Denník N

Sme naozaj len šialení? Extrémne nadhodnocovanie a multikulti.

Sme šialení, alebo bol náš problém oveľa hlbší?

V médiach sa nedávno objavila zaujímavá štúdia, týkajúca sa nórskeho „pomätenca“ Andersa Breivika, ktorý v roku 2011 zabil 77 nevinných mladých ľudí. Sám seba vyhlásil za bojovníka z rádu templárov a tento ohavný čin podľa neho musel spáchať pre záchranu kresťanskej kultúry a za oslobodenie Európy od multikulturalizmu.
Nie len širokou verejnosťou, ale aj odborníkmi bol Breivik považovaný za ojedinelého šialenca, ktorý konal v dôsledku svojej duševnej poruchy – paranoidnej schizofrénie a narcistickej poruchy osobnosti.

Odborníci z University of Missouri-Columbia však nedávno prišli k záveru, že Breivik netrpí žiadnou psychickou poruchou a je úplne „sane“ – normálny a pri zmysloch.
Dôvodom jeho činu bolo podľa vedcov „Extremely overvalued beliefs“ alebo extrémne nadhodnotenie a preceňovanie vlastných postojov a názorov.  Breivik bol svojimi názormi posadnutý natoľko, že kvôli nim neváhal zabíjať.
„Extrémne nadhodnocovanie vlastných postojov“ by sa podľa odborníkov malo stať novým právnym termínom pri definovaní trestných činov ako hromadné zabíjanie a bombové útoky.

Nadhodnocovanie seba samého a vlastných názorov nie je v individualistickej Európe nič výnimočne. Neúnavne medzi sebou bojujeme a snažíme sa presvedčiť, najlepšie všetkých, o vlastnej pravde. Nevidela by som na tom nič zlého. Na vlastný názor má právo každý. Okrem toho, všetci túžime po uznaní, pochopení a prijatí. A to sa týka aj našich názorov.

Problémom je, ak sprostredkovanie vlastných názorov necháme prerásť do agresívneho utláčania všetkého ostatného alebo do fyzického a psychického násilia. Aj v prípadoch, keď násilie priamo nepodporujeme a snažíme sa iba kultivovane obhajovať vlastné názory, nimi môžeme nepriamo dolievať vodu na mlyn podobným nadhodnocovačom – extrémistom ako bol Breivik. Okrem toho, kvôli strachu z cudzieho často oberáme samých seba o posledné zbytky morálky, etického kódexu a ľudskosti.
Udialo sa to aj v polke minulého storočia, keď práve podpora  a súhlas obyčajných ľudí dohnali Európu do šialeného vraždenia počas prvej a druhej svetovej vojny.

V poslednej dobe sa „nadhodnocovačmi“ bohužiaľ na Slovensku hemží viac, ako by sa patrilo. Možno tu boli vždy, ale sama som ich začala vnímať až po rokoch života mimo Slovenska a po narodení mojich detí.
Je ich na Slovensku veľa nie len pri téme cudzinci alebo Rómovia, „obľúbení“ sú aj homosexuáli, transvestiti alebo  transsexuáli.  Často aj v rámci zábavy a žoviálnej debaty urážame a posielame do čiernych pekiel všetkých, ktorí nesadnú našim svetonázorom. Odpor sa vyjadruje agresívne a ja by som dopriala týmto mudrcom  ocitnúť sa aspoň na chvíľu v koži migranta, homosexuála alebo Róma.
Skúsiť poníženie a hanbu ľudí, ktorí sa previnili len tým, že  „sú“. Dopriala by som im ocitnúť sa aspoň na pár hodín v dave migrantov, túžiacich po normálnom živote bez vojny, alebo sa stať aspoň na deň homosexuálom, ktorý sa previnil, len tým, že chcel ľúbiť  a tak, ako to robíme všetci, si vybral toho, po kom naozaj túži.
Lahôdkou by mohlo byť prežiť pár dní ako transsexuál, ktorého máme mimochodom aj na našom pracovisku a s ktorého zvolením sa o ňom zmieňujem.
Zlatý, milý človek, po ľudskej stránke úplne v poriadku, fundovaný a poctivo pracujúci. Mal ale tú smolu, že sa s ním matička príroda pohrala a on sa narodil v cudzej koži, vďaka čomu dlhé roky nikto netušil, kým skutočne je.
Tento človek nikomu nikdy neublížil a  má len jedno  šťastie, že nepracuje v slovenskej, ale medzinárodnej firme. Tá jeho právo na normálnu existenciu medzi nami vehementne bráni a má dostatočné „gule“ každý nevhodný útok na jeho osobu dôsledne potrestať. V politike firmy je totižto hlboko zakorenená aj  diverzita, ktorá je kľúčová pre zvýšenie produktivity a aktívne pomáha jej efektívnemu prežitiu.
Všetkých týchto ľudí odsudzujeme a súdime. Natláčame im násilne vlastné názory a postoje a ak treba, zhlukneme sa do agresívnej hnedej guče, ktorá kričí „Na stráž!“ a bijeme všetko INÉ.

Tam začína problém a nebojím sa povedať, že aj koniec. Ubližujeme ľudom, ktorí neubližujú a robíme to pre vlastné pravdy. Za tými stojí väčšinou náš vlastný strach. Nespracovaný a tučne prerastený.
Akcia vyvoláva protiakciu. Niekedy nadmieru rýchlu a splašenú. Cele dejiny ľudstva sú poznačené vojnami a násilím. Bijeme sa za vlastný – jediný správny postoj a v pozadí sa nám vysmieva náš vlastný strach, ktorému sa darí rozoštvávať nás aj v 21. storočí v strede kultúrnej a civilizovanej Európy. Rozdeľuje nás a dáva šancu na neočakávané akcie „nadhodnocovačom“ ako Breivik, ktorého posadnutosť vlastnou pravdou doviedla k brutalite a násiliu.
Dávame im, v spolupráci s vlastnými obavami o miesto na prežitie, pasivitou a tichým súhlasom, až príliš veľa priestoru na ďalšie agresívne presadzovanie vlastných názorov.

Nehovoriac o tom, že odmietaním multikulturalizmu a diverzity sa oberáme o všetky jej výhody. Reagujeme na ňu emocionálne a so strachom, ktorý nám bráni vidieť, že jednou z najdôležitejších úloh multikulturalizmu je práve zabránenie pohlteniu vlastnej kultúry akoukoľvek cudzou. Zdravým regulovaním, určovaním a dôsledným dodržiavaním pravidiel, platiacich rovnako pre príslušníkov všetkých kultúr a národnosti multikulturlizmus bráni prebujneniu nových, asimilujúcich sa kultúr. Odmietaním násilného potláčania a znerovnoprávňovania cudzích kultúr naopak bráni ich „zdivočeniu“ a vymknutiu sa z pod kontroly v dôsledku odporu proti neadekvátnemu tlaku.

Mojim skutočným strachom nie sú migrati, homosexuáli alebo Rómovia.
Ďaleko viac pozornosti si zaslúžia naše sklony k netolerancii a k násilnému nadhodnocovaniu vlastných názorov. Tie môžu určiť náš postoj k problémom a doviesť niektorých k riešeniu, aké si vybral Breivik alebo akýkoľvek iný terorista.

(Anders Breivik: Extreme Beliefs Mistaken for Psychosis, http://www.jaapl.org/content/44/1/28.full?sid=fe61ea37-29b3-4469-add3-295330130850)

Teraz najčítanejšie

Marianna Hasegawa

Na Slovensko som sa vratila v roku 2013, po 16 rokoch zivota v Tokyu . Este na zaciatku 90tich rokov som odisla studovat Japoncinu a Korejcinu do Viedne na Vienna University a potom do Tokya na Tokyo University Of Foreign Studies, kam som sa dostala na stipendium. V Japonsku som nakoniec ostala trochu dlhsie ako bol povodny plan a prezila tam nadhernych 16 rokov:-). Mam dvoch polojaponskych synov, s ktorymi si momentalne vychutnavame zivot na Slovensku. Moje zážitky z Japonska som zhrnula do najnovšej e-knihy "16 rokov v Tokiu" na mojej FB stránke. Enjoy :-)! Kedze som nomad, nikdy neviem, kedy a kam ma zase vietor zaveje :-). Yoroshiku Onegai Shimasu!