Denník N

Slovenským vlakom, potom českým vlakom. Krôčiky Českých dráh ku kapitalizmu

Koncept bratislavskej hlavnej stanice dotiahnutý lepiacou páskou do dokonalosti.
Koncept bratislavskej hlavnej stanice dotiahnutý lepiacou páskou do dokonalosti.

Meškávajú rovnako, tiež v nich býva rovnako plno a aj mydlo zvykne chýbať úplne rovnakým spôsobom. České železnice sa od slovenských líšia len v maličkostiach. Práve malé zlepšenia by sa však možno preberali najľahšie.

V tomto blogu sa nechcem hrať na nijakého železničiarskeho Jozefa Drahovského ani na odborníka v oblasti dopravného cateringu. Vo vlaku z Bratislavy do Prahy sedím značne rutinne a veci okolo seba vnímam čisto cestovateľsky. Väčšina z týchto vnemov sa mi už medzičasom naakumulovala do podvedomia.

Fyzicky je to ten istý vlak: začína v Budapešti, prechádza Slovenskom, končí v Prahe. Na porovnanie som si zrejme nič horšie vybrať nemohol: jediné, čo sa vo vlaku mení sú sprievodcovia. Na začiatok však bohato stačia aj tí.

Nechystám sa veru použiť nič zo slov všetci, každý, žiaden, nijaký, ale tá zmena v atmosfére na úseku Kúty – Břeclav je malá tlaková vlna. Namiesto štandardného pozdravu „Pristúpili!“ (čo sprievodcovia, neviem prečo, vyslovujú vždy s výkričníkom) alebo „Cestovné doklady prosím!“ sa pomerne často podarí „Dobrý den!“ Z prostredia, kde mám pocit, že som vykonal čosi strašné a ktosi mi teraz robí kontrolou lístka veľkú láskavosť, sa od Břeclavi presúvam do atmosféry, kde ak nič iné – tak aspoň obyčajne cestujem vlakom.

Len čo sa začneme pohýnať z Kútov, ozve sa ženský hlas automatického hlásenia v češtine a muž v angličtine – privítanie na palube, nasledujúca stanica, pravidelný príchod a informácia o meškaní. Mňa tieto hlásenia už, pochopiteľne, neskutočne iritujú, no ak nejakým nedopatrením nemám na ušiach slúchadlá, vravím si, že tým Japoncom sediacim oproti to, pochopiteľne, pomohlo. Hlbšie v republike nasledujú aj informácie o prípojoch z nasledujúcej stanice a ponuka ČDtaxi (áno, taxík Českých dráh, aj také majú).

Aby som nekrivdil – u nás podobné hlásenia v modernejších rýchlikoch niekedy zaznievajú tiež. Lenže kým u Čechov počúvam túto automatickú paniu so železnou pravidelnosťou, u nás to väčšinou začína i končí ad hoc live hláseniami medzi vybranými stanicami. Inokedy to sprievodca vzdáva po prvom zašumení. Sprístupňovanie informácií do angličtiny zas stelesňuje sprievodca prekladajúci vlastnú vetu „Dobrý deň ,vážení cestujúci, nasleduje stanica Bratislava – hlavná stanica s pravidelným príchodom 16:50“ do angličtiny ako „next stación Bratislava“. Vzácnou kuriozitkou sú ešte sprievodcovia prekladajúci slovenské hlásenie (zrejme) kvôli vlastným preferenciám do (zrejme) nemčiny.

Presne pri prechode Kúty – Břeclav si všímam aj uniformy. Kým tie slovenské pôsobia tak trochu ako socialistický redizajn toho, čo mal na sebe mladý Neckář v Ostro sledovaných vlakoch, Česi začali sprievodkyniam pridávať sukne a šatky. So sprievodcami je to neviem ako, ale začnem si všímať.

Ďalšie maličkosti. Ak si lístok náhodou kupujete cez internet (čo zvykne web slovenských železníc celkom zaskočiť) a trebárs kvôli odrazu slnka od obrazovky vám QR kód nejde načítať, českému sprievodcovi stačí nadiktovať šesťmiestny kód, ktorý České dráhy pridávajú na svoje lístky. Maličkosť, ktorá dokáže veci uľahčiť (oceníte v situácii: slnko, spotené kupé a „cestovné doklady!“).

S cestovnými lístkami to inak České dráhy trochu rozohrali. Rozvrstvenie cien lístkov síce nevyužívajú tak ako súkromní dopravcovia, ale závany konkurenčného boja cítiť vďaka akciám a zľavám. Medzi permanentnými akčními jízdenkami je aj lístok medzi Prahou a Brnom za 219 korún (a so študentskou zľavou na 155Kč). Ak teda cestujete na tejto trase a neprekáža vám tridsať sekúnd klikania navyše, rozsekať cestu na kratšie úseky sa oplatí. Okrem toho zbierate body (= budúce zľavy), akonáhle sa zaregistrujete na ich stránke a lístok, ten šesťmiestny kód, vám vedia poslať i do esemesky. Pokiaľ cestujete viac, oplatí sa IN karta, kde máte permanentné zľavy.

V bezplatnej – i keď nie celkom ohromujúcej – reklame pre České dráhy pokračujme ďalej.

Niekde za Brnom odchádzam do reštauračného vozňa. Teraz tam odchádzam výlučne kvôli smädu, no túto možnosť zvyčajne využívam vždy, ak je extrémne plno kvôli tomuto rýchlemu prepočtu: ak miestenka stojí euro a pivo v jedálenskom vozni euro dvadsať…

Euro dvadsať za malú čapovanú Plzeň (áno, čapujú!), to nie je najlacnejšie pivo na svete, ale rozhodne sa mi nikdy nedostavil taký ten pocit, ako keď si nájdete na účtenke 6Kč za pohár vody z vodovodu. Ďalej normálna káva. Nedostanete síce espresso, na ktorom by ste vedeli rozlíšiť tóny Kolumbie od tónov Guatemaly a chuťové odtienky Sumatry od typických odtienkov Jávy, ale nie je to ani pančovaná Nesca z našich jedálenských. Porovnávam s porovnateľným. V prípade jedál to taktiež nie sú ani gurmánske hody, ani niečo, na čom by ste ušetrili, avšak pomer cena/výkon sa oproti Wagonu Slovakia aj tu aspoň trochu preklápa želaným spôsobom.

Wagon Slovakia, toto si nemôžem odpustiť, ospravedlňujem sa. (Pre netrpezlivých fajnšmekrov: refrén od 1:01).

Niekde pred Pardubicami prichádzajú do reštauráku Japonci z môjho kupé. Opäť raz pozorujem situáciu, kedy niekto po česky vysvetľuje, že nevie po anglicky, ale napokon sa s obsluhou nejako dohodnú. Skôr než im príde jedlo, platím (!) kartou za pivo a vraciam sa cez vlak, ktorý to od Pardubíc po Prahu rozfofruje už na 160km/h, do kupé. Úsekov modernizovaných tak, aby sa po nich jazdilo 160-kou majú Česi oproti nám o toľko viac, že ak by som to išiel uviesť počtom kilometrov, už by to nebolo porovnávanie porovnateľného s porovnateľným. Len na ilustráciu: je to de facto celá trať medzi Prahou a Ostravou. Rýchlosť železnice by pritom (aj u nás, aj všade) mala byť jednou z jej hlavných devíz – noviny a minerálky a všetko ostatné sú iba príjemné bonusy. Lenže, lenže.

V Prahe vystupujem na stanici a ako prvé idem do supermarketu. Áno. Na stanici. Do supermarketu. Na stanici. Do supermarketu.

Na slovenských staniciach, ktoré – ak tomu dobre rozumiem – prenajíma nejaká oddelená podivná štátna firma podľa nejakých svojich podivných pravidiel ďalším – sa dá nájsť všetko. Všetko od sušeného ovocia cez keramiku a kvetiny až po tie najnepravdepodobnejšie bizarnosti sveta, no že by som na nejakej z našich staníc videl čo i len malý obchod s potravinami, to si nespomínam. Alebo peknú kaviareň. Alebo krčmu, do ktorej by som rád chodil aj mimo záchvatov postmoderny. Bistro, kníhkupectvo či – keď si na tých Japoncov spomeniem – informačnú kanceláriu.

Začať ale môžeme podľa českých príkladov maličkosťami. Celkom ľahko by to podľa mňa mohlo ísť s tým pivom.

Teraz najčítanejšie