Sľúbili odstaviť schránkové firmy od tendrov: nesplnené!

Po tom, čo v marci začala platiť „protischránková“ legislatíva, sme si vytypovali asi dvadsať verejných obstarávaní, pri ktorých sme u víťazných firiem nevedeli z verejne dostupných zdrojov odhaliť majiteľov. V polovici prípadov sme sa hneď dozvedeli, že máme smolu. Inštitúcie stihli tendre spustiť dva dni predtým, než im zákon prikázal zisťovať vlastnícke pozadie firiem. Dvaja obstarávatelia si zase našli dôvody, prečo nebolo ich povinnosťou tieto informácie od firiem žiadať.

Pred niekoľkými týždňami sme pokus zopakovali. S podobným výsledkom, ale s novými kreatívnymi odpoveďami. Národná diaľničná spoločnosť nás napríklad prekvapila tvrdením, že informáciu o vlastníkoch považuje za obchodné tajomstvo a hoci jej víťaz tendra – firma Datalan tieto údaje poskytla, nám ich nedá. Rovnako ani mená fyzických osôb na konci vlastníckeho reťazca, pretože pri nich zase chráni osobné údaje.

Spoločnosť Transmedica, ktorá vyhrala tender v Národnom ústave srdcových a cievnych chorôb, bola ešte trúfalejšia. Ústavu zaslala výpis z obchodného registra, ktorý za jej majiteľa označoval firmu registrovanú na Cypre. Nuž a potom už len pridala čestné vyhlásenie, že nie je spoločnosťou, ktorej by zákon zakazoval zúčastniť sa súťaže. Národný ústav bez mihnutia oka toto samohodnotenie akceptoval a zákazku Transmedice prihral bez toho, aby poznal, kto sa za firmou na Cypre skutočne ukrýva.

Po prijatí zákona Aliancia Fair-play upozorňovala, že štát nebude musieť skúmať celého vlastníckeho pavúka firiem, ak bude prechádzať cez mnoho štátov. Minister nás vtedy ako predkladateľ ubezpečoval o opaku. Jeho vlastný rezort v tendri zastal už v susednej Českej republike a uspokojil sa s výpisom z obchodného registra o tom, že český vlastník tendrového víťaza na Slovensku je akciovou spoločnosťou, ktorej majiteľov však už nedohľadal ďalej.

Omnoho častejšie sa obstarávatelia uspokojili s čestnými vyhláseniami víťazných firiem, že u nich nemá kvalifikovanú účasť žiadna fyzická osoba.

Takýto postup dokonca požehnal aj Úrad pre verejné obstarávanie, ktorý má dodržiavanie pravidiel tendrovania strážiť. Predsedníčka úradu Zita Táborská vydala výkladové stanovisko, podľa ktorého je čestné prehlásenie zástupcu firmy rovnocenným dokladom ako výpisy z registrov a len v prípade, že by inštitúcia mala pochybnosti o jeho pravdivosti, môže požiadať o podloženie vyhlásenia dokladmi z registrov. A túto žiadosť musí inštitúcia uchádzačovi veľmi dobre zdôvodniť.

Firmy, ktorých skutoční vlastníci sa skrývajú za schránkovými firmami zo Seychelských ostrovov, Cypru, Panamy alebo aj za slovenskými akciovkami, sa teda nemajú čoho obávať. Zákony aj ich uplatňovanie im zatiaľ pomáha a ak nebudú sami chcieť, nikdy sa nedozvieme, kto skutočne benefituje z verejných zdrojov. Od prvého novembra máme síce na internete register, v ktorom musia firmy zverejňovať svojich skutočných majiteľov (konečných užívateľov výhod), prax sa však nijako nemení. Spomínané usmernenie Zity Táborskej si našlo cestu rovno do znenia zákona, a tak firmám postačia opäť len čestné prehlásenia.

Ani štvrtá verzia, ktorá je práve schvaľovaná parlamentom v rámci nového zákona o verejnom obstarávaní, neprináša žiadne reálne riešenia. Oligarchovia teda môžu pokojne spávať. Zdá sa, že fenoménu ovládnutia štátu (state capture) sa tak skoro nezbavíme.

autor: Zuzana Wienk, výskumná práca:  Rasťo Diovčoš, Aliancia Fair-play

 

Ak chcete Alianciu Fair-play finančne podporiť, aby sme sa podobným témam mohli venovať intenzívnejšie, môžete to urobiť veľmi jednoducho. Ďakujeme.

Ďakujeme všetkým individuálnym darcom, ktorí nás podporili priamo tu, cez portál Dobrá krajina alebo cez 2 % z daní. Tento blog vznikol aj vďaka podpore Open Society Foundations, Finančného mechanizmu EHP a Nórskeho kráľovstva, veľvyslanectva USA na Slovensku a Fondu pre transparentné Slovensko v Nadácii Pontis.