná krajina, musím oponovať. Podľa výskumu, ktorý sa uskutočnil pod záštitou OSN síce Slovensko skončilo v „pocite šťastia“ až na 45 mieste, ale tak, ako vlastne všetky prieskumy, aj tento je v príkrom rozpore s realitou. Aspoň podľa mojich osobných skúseností.

Otázkou v prvom rade je, ako by sme vedeli definovať šťastie? Ak na to pôjdem výhradne naším slovenským pohľadom, musí aspoň časť našich občanov vrieskať od radosti. Veď čo už môže byť väčším dôvodom na radosť, ako zistenie, že susedovi ukradli bicykel? Alebo mu nejaký jeho „priaznivec“, či len dlhú chvíľu si krátiaci okoloidúci opilec, doškrabal kľúčmi lak na novom aute? Čo môže viac zaplaviť človeka pocitom eufórie ako správa, že syn, či dcéra jeho kolegu nedokončili vysokú školu?

Keď som debatoval s jedným známym o ruskom bombardovaní sýrskeho Aleppa a snažil som sa mu vysvetliť, že tam ruské bombardéri masakrujú nielen pre neho nenávidených mohamedánov, ale aj sýrskych kresťanov, hodil iba pohŕdavo rukou : To sú neny našý krestany! To sú taký inakšý! A bol šťastný v predstave, ako pod ruinami nemocníc hynú malé deti muslimov a „inakšý krestany“! Bol šťastným „Slovákom“…

Alebo keď v dodávke v Rakúsku zaživa udusili prevádzači desiatky utečencov, slovenský internet takmer praskol nadšením! K úplnemu orgazmu zo šťastia niektorým chýbalo iba naplnenie želania jedného z diskutujúcich, ktorý napísal : Škoda, že neexistuje kamión, do ktorého by sa zmestili všetci moslimovia.

Takže s prieskumom OSN o šťastí, si môžu jeho autori trhnúť! Sme šťastným, možno najšťastnejším národom na svete! Akurát potrebujeme k svojmu šťastiu nešťastie iného.

A svet má zase šťastie, že nás je iba necelých 6 miliónov. Byť nás trebárs desaťnásobok, bol by svet nešťastný z nás!

Ale aby som nebol iba takýto skepticko-kritický k slovenskému pocitu šťastia musím dodať, že poznám aj množstvo Slovákov, ktorí sú nešťastní, ak sú nešťastní iní ľudia. A verte, neverte, nielen že zdieľajú pocity nešťastia s týmito bytosťami priamo na mieste, ale robia všetko pre to, aby im aspoň na chvíľu, alebo aj na celý život dodali nádej, či pomáhali im v ich chorobe. Títo Slováci sú štastní, keď sú šťastní iní. Dokážu sa tešiť, keď dieťaťu v utečeneckom tábore môžu odovzdať hračku, ktoré mu poslalo dieťa zo Slovenska, alebo môžu odovzdať žene, ktorá onedlho bude rodiť, výbavičku pre dieťatko od inej mamičky, tiež zo Slovenska. Poznám šťastných Slovákov, ktorí celý svoj život doslova zasvätili pomoci HIV pozitívnym deťom. Nemajú z toho žiadny hmotný profit, naopak, venujú im svoj čas, energiu a peniaze. A sú šťastní. Nekonečne šťastní!

Takže ako národ sme v pocite šťastia nepochybne na prvom mieste na svete. Jedni preto, že robia šťastnými iných, ďalší preto, že iní sú nešťastní.

Teraz už iba treba vyrátať rovnicu o dvoch neznámych. Koľko je ktorých…

Teraz najčítanejšie