Slovensko podľa R. Sulíka – generátor nešťastia

Richard Sulík koncom minulého týždňa zareagoval na ponosy tých, ktorým chýbajú politici a strany s víziou. A predstavil víziu Slovenska podľa SaS. Trinásť tisíc videní blogu naznačuje, že buď ľuďom vízia budúcnosti v skutočnosti vôbec nechýba alebo ich tá Sulíkova až tak za srdce nechytila. Lenže hovorím to každému, keď príde reč na domácu politiku: SaS má potenciál získať v najbližších parlamentných voľbách spokojne aj dvadsať percent. Predstava, že sa jej to podarí a začne realizovať predstavy svojho predsedu, ma dosť znepokojuje. Výsledkom by totiž bola ešte menej súdržná krajina, akou je Slovensko dnes a veľa nešťastných ľudí, ktorí by radi žili slušne a v dostatku, lenže nikto im v mladosti nepomohol.

Na úvod poznámka k téme, ku ktorej mám blízko. R. Sulík vo svojom blogu volá po štíhlejšom štáte. Myslí si, že vďaka tomu bude štát efektívnejší. No nielen to. “Menej štátu rozhodne neznamená menej demokracie, avšak určite znamená menej korupcie.” Naozaj? Chcelo by to vysvetlenie, o čo R. Sulík tento svoj predpoklad opiera. Pretože v prvej desiatke krajin s najnižšou mierou korupcie sa nachádzajú len štyri (Švajčiarsko, Kanada, Singapur, Nemecko), ktoré sú štíhlejšie (merané pomerom verejných výdavkov k hrubému domácemu produktu) ako päťdesiate štvrté Slovensko. A stálice prvej päťky rebríčka – Dánsko, Fínsko a Švédsko, sú slovníkom R. Sulíka “čistý socík.” Štát a samosprávy v nich prerozdeľujú sumu prevyšujúcu päťdesiat percent ročného HDP.  

Čo ma tak na vízii SaS znepokojilo? Tých niekoľko viet, z ktorých je zjavné, že podľa R. Sulíka sa k slušnému životu dá dopracovať jednoduchým spôsobom: stačí sa viac snažiť. Predseda liberálov nás upokojil, že keď bude vládnuť SaS, štát nikoho nenechá umrieť hladom a vykrvácať na ulici. Každý občan bude mať garantované životné minimum, no ak “chce viac, musí sa snažiť”. Viac snahy musia prejaviť aj Rómovia, ktorí budú mať “síce tvrdé, ale férové podmienky.” O snahe R. Sulík nepíše nič, keď kreslí ružovú budúcnosť, v ktorej slovenské deti “majú na to”, aby sa v PISA testoch umiestnili na popredných priečkach. No snažiť sa určite budú musieť ich rodičia, aby svojim deťom mali z čoho zaplatiť tie výborné školy, ktoré z nich spravia poslucháčov Oxfordu a Harvardu. V predstavách SaS je totiž “rodičovský príspevok do troch rokov veku dieťaťa je naviazaný na predošlý príjem (resp. vzdelanie) a tvorí jeho významnú časť.”

Nič proti zásluhovosti, sám som nedávno napísal, že “najväčšiu radosť človek zažíva z tých drobných úspechov, ku ktorým sa dopracoval vlastnými silami.” Lenže v ponímaní R. Sulíka je zásluhovosť absolútny princíp, ktorý prináša spravodlivosť v spoločenských vzťahoch a preto ho treba uplatňovať vždy a všade. Bez ohľadu na následky. Aké by boli?

Sulíkova vízia Slovenska by mnohých rodičov postavila pred krutú voľbu – buď výpadok na príjme nahradia ďalšou prácou, no budú tráviť  menej času s deťmi. Alebo sa uskromnia, ale budú bližšie k chudobe.

Sulíkov sen o štáte, ktorý prerozdeľuje menej peňazí v kombinácii s jeho nápadom rodičovského príspevku naviazaného na predošlý príjem a vzdelanie by znamenal, že mnohí rodičia by dostávali menší rodičovský príspevok ako dnes (momentálne 213 eur). A to práve v období života dieťaťa, keď je pre jeho budúcnosť mimoriadne dôležitá pozornosť a láskyplná starostlivosť rodičov. Opak – nedostatok pozornosti a stresy vyplývajúce zo zlej situácie v rodine (napr. finančnej) majú podľa viacerých výskumov negatívny vplyv na krátkodobú pamäť dieťaťa, jeho húževnatosť, sebestačnosť a schopnosť sústrediť sa. Čo sú kľúčové faktory pre šťastný a úspešný život v dospelosti. Sulíkova vízia Slovenska by tak mnohých rodičov postavila pred krutú voľbu – buď výpadok na príjme nahradia ďalšou prácou, no budú tráviť  menej času s deťmi. Alebo sa uskromnia, ale budú bližšie k chudobe. “Keď vás bombarduje chudoba, neistota a strach, museli by ste mať nadľudské vlastnosti, aby ste dokázali vytvoriť podmienky svojmu dieťaťu pre bezpečnú väzbu,” tvrdí americká psychologička Alicia Lieberman. Komu prídu reči o chudobe neprimerané, mal by vedieť, že napríklad až tretina slovenských rodín s tromi deťmi, ale aj osamelých rodičov s jedným dieťaťom má príjem nižší ako je hranica chudoby (347 eur mesačne).

Niečo málo z rizík, ktoré chudoba so sebou prináša, sa dá vykryť dostupnými podpornými službami pre rodičov a kvalitnými školami. Ani jedno dnes však nie je na Slovensku bežná záležitosť. Trend ostatných dvadsiatich rokov smeruje k zvyšovaniu selektívnosti výchovného a vzdelávacieho systému, v ktorom sa kvalita sústreďuje tam, kde je školné a poplatky už takmer za všetko, čo bolo za našich detských čias dostupné každému (školské výlety, krúžky, tréningy). To by sa dalo zmeniť, keby sa do školstva investovalo veľa peňazí, ktoré by sa rozumne použili. Lenže to už nejde dokopy so Sulíkovou predstavou o štáte s nízkymi daňami. Výzvu tejto krajiny v podobe starostlivosti o rapídne sa zvyšujúci počet seniorov nejdem radšej ani spomínať, lebo predsedovi SaS z toho zamrzne Excel.

Keď sa na to, čo som napísal na predchádzajúcich riadkoch, pozrieme optikou cez deti, otázka znie nasledovne: prečo by tie z chudobnejších rodín mali byť v nevýhode (v podobe menšieho času stráveného s rodičmi a horších škôl, na ktoré budú chodiť) a znášať negatívne dôsledky týchto nevýhod v dospelosti v podobe horšie platenej práce či nefunknčných vzťahov? Lebo zásluhovosť je super? Nie vždy. V podobe načrtnutej R. Sulíkom by nebola žiadnym univerzálnym prostriedkom nastolenia socio-ekonomickej spravodlivosti. Ale iba generátorom ďalších nešťastných životov a nových tehál do rastúceho múru našej už bez tak rozdelenej spoločnosti.

Radšej, ako na Slovensku á la SaS, by som žil v krajine, v ktorej všetky deti a mladí majú rovnako dobrú príležitosť ako ich rovesníci z bohatších rodín získať kvalitnú výchovu a vzdelanie. Potom, v dospelosti, nech im je odmerané aj podľa toho, ako sa snažia. Ale skôr nie.

Ilustračné foto: strana SaS