Smrť ako hlavná hrdinka knihy pre deti?

Keď túto knihu zbadáte na polici medzi ostatnými a napriek krásnej obálke plnej kvetín a teplých farieb si najskôr prečítate názov Ja som smrť, možno vás aj strasie. Čo táto kniha robí v oddelení detskej literatúry? To akože stačí namaľovať čiernovlasé dievčatko na ružovom bicykli a deti to pochopia? Treba sa nadýchnuť, vydýchnuť a nahliadnuť dovnútra. Deti totiž raz otázku smrti otvoria, či sa nám to páči alebo nie, prípadne zažijú smrť v rodine, úmrtie domáceho zvieratka alebo sa jedného dňa opýtajú na osud mäsa, ktoré sme im dali na obed.

V každej rodine sa hovorí o smrti inak a zrejme kým deti samy túto tému neotvoria, prípadne, kým nezažijú situáciu, v ktorej je rozhovor o smrti nevyhnutný, rodičia ju bezdôvodne vyťahovať nebudú. Deti v mojom okolí si knihu Ja som smrť všimli na hŕbe ďalších, listovali si ňou a čo – to prečítali bez toho, aby z toho vznikla dramatická polemika. So starším synom, ktorý už má za sebou prvé obdobie tisícich otázok, strachu a plaču, keď mu došlo, že aj jeho život sa raz skončí, sme k téme mali pekný a pokojný rozhovor. Je dobré vedieť, že niečo podobné je v ponuke, pretože najmä rodičom môže prísť veľmi vhod, že niekto za nich vybral vhodné slová, ako deťom všetko okolo tohto tabu vysvetliť.

Kniha Ja som smrť o tejto neoddeliteľnej súčasti života rozpráva veľmi univerzálne. Smrť, hlavná hrdinka, je dievčatkom, ktoré brázdi svet na ružovom bicykli. Oblečená je celá v čiernom, má čierne vlasy a v nich červený kvet. Kútiky úst má spustené, ale jej ruky sú jemné, hladia a dotýkajú sa sveta nežne a opatrne. Prehovára k nám v prvej osobe, postupujeme v kratučkých neveršovaných úvahách, hoci forma textu môže navádzať k zdaniu básne – nie, Ja som smrť je prozaické dielo.

Smrť opisuje momenty, v ktorých môže ľuďom vojsť do života a primerane veku malých čitateľov od cca 5 rokov (hornú hranicu neuvádzam, v tomto prípade vekové obmedzenie nie je) dáva najavo, že príde za každým. Za tými, ktorí sa života nasýtili tak, ako sa možno nasýtiť jedlom, aj za tými, ktorí musia odísť náhle a vo väčšom počte, pričom na ilustrácii deti vidia, ako Smrť v náručí odnáša horiace domy z neďalekej pohromy, no v texte tíško a láskavo hovorí:

Stojíme v kruhu, bok po boku.

Rozsvietim lampáše, aby všetci videli

Prepletieme si ruky a nepotrebujeme rozprávať.

Zomknutí dokopy pomaly odchádzame.

Boli to momenty, pri ktorých som mala stiahnuté hrdlo a v očiach slzy.

Občas stretnem tých, 

čo majú vlasy jemné ako páperie

a ich teplé malé rúčky 

sa strácajú v tých mojich.

Smrť vľúdne opisuje tých, ktorých sprevádza, hovorí o ich roztopašnostiach a smiechu, o strachu a plači a o tom, že tých, ktorí ešte nevedia chodiť, odnáša v náručí a spieva im. Sú to iba niekoľkoslovné zastavenia pri rôznych osudových situáciách, ktoré môžu byť pre malých čitateľov, ktorí z rôznych príčin doma otvorili tému smrti a nie sú s ňou vysporiadaní, veľkou útechou. Zrazu sa im niečo, čo nevedeli pochopiť a zrejme ich to desilo, zhmotní do neobyčajného človeka s pokojnou tvárou, do dievčatka, ktoré nekántri, ale naopak, utešuje, upokojuje a prichádza na pomoc.

V knihe Ja som smrť je textu veľmi málo a pritom je v nej povedané mnoho. Smrť neskôr kladie otázky – čo by bolo, ak by nebola? Kde by sa našlo miesto pre všetkých, ktorí sa narodia na zemi? Zľahka sa dotkne pohrebu, rozlúčky, prisľúbi zodpovedať otázky o existencii neba alebo reinkarnácie a na konci deti prekvapí svojim zrkadlovým odrazom, možno sestrou, možno druhým ja – na posledných stránkach sa k Smrti pripojí Život, rovnaké dievčatko, ale celé v ružovom, s čiernym kvetom vo vlasoch a úsmevom na tvári. Sú si také blízke, že nemožno jednu od druhej oddeliť. Je to vzácny pocit príjemného prekvapenia, ktorý deti zažijú a zrejme sa im to prvýkrát všetko spojí – počúvajú slová, vidia obrázok, možno sa na to opýtajú.

Knihu Ja som smrť autorky Elisabeth Helland Larsenovej u nás dostanete kúpiť zabalenú vo fólii s červeným papierovým opaskom, na ktorom je vysvetlený jej zámer. Píše, ako sa smrť dnešným ľuďom odcudzila, pričom jej úmyslom nebolo dávať odpoveď na to, čo je smrť, ale skôr narušiť tabu okolo nej. Vyše 20 rokov so svojou klauniádou, keďže pôsobí ako šéfka nemocničných klaunov, cestuje po azylových centrách a utečeneckých táboroch, čiže všade tam, kde smrť nie je príliš ďaleko.

Prekrásne ilustrácie vytvorila Marine Schneiderová. Aj na dospelého čitateľa pôsobia jej kvetinové lúky a úhľadné domovy pokojne a chlácholivo.

Téma smrti, komunikovaná v detskej knihe takto priamo, sa v našich končinách považuje stále za niečo kontroverzné. Preto mi dovoľte na záver už len malú poznámku. So smrťou sa deti v literatúre stretávajú od samého začiatku v rozprávkach (takmer v každej niekto umrie alebo ho zabijú), a tiež mnohí klasickí literárni hrdinovia by sa bez prítomnosti smrti paradoxne nestali nesmrteľnými, napríklad siroty Oliver Twist, Mauglí, Popoluška alebo Harry Potter. V knihách, ktoré som recenzovala, sa tiež často objavila smrť, napríklad v knihe Môj šťastný život, kde 6 ročná hrdinka veľmi pekne hovorí o odchode svojej mamičky, Warren Trinásty prišiel o oboch rodičov a v obrazárni sa rozpráva s celým zástupom svojich mŕtvych predkov, Chlapec na vrchole hory sa dostane na Orlie hniezdo len preto, že mu umrú obaja rodičia, v drsnom tínedžerskom románe Milióny v kapse ostáva hlavný hrdina žiť na ulici tiež preto, že mu umrie mama a on odmietne prijať nové rodinné pomery. Aj ja sama som zakomponovala smrť do svojej knihy Mami, kúp mi psa! kde priamo v deji umrie jedna z hlavných psích hrdiniek, pretože dopriať deťom domáce zvieratko znamená zároveň rátať s tým, že k tomuto zážitku dôjde, keďže malé zvieratá žijú kratšie životy, než my. Existuje ešte ďalšia ohromná spústa kníh pre deti, v ktorých je smrť priamou súčasťou deja. Mnohé z nich môžu rodičom pomôcť vhodne deťom na otázky okolo nášho odchodu zo sveta odpovedať.

Knihu na recenziu poskytla Knižná dielňa. Foto: autorka.

Viac z mojej tvorby a recenzií si prečítate tu.